Opatija &#8211; perla rakúskej riviéry

Ak sa chystáte v lete do Chorvátska a vyberiete si niektoré letovisko poblíž Opatije, určite sa choďte pozrieť aj do tohto mesta s nádychom starých čias rakúskej monarchie. Cez Opatiju vedie prímorská promenáda pomenovaná po cisárovi Františkovi Jozefovi I., známa aj ako Lungomare, a tak si svoj pobyt pri mori môžete spestriť peknou prechádzkou po tomto dláždenom chodníku, vinúcom sa tesne pozdĺž mora.

Staré stromy poskytujú chladivý tieň a lavičky zas krásne výhľady na zátoky. Morské vlny oblizujú skaly a prinášajú so sebou staré príbehy, keď tu ešte žili najmä pastieri a roľníci a takmer nikto nevedel plávať ani riadiť loď. Musela sa vymeniť celá jedna generácia, kým miestni obyvatelia pochopili, že sa dá na živobytie zarobiť aj menej namáhavým spôsobom, a nie iba drinou s motykou na poli. Prievozníkov (barkajolo), ktorí okrem tovaru začali na svojich člnoch prevážať aj kúpeľných hostí, pripomína bronzová socha v malom prístave Portič.

Pred 150 rokmi

Jedným z prvých miest, ktoré som v Opatiji navštívila, bol Kostol sv. Jakuba, postavený okolo roku 1420 benediktínskymi mníchmi. Ich kolónia dala názov mestu – nielen v chorvátčine, ale aj v taliančine abbazia = opátstvo.

Interiér kostola je pomerne jednoduchý. Z pôvodnej najstaršej stavby v meste sa zachovalo len málo.

Abbazia ako legendárne letovisko začala písať svoju históriu až od druhej polovice 19. storočia. Romantický záliv lemovaný zelelenými kopcami zaujal bohatého obchodníka Iginija Scarpu z neďalekej Rijeky.

V roku 1844 si tu nechal postaviť letnú vilu Angiolina (nazvanú podľa jeho manželky) a ako veľký milovník botaniky zároveň založil aj botanickú záhradu s exotickými rastlinami dovezenými z celého sveta: cyprusy z Himalájí, bambus a kamélie z Japonska, cédre z pohoria Atlas, jedle z Kaukazu.

Dnes je zo záhrady centrálny miestny park. Stále môžete obdivovať cudzokrajné dreviny, ktoré aj v horúcich letných dňoch poskytujú príjemný chládok. V minulosti sa v parkoch na ochladenie používali ľadové kvádre, ktoré sa sem privážali z alpských ľadovcov. Z tých čias tu ostalo ešte 20 kamenných lavičiek, hoci viaceré už takmer splynuli s prostredím.

Vo vile sa teraz nachádza múzeum, kde sa dozviete o rozvoji cestovného ruchu v tejto vysnívanej destinácii na juhu rakúskej monarchie, ktorú v cestovných príručkách nazývali Perla rakúskej riviéry.

Ak navštívite múzeum, nezabudnite sa pozrieť aj na bohatú výzdobu stropu. Kto prvý nájde krokodýla?

Nájdete tu aj originálnu sochu Madonny del Mare, o ktorej si povieme neskôr. Teraz späť do histórie.

„Malé Monte Carlo“

Keď Scarpa začal do svojej vily pozývať významných hostí, čoskoro o toto miesto prejavila záujem Južná železničná spoločnosť. Busta medzi banánovníkmi v parku je venovaná generálnemu riaditeľovi spoločnosti Friedrichovi Schülerovi.

Bol to nadaný podnikateľ s víziou. Privilegovaná k.u.k. Južná železničná spoločnosť v roku 1882 odkúpila vilu Angiolina a Schüler ju použil ako základ pre plánovanie turistickej infraštruktúry. Železnica spájala Viedeň s Rijekou (vtedy Fiume) – keď však trať predĺžili až do Abbazie, rakúska šľachta rýchlo zistila, že sa sem dá rýchlo pricestovať v pohodlných luxusných vagónoch s celým personálom a veľkou batožinou a že je to tu možno aj lepšie než na francúzskej riviére. Pre Abbaziu nastali zlaté časy. Južná železničná spoločnosť tu začala stavať hotely.

Prvý bol hotel Quarnero (Kvarner), postavený v roku 1884 na mieste bývalých viníc, pôvodne zamýšľaný ako pľúcne sanatórium. Materiál na jeho výstavbu ako aj remeselníci, ktorí ho postavili za rekordných desať mesiacov, pochádzali zo všetkých častí monarchie.

Neoklasicistická stavba si zachovala niekdajšiu eleganciu a aj v súčasnosti patrí k najkrajším hotelom na pobreží mesta.

