Omán – závan kadidlovej vône

Keď sme sa blížili loďou k ománskej metropole, pred nami sa rozprestrelo mesto ako z orientálnych rozprávok. Nízke biele budovy, štíhle minarety mešít a v pozadí ružovo-hnedé siluety pohoria Al-Hadžar so starými pevnosťami a strážnymi vežami.

Našu pozornosť upútala zvláštna stavba na jednej vyvýšenine, takisto celá biela.

Vyzerala ako lietajúci tanier na nôžke alebo ako baroková cukornička. Stačilo nadvihnúť vrchnáčik a čakať, či z nej vyskáču kocky cukru alebo zelení mužíčkovia. Vôbec sme v tej chvíli netušili, čo to je.

Na správnu odpoveď sme prišli až pri prechádzkach po hlavnom meste Ománu. V Maskate to totiž všade vonia ako v našich kostoloch!

V Ománe sa už od staroveku pestuje najkvalitnejší kadidlovník pravý (Boswellia sacra). Z jeho kmeňa sa získava vonná živica, ktorá sa od pradávna používa pri rôznych náboženských obradoch, ako aj pri meditáciách. Rímsky spisovateľ Plínius st. v 1. storočí n.l. uvádza, že obchodovanie s kadidlom urobilo z obyvateľov Ománu najbohatších ľudí na svete. V tých časoch bolo totiž kadidlo cennejšie než zlato, k vydymovaniu chrámov ho používali v starom Egypte, v antickom Grécku i Ríme a tiež na celom Blízkom Východe. Živica sa zapaľuje, aby modlitba spolu s rozváňajúcim dymom mohla ľahšie stúpať rovno do neba. Kadidlo používajú moslimovia aj kresťania, napokon – jeho význam naznačuje aj fakt, že túto živicu doviezla popri zlate a drahokamoch aj kráľovná zo Sáby pre kráľa Šalamúna a tiež že to bol jeden z darov, ktoré traja mudrci priniesli novonarodenému Ježiškovi.

V dávnych dobách sa kadidlo z antických ománskych prístavov loďami prevážalo do južného Jemenu. Tu začínala Kadidlová cesta, ktorá viedla pozdĺž Arabského polostrova cez Saudskú Arábiu popri Mekke a Medine do jordánskej Petry a potom ďalej do Svätej zeme a do Alexandrie. Druhá vetva smerovala do Mezopotámie. Najväčší rozmach zaznamenal obchod s kadidlom v období medzi 5. storočím p.n.l. a 1. storočím n.l.

Aj dnes sa úroda zbiera tak, ako kedysi dávno pred 3000 rokmi. Kôra stromu sa nareže na kmeni a hrubých konároch ostrým nožom, strom začne roniť „božie slzy“ – živicu (luban), ktorá je najprv biela, neskôr svetložltá až priesvitná ako jantár. Tá z prvého rezu je však bezcenná a vyhadzuje sa. O tri týždne sa kôra znovu musí narezať, vytekajúca živica sa ďalšie tri týždne nechá zaschnúť, až potom sa môže odlupnúť. Takto sa smie strom využívať po tri roky, potom potrebuje niekoľkoročnú pauzu na zotavenie. Zrnká živice sa predávajú na trhoch i v supermarketoch, voľne alebo nabalíčkované, čím sú svetlejšie, tým sú kvalitnejšie, pretože sú čistejšie.Tak túto vôňu sme cítili všade, hlavne na trhu. Živica sa páli nad žeravými uhlíkmi v špeciálnych nádobách rôzneho tvaru – „muchbar“ – z hliny, mosadze alebo striebra, no v súčasnosti existujú už aj elektrické. Majú rôzne tvary, veľmi často sú okrúhle, presne také ako tá neznáma stavba nad prístavom.

Je to vyhliadková veža, nedávno vybudovaná, nový symbol mesta.

S príjemne rozváňajúcim dymom si Ománčania parfumujú svoje obytné priestory, aromatizujú pitnú vodu a výpary používajú aj na dezinfikáciu a pri ochoreniach dýchacích ciest. Radi ju tiež žujú namiesto žuvačky, čo im napomáha nielen udržať si čerstvý dych v ústach, ale pomáha to vraj aj pri žalúdočných, črevných a obličkových problémoch. Nad dymiacim kadidlom sa cez noc nechá zavesené oblečenie, vôňa nasaje do tkaniny, vydrží tak niekoľko dní a prekryje aj zápach z potenia. Po páde Rímskej ríše prišiel síce Omán o najvýznamnejšieho odberateľa vonnej živice a obchodné zisky rapídne poklesli, no kadidlo je na Arabskom polostrove stále populárne, nesmie chýbať v žiadnom dome, v žiadnom hoteli. Ako symbol ománskej pohostinnosti je jeho vôňa vždy a všade. A pokles obchodných ziskov napokon vylepšil iný „dar od Alláha“ – čierny a tekutý, ale to je už celkom iná kapitola…

Save