Vivat Rex! – Korunovačné slávnosti v Bratislave kedysi a dnes

Keď navštívite palác Schönbrunn vo Viedni, vo Veľkej galérii si môžete všimnúť stropnú fresku od talianskeho maliara Gregoria Guglielmiho s názvom Blaho monarchie. V jej strede je cisársky pár – Mária Terézia a František Štefan Lotrinský – a okolo nich personifikácie jednotlivých krajín ich ríše – ženské figúry s príslušnými erbmi a korunami.

Uhorsko predstavuje postava nápadne sa podobajúca na Máriu Teréziu. V ruke drží uhorskú korunu. Je to viac než len náhoda. Mária Terézia patrí k ďalším desiatim kráľom a ôsmim kráľovským manželkám, ktorí boli korunovaní v Dóme sv. Martina v Bratislave, ktorej sa vtedy hovorilo Prešporok, Preßburg či Pozsony.

Kráľovské insígnie

Originál zlatej Svätoštefanskej koruny sa dnes nachádza v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. Koruna je opradená rôznymi záhadami a ani nie je presne jasné, či ňou bol korunovaný prvý uhorský kráľ Štefan. Je totiž zhotovená z dvoch odlišných častí z dvoch rôznych období. Na zlatej čelenke sa striedajú polodrahokamy s doštičkami s podobizňami rôznych svätcov. Na čelnej strane je platnička, na ktorej je vyobrazený Kristus sediaci na tróne medzi dvomi cyprusmi. Hornú časť tvoria dva skrížené zlaté pásy s postavami ôsmich apoštolov.

Práve preto, že štyria apoštoli chýbajú, sa predpokladá, že tieto časti koruny pôvodne zdobili nejaký iný predmet. Na vrchu koruny je naklonený krížik a z dolnej časti visia štyri retiazky zakončené trojlístkami so vsadenými drahokamami. Ja som mala možnosť vidieť vernú kópiu z pozláteného striebra, zapožičanú z Magyar Nemzeti Múzea pre výstavu o Karolovi Veľkom, ktorá sa konala v roku 2018 na Zvolenskom zámku.

Uhorské kráľovské žezlo je ozdobené veľkou guľou z pravého horského krištáľu. Zo zlatého rámu visia retiazky zakončené zlatými guľkami. Naproti tomu jablko je len jednoduchá, dutá, pozlátená guľa z mosadze, do ktorej je vsadený zlatý dvojramenný kríž. Ďalšími predmetmi, ktoré dopĺňajú korunovačnú kolekciu, sú meč – krátky, ozdobný – a plášť, zhotovený z brokátu a bohato vyšívaný. Plášť ako jediný určite pochádza z obdobia kráľa Štefana I., ktorý prijal kráľovský titul v roku 1000 alebo 1001.

V Bratislave, neďaleko dómu stojí morový stĺp zo roku 1713. Nájdete tu aj sochu kráľa Štefana, ako odovzdáva korunu do ochrany Panne Márii.

Prečo Prešporok?

Aby sa panovník stal kráľom, nestačí menovací dekrét alebo iný dokument. Tejto osobe musí byť na hlavu položená koruna! Preto je kráľovská koruna taká dôležitá a treba ju veľmi dobre strážiť, aby ju niekto neodcudzil. Veď napríklad v roku 1440 poverila vdova, kráľovná Alžbeta Luxemburská, svoju dvornú dámu, aby ukradla uhorskú korunu z Vyšehradu, pretože ňou chcela dať korunovať svojho novonarodeného syna Ladislava Pohrobka. Práve pri tomto pokuse vraj došlo k ohnutiu krížika na korune.