O rok neskôr postavili Grandhotel Kronprinzessin Stephanie – nie náhodou nazvaný po manželke následníka trónu. Manželský pár sa zúčastnil slávnostného otvorenia.

Hotel už vtedy disponoval centrálnym kúrením, bazénom a kinom. Neskôr viackrát zmenil svoje meno (Regina Elena, Moskva, Centrál), dnes – Imperial, kde hoteloví hostia stále raňajkujú v nádhernej jedálni pod honosnými krištáľovými lustrami.

Čoskoro pribúdali ďalšie hotely a vily, promenáda, parky, kasíno. Následne boli vydané hneď až dve turistické príručky. V roku 1889 cisár vyhlásil Abbaziu za prvé prímorské kúpele monarchie, a tak sa stala jadranským ekvivalentom Karlových Varov, najmódnejších vnútrozemských kúpeľov tej doby.

Slávni hostia

Na železničnej stanici sa zriadila špeciálna cisárska čakáreň a zoznam významných hostí sa začal veľmi rýchlo rozširovať: rakúsky cisár František Jozef I., nemecký cisár Viliam II. s manželkou, Karol I. Rumunský, bulharský cár Ferdinand I., Georg I. z Grécka, Viliam IV. Luxemburský, taliansky kráľ Emanuel III., švédsky a nórsky kráľ Oskar I., ale aj mnohí bohatí mešťania, hudobní skladatelia (Puccini, Lehár, Mahler) a ďalší umelci a spisovatelia. Portréty viacerých osobností nájdete v parku. Je tam aj Leo Sternbach (na fotke vpravo), s tým menom sa ešte stretneme.

Vyberaná spoločnosť sem cestovala v lete za tieňom veľkých borovíc a v zime sa slnkom, pretože zimy tu boli omnoho príjemnejšie než v studenej Viedni. Viacerí z týchto významných hostí bývali vo vile Amalia, najmä ak uprednostňovali súkromie mimo rušného hotela. K pravidelným návštevníkom patrili Habsburgovci a nemecká cisárska rodina.

Hoci cisár František Jozef I., známy workoholik, nazval Abbaziu miestom lenivcov a saská cestopisná novinárka z prelomu storočí Flora Horn napísala: „Človek sa tu veľmi rýchlo naučí nič nerobiť, čo si na iných miestach často vyžaduje oveľa viac úsilia,“ zdá sa, že hostia sa tu nenudili. Zábava bola vlastne dôležitejšia než balneologické procedúry. Svoj čas hostia trávili veslovaním, výletmi na parníkoch, šermom, streľbou z pištole, ale aj na koncertoch, okázalých večierkoch či tanečných plesoch. Alebo sa len tak prechádzali po promenáde, konverzovali a hlavne tak predvádzali svoje nové šaty, klobúky a slnečníky.

Avšak hlavným lákadlom v Abbazii bola výnimočná sloboda. Kúpele vždy bývali prostredím nezáväzného flirtovania i nadväzovania vážnejších vzťahov. Svedčí o tom aj vtedajší časopis Hygiea, kde sa písalo, že vôňa vavrínu, cyprusov a večne kvitnúcich kamélií otvára srdcia aj tým najtvrdohlavejším mládencom a zároveň obšťastňuje aj dámy s chronickým strachom z mužov. Samozrejme, že vtedy nikoho nenapadlo rozprestrieť si uterák na skale a odhaliť svoje telo…

Pobyt pri mori kedysi

Na dobových fotografiách a pohľadniciach v spomínanom múzeu si môžete pozrieť, ako v minulosti vyzeral život v prímorských kúpeľoch. Žiadne slnečné okuliare, žiadne odhalené nohy ani ramená! Dámy chodili naobliekané v korzetoch a dlhých sukniach, páni v oblekoch, s klobúkmi. Kúpanie v mori sa dlho považovalo za nevhodné a nebezpečné.

V čase najväčšieho rozkvetu pôsobilo v Abbazii až 80 lekárov (dokonca aj jeden veterinár, ktorý viedol špeciálne sanatórium pre psov). A títo lekári začali hosťom predpisovať aj kúpele v morskej vode – postojačky – kvôli vdychovaniu prospešných aerosolov. Keďže ľudia vtedy nevedeli plávať, mohli sa pridŕžať naťahaných lán alebo sa nimi dokonca nechali priviazať.

Na malej pláži pod hotelom Kvarner sa zachovali samostatné vstupy do vody pre mužov a pre ženy. Zábradlie pri ženskom vstupe bolo zakryté plachtou, aby dámam nebolo vidno členky. Do vody vstupovali v dlhých čiernych šatách a topánkach, s klobúkom na hlave, aby slnko nespálilo ich jemnú pokožku.

