Ako sa robí indonézska batika

Práve v čase, keď som si pripravovala svoj príspevok o slovenských krasliciach, kde som spomínala aj techniku batikovania, dostala som pozvánku na workshop organizovaný Indonézskym veľvyslanectvom a Univerzitou úžitkového umenia vo Viedni. A bol to workshop zameraný na batikovanie!

Batika je veľmi stará technika, používala sa v starom Egypte, v Indii, Číne, Turecku, Japonsku i Západnej Afrike. Presné miesto jej vzniku nepoznáme, ale nikde inde sa nerozvinula do takého vysokého umeleckého štádia ako na indonézskom ostrove Jáva. Dokonca vraj aj samotné slovo pochádza buď z ich slova „ambatik“ – látka s bodkami – alebo zo slova „tritik“, označujúceho proces farbenia.

Pre obyvateľov Indonézie je batika neoddeliteľnou súčasťou ich života. Do batiky sa obliekajú, keď sú smutní i veselí, mladí i starí. Sprevádza ich celým životom, pri narodení, pri prvej menštruácii, pri svadbe (obaja mladomanželia sú omotaní v batikovanej látke, podľa použitých vzorov sa dá vyčítať, čo si najviac v spoločnom živote želajú), do batiky sa zabaľujú ľudia chorí a tiež po smrti. V roku 2009 bola indonézska batika zapísaná do UNESCO zoznamu majstrovských diel nehmotného dedičstva ľudstva.

Na začiatku workshopu nám ukázali rôzne vzory, ktorých sú tisíce. No niektoré sa smeli používať iba pri určitých náboženských rituáloch a niektoré vzory mohol nosiť jedine sultán, jeho rodina a služobníci (parang, kawung). Tradičné vzory sa odovzdávajú z pokolenia na pokolenie. Aj my sme dostali na výber z viacerých vzorov.

Najprv sme si vybratý vzor nakreslili tužkou na látku.

Toto je nástroj, s ktorým sa maľuje, je to vraj čisto indonézsky výmysel (ale ak ste pozorne čítali článok o krasliciach, tak vám neuniklo, že aj na Slovensku sa používa niečo podobné!). Na kratšej bambusovej rúčke je pripevnená malá medená nádobka s tenkým vývodom. Táto pomôcka sa potom namáča do roztopeného vosku.

Wajan je nádoba, ktorá sa používa na roztopenie vosku. My sme kedysi používali prázdne konzervy. Vosk musí byť celkom rozpustený, najlepšie, keď už trochu začne dymiť. Ale nie príliš, pretože sa môže vznietiť. Viem to veľmi dobre, už dvakrát mi to horelo. Raz, keď sme ako teenagerky vyrábali niečo s kamoškou Olgou u nich doma. Vosk začal horieť a nás nenapadlo nič lepšie, ako skúsiť dostať plechovku von z izby, rýchlo sme ju presunuli na okno, ale tak nešikovne, že sa vosk rozlial a horel ešte hodnú chvíľu na parapete. Až keď to zhaslo, sa nám rozklepali kolená pri predstave, že sme mohli podpáliť celý dom… Ale naspäť k workshopu. Väčšinou sa používa zmes včelieho vosku a parafínu, zvykne sa pridávať živica. Horúcim voskom sa potom kreslia vzory na látke.

V Indonézii si ale techniku vylepšili. Lulut Sri Yuliani, ktorá viedla kurz, doniesla elektrické perá na vosk. Pracovalo sa s nimi ľahšie, ale niekedy vosk vytekal príliš rýchlo, nekontrolovateľne. Ale chce to len zvyk.

A tak sme trpezlivo nanášali voskom naše predkreslené vzory na látku.

Potom nasledovalo farbenie. Princíp batiky spočíva vlastne v tom, že miesta prekryté voskom sa po namočení do farby nezafarbia, ostáva pod nimi pôvodná farba látky. Ja som si z ponuky farieb vybrala fialovú.

Zafarbený obrázok bolo treba osušiť. Pomáhali sme si síce fénmi, ale aj tak to trvalo veľmi dlho. Preto som sa nanášania ďalšej vrstvy vosku a následného farbenia v inej farbe vzdala, odstránila som vosk a obrázok som ponechala fialový.

Zabudla som povedať, že už na samom začiatku workshopu bolo na prvý pohľad jasné, ktoré dámy sú z Indonézie. Všetky do jednej mali totiž na sebe kabátiky ušité z batikovanej látky. Ukázali nám však, ako sa dá „obliecť“ jednoduchý, väčší jeden alebo dva kusy zabatikovanej látky. Na modelke šikovne – iba rôznym preväzovaním – z týchto látok vyrobili nohavice, sukňu alebo šaty – previazané cez jedno rameno alebo omotané okolo pása a zaviazané vzadu a pod.

Po skončení workshopu sme za našu usilovnosť boli pozvaní na obed.

Najprv nám ponúkli indonézske jednohubky, na jednej sa na mňa usmievala malá zelená chilli paprička a keďže mám rada štipľavé, tak som si ju vybrala. Bola naozaj štipľavá! Potom nám doniesli plastikové podnosy, na ktorých bola žltá ryža, hovädzia pečeň, zelený šalát a uvarené vajce s červenou omáčkou. Samozrejme, že to vajce bolo ešte pálivejšie než paprička, ale keďže som ho zajedala ostatnými poživatinami, zvládla som to a tešila som sa na mangový kompót, hoci bol na ňom podozrivý červený prášok. Ale mango mám rada a indonézska kolegyňa, sediaca vedľa mňa, mi povedala, že taký kompót im robievala mama, keď prišli poobede zo školy. Tak som si dala. No to som si dala! Poviem vám, že v živote som nejedla nič pálivejšie! Moja ústna dutina sa premenila na ohnivú jaskyňu a som si istá, že keby mi niekto vložil do úst kus vosku, určite by sa hneď roztopil a my by sme mohli pokračovať vo workshope! 🙂