Na prelome 15. a 16. storočia však najväčšou hrozbou pre korunu a s tým súvisiace korunovácie boli Turci, ktorí úspešne prenikali až do strednej Európy. Keď sa do ich rúk dostalo korunovačné mesto Stoličný Belehrad (Székesfehérvár v Maďarsku) a aj Ostrihom, sídlo uhorského arcibiskupa, vyvstala otázka, kde sa budú konať ďalšie korunovácie uhorských kráľov. Prešporok mal výhodnú polohu – chránený Dunajom a nie príliš ďaleko od Viedne. Po bitke pri Moháči v auguste 1526, v ktorej utrpelo uhorské vojsko od Turkov zdrvujúcu porážku, nastalo v Uhorsku dvojvládie – v jednej časti vládol Ján Zápoľský a v západnej časti, kam patrilo takmer celé Slovensko, Ferdinand I. Habsburský, ku ktorému sa hlásili aj uhorskí magnáti a kráľovský dvor. V roku 1536 uhorský snem rozhodol, že hlavným mestom Uhorska bude Prešporok a Ferdinand presadil ešte za svojho života korunovanie svojho syna Maximiliána za uhorského kráľa.

Korunovácia sa konala 8. septembra 1563 v Dóme sv. Martina a znamenala začiatok 267-ročnej tradície, ktorá trvala až do roku 1830. Prvého kráľa korunovaného v Prešporku pripomína socha na kamennej fontáne na Hlavnom námestí, hoci podľa legendy sa pripisuje rytierovi Rolandovi. V skutočnosti je to však uhorský kráľ Maximilián v brnení, ktorý sa z toho miesta symbolicky pozeral na korunovačné sprievody svojich nasledovníkov.

To, že sa Prešporok takmer na 300 rokov stal korunovačným mestom, neznamenalo, že aj uhorská koruna tu bola po celý ten čas uložená. Napríklad Rudolf II., známy svojou záľubou v starožitnostiach a kuriozitách si po svojej korunovácii v septembri 1572 odniesol korunu do svojej zbierky na Pražskom hrade. A 17. storočie bolo obzvlášť turbulentné. Kvôli rôznym nepokojom sa koruna sťahovala do Viedne, potom zase do Prešporku a ďalších miest dnešného Slovenska (aj do Zvolena) a zase späť do Prešporku. V roku 1625 sa tam však rozšíril mor, a tak sa korunovácia Ferdinanda III. musela uskutočniť v neďalekom Šoprone, čím sa Šopron stal tretím korunovačným mestom uhorských kráľov. Korunovácia jeho manželky sa odložila a až o trinásť rokov neskôr sa konala už zase v Prešporku. Korunovačné klenoty sa uchovávali na hrade na 1. poschodí Korunnej (juhozápadnej) veže.

Korunovačné slávnosti kedysi

O priebehu korunovácií si môžeme urobiť celkom dobrú predstavu vďaka dochovaným archívnym záznamom i podrobným opisom očitých svedkov. Korunovačný obrad sa konal v Dóme sv. Martina za účasti najvyšších šľachticov, magnátov, veľmožov, cirkevných hodnostárov a významných mešťanov. Kráľ mal oblečený korunovačný plášť a korunu – ako symbol moci suverénneho panovníka, ktorým sa stal z božej milosti – mu na hlavu položil ostrihomský arcibiskup, najvyšší cirkevný hodnostár krajiny. Kráľ dostal pomazanie a postupne obdržal aj meč, žezlo a jablko. Obyvatelia mesta sa do dómu nedostali, ale smeli si rozobrať súkno, ktorým boli pokryté ulice. O látku, porozhadzované peniaze i pamätné mince sa ľudia často pobili, dochádzalo aj k zraneniam či dokonca usmrteniu ušliapaním.

Z dómu sa okázalý sprievod pobral do Františkánskeho kostola, kde novozvolený kráľ pasoval vybraných uhorských zemanov za rytierov Rádu zlatej ostrohy.

Mária Terézia sa zastavila ešte aj pri vysokom kamennom stĺpe so sochou Panny Márie na rozhraní Hlavného a Františkánskeho námestia, aby sa poklonila svojej patrónke.

Potom sprievod pokračoval k Michalskej bráne. Brána bola postavená v 13. storočí a je jedinou zachovanou bránou bývalého mestského opevnenia.