Ale v lete 1903 prišla do Abbazie americká bohyňa tanca Isadora Duncan, ktorá sa rozhodla vliezť do vody v svetlomodrej tunike z najjemnejšieho krepdešínu, s hlbokým výstrihom a krátkou sukňou len po kolená. Kúpeľní hostia boli zdesení, ale „Luzivuzi“ Ľudovít Viktor, najmladší brat cisára Františka Jozefa, ju tajne s úžasom pozoroval cez divadelný ďalekohľad, a to aj napriek tomu, že bol homosexuál. Slávnu tanečnicu pripomína socha pod palmami, ktorých chvejúce sa listy ju vraj inšpirovali k jej nenapodobiteľným tanečným pohybom. Nájdete ju pri vile Amalia.

Dnes sa môžete opaľovať na pláži Slatina, najväčšej v Opatiji, s betónovým povrchom a takmer žiadnym prirodzeným tieňom. Človeku sa ani nechce veriť, že ešte pred 150 rokmi sa tu nachádzala len vlhká a zapáchajúca práčovňa a stajne pre hostí hotela Kvarner.

Dievča s čajkou

Pamätáte si sochu Madonny v múzeu? Pôvodne stála na promenáde ako ako spomienka na tragickú nehodu, ktorá sa stala na Veľký piatok 1891. More sa vtedy zdalo pokojné, no napriek varovaniu miestnych námorníkov sa popoludní vybrali na výlet loďou mladý gróf Arthur Kesselstatt a grófka Anna Fries. Keď boli asi len jeden kilometer od brehu, zrazu sa zodvihol prudký vietor a loďka sa prevrátila. Gróf sa snažil zachrániť dámu, ale zmiatla ho vlna a už sa viac nevynoril. Grófku resuscitovali, ale nezachránili. Prežil len jej pätnásťročný syn, ktorý sa po celý čas držal nehybnej matky. Telo grófa Arthura sa nikdy nenašlo, hoci ho hľadali dokonca aj potápači s vtedajším najmodernejším vybavením. Iba jeho klobúk plával na hladine, vnútri stále ešte suchý…

Socha Madonnny mala strážiť jeho dušu. Keď v minulom režime sochu strhla do mora búrka, komunisti ju vymenili za sekulárny motív dievčiny s čajkou. Socha chorvátskeho sochára Zvonka Cara je jednou z dominánt promenády Lungomare. Dievčina pravou rukou pridŕža čajku a melancholicky pozerá na ďaleký horizont.

Čo ochutnať?

Mnohí návštevníci, nielen Viedenčania, si radi zašli do kaviarne Glacier na originálnu Sachertortu, ktorá sa sem každý deň čerstvá privážala vlakom z Viedne. V súčasnosti si v Opatiji pochutnáte na inej sladkej špecialite.

Torta Kamélia sa vyrába zo stredomorského ovocia – z mandlí, fíg, pomarančov, hrozienok, svätojánskeho chlebíka a horkej čokolády – a každý hosť týchto historických prímorských kúpeľov by ju mal určite ochutnať!

Ani ja som neodolala. Trochu ma síce zarazila malá porcia za dosť vysokú cenu, ale pre mňa bola torta až príliš sladká, takže väčší kúsok by som ani nezjedla. 🙂

V Opatiji som ochutnala aj ďalšiu špecialitu. Spomínate si na meno Leo Sternbach? Bol to americký chemik a farmaceut, objaviteľ lieku valium (známy aj ako diazepam). Ako Sternbach súvisí s Opatijou? Narodil sa v roku 1908 v Abbazii. Jeho rodný dom stále stojí, v prízemí sa nachádza pizzéria, kde ponúkajú aj pizzu valium. Ale nebojte sa, pizza neobsahuje žiadne sedatíva, ale krásne veľké porcie lososa. Ten názov iba pripomína vedca, ktorý sa v tom dome narodil.

A tiež som navštívila miestny trh. Mimochodom, o dôležitosti čerstvého ovocia a zeleniny vedel aj Schüler, ktorý získal aj farmu, ktorá dodávala zeleninu, ovocie i víno do hotelov jeho spoločnosti.

Mňa najviac zaujala blitva (mangold) – zelené listy, veľmi obľúbené v chorvátskej kuchyni, a rôzne druhy fíg. Najlepšie boli tie zelené s ružovým vnútrom.

Dnes sa už návštevníci do Opatije nedopravujú železnicou a nepremáva tu už ani električka, ktorá v minulosti rozvážala hostí zo železničnej stanice do hotelov. Ale aj tak som mala pri prechádzaní mestom niekedy pocit, že sa tu toho ani tak veľa nezmenilo. Našťastie ani za komunizmu tu nedošlo k radikálnym zmenám. Však príďte sa aj vy presvedčiť!