Tu bolo pripravené pódium, na ktorom podľa tradície pod holým nebom kráľ musel prisahať, čo všetko bude zachovávať a ochraňovať. Ďalšou zastávkou bol korunovačný kopček z dovezenej zeminy zo všetkých žúp kráľovstva. Kráľ na koni vyšiel na kopček, vytasil meč z pošvy a zahnal sa ním na všetky štyri svetové strany, čím dával symbolicky najavo, že je pripravený chrániť krajinu pred každým nepriateľom, z ktorejkoľvek strany. Týmto gestom sa skončili oficiálne obrady a nastal čas pre zábavu. Korunovácie sa spravidla konali v poslednej tretine roka, keď úroda bola pozbieraná, zrno uložené v sýpkach a dozreté hrozno sa menilo na víno, ktoré sa lialo aj z fontán. Zatiaľ čo sa šľachta zabávala na konských dostihoch a rytierskych turnajoch, pospolitý ľud si užíval pečené voly a tanečné veselice v uliciach. Scenár slávností sa veľmi nemenil, zaujímavé je, že Máriu Teréziu tu v roku 1741 pasovali za kráľa (rex), nie kráľovnú (regina), preto ju aj zdravili pozdravom Vivat Domina et Rex Noster!

Korunovačné slávnosti dnes

Slávne obdobie histórie Bratislavy pripomína nielen pozlátená imitácia uhorskej koruny na špici veže Dómu sv. Martina (váži cca 150 kg!), ale od roku 2003 mesto ožíva aj novodobými korunováciami.

Každý rok je venovaný inému panovníkovi, ktorého stvárňuje profesionálny herec. Korunovačné slávnosti sa konajú počas posledného júnového víkendu. V roku 2020 sa však kvôli pandémii museli posunúť až na polovicu augusta. Všetky fotografie sú z tohto podujatia.

Aj program bol kvôli pandémii zredukovaný. V predvečer korunovácie sme sa v dóme zúčastnili na koncerte, kde o.i. odznela aj Mozartova Korunovačná omša či Te Deum, ktoré tu znelo aj v minulosti v rámci korunovačného obradu.

Interiér dómu bol viackrát upravovaný. Z minulosti sa zachovalo súsošie sv. Martina od slávneho sochára Georga Rafaela Donnera, kedysi súčasť hlavného oltára. Anjeli, klaňajúci sa svätcovi ako aj časť obradných predmetov sú dnes v Budapešti. Okrem koruny na špici veže pripomína slávnu históriu korunovácií aj koruna vo výplni pestrofarebného okna za hlavným oltárom a zoznam korunovaných kráľov a kráľovien na stene vľavo od oltára.

S korunovačnými slávnosťami je spojená aj budova Primaciálneho paláca, bývalá rezidencia arcibiskupa. Tu sa počas ceremónie ubytovali králi (alebo na hrade) a tiež sa tu konala korunovačná hostina.

Na druhý deň sa v okolí bratislavského hradu už dlho pred začatím sprievodu kopilo veľa zvedavcov, viacerí s papierovými korunami na hlave.

Ústrednou postavou sprievodu bol kráľ Matej, ktorý tu bol korunovaný v roku 1608. Doprevádzali ho veľmoži a dvorné dámy, cirkevní hodnostári, zbrojnoši, halapartníci, trubači, bubeníci a ďalšie postavy v nádherných dobových kostýmoch. Nechýbal ani korunovačný plášť a traja vážení zemania niesli na poduškách korunu, žezlo a jablko. Sprievod sa vydal od hradu do starého mesta po historickej trase, ktorú vyznačuje 170 mosadzných hviezdičiek, osadených do chodníka.

V Michalskej veži bol otvorený foto-video-point, kde sa mohli návštevníci odfotiť alebo nahrať video v dobovom kostýme s korunovačnými insígniami, a tak sa stať súčasťou tohto historického výjavu.

Za normálnych okolností sa v rámci programu konajú aj rytierske hry, divadelné a hudobné predstavenia, v meste sú stánky s remeselníckymi výrobkami, kulinárskymi dobrotami a pod.

Aktuálne informácie o podujatiach v Bratislave nájdete na stránke: www.visitbratislava.com

Viac o korunováciách: www.korunovacie.sk

Použitá literatúra: Štefan Holčík: Korunovačné slávnosti Bratislava 1563-1830, Tatran 1992

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri