Hrobka cisára Humajuna v Dillí – začiatok veľkej mughalskej architektúry

Pred pár rokmi som v Isfaháne v Iráne navštívila palác Čehel Sotun a obdivovala som tam maľby na keramických paneloch zo 17. storočia. Na jednej z nich je vyobrazené stretnutie Šáha Tahmaspa I. (vpravo) s mughalským vládcom Humajunom.

Vôbec som vtedy netušila, že raz navštívim aj hrobku tohto mughala v Dillí. Je fascinujúce si uvedomiť, ako sú dejiny vzájomne poprepletané.

Kto bol Humajun (1508-1556)?

Prvý mughalský cisár Babur bol potomkom turecko-mongolského dobyvateľa Timura, jedného z najväčších vojenských vodcov v dejinách. Žiaden div, že dobyvateľská krv kolovala aj v Baburových žilách. Bol to úspešný bojovník, ktorý ako prvý použil pušný prach na území Indie. Na jednej maľbe odovzdáva Timur Baburovi kráľovskú korunu v prítomnosti jeho najstaršieho syna Humajuna. Na korune je diamant, o ktorom sa hovorí, že by to mohol byť slávny Koh-i-noor (Hora svetla). Keď navštívite Indiu, stretnete sa tu s mnohými legendami, a tak si pri prechádzke po komplexe Humajunovej hrobky tiež jednu rozpovieme.

Jedného dňa Humajun ochorel neznámou chorobou. Lekári si nevedeli rady. Keď liečba zlyhala, Babur si zavolal astrológov, aby sa s nimi poradil, ako si vymodliť boží zásah. Učenci navrhli obetovať diamant. Lenže Babur to nepovažoval za dostatočnú obetu (na mughalskom dvore si totiž viac než diamanty cenili farebné kamene, najmä rubíny). Aby zachránil dediča Mughalskej ríše, prosil v modlitbe o to, aby za syna mohol obetovať svoj vlastný život. Legenda hovorí, že Humajunov zdravotný stav sa začal zlepšovať, až napokon vyzdravel a v roku 1530 sa stal druhým mughalským cisárom. Baburov čin zanechal pre mughalskú dynastiu odkaz silnej viery a rodinných hodnôt.

Kým navštívime Humajunov hrob, možno vás ešte bude zaujímať, čo sa stalo s Koh-i-noorom? Humajun ho daroval Šáhovi Tahmaspovi – áno, tomu z obrazu v Isfaháne. Nie je celkom jasné, ako sa diamant opäť dostal naspäť na mughalský dvor. Piaty mughalský cisár Šáhdžahán si objednal zhotovenie nádherného trónu pokrytého drahokamami. Výroba tohto Pávieho trónu trvala sedem rokov a stála vraj 4x toľko peňazí ako stavba Tadž Mahálu, ktorý Šáhdžahán nechal postaviť pre svoju zosnulú manželku. Medzi drahými kameňmi na tróne vynikali dva: rubín Timur a diamant Koh-i-noor, umiestnený na samom vrchole trónu. V roku 1739 vpadol do Dillí perzský cisár Nádir Šáh a vyraboval mesto. Aká veľká bola jeho korisť, si môžeme predstaviť podľa toho, že na jej transport potreboval 700 slonov, 4.000 tiav a 12.000 koní. Medzi ukoristenými predmetmi bol aj Páví trón. Krátko po návrate domov bol Nádir Šáh zavraždený, Paví trón zmizol zo sveta, slávny diamant menil stále majiteľov, až sa napokon dostal ku kráľovnej Viktórii. Dnes je to je jeden z najväčších brúsených diamantov na svete a nachádza sa na prednej strane koruny v londýnskom Toweri. No akoby si niesol ďalej svoj príbeh o tom, že prináša nešťastie mužom, a tak ho nosia len ženské členky britskej kráľovskej rodiny. India chce diamant naspäť, ale tiež Irak, Irán aj Afganistan…

Ale vráťme sa k Humajunovi.

Neskúsený, len 22-ročný panovník to nemal ľahké, musel bojovať s vonkajšími aj vnútornými nepriateľmi (žiarliví nevlastní bratia). No keďže nebol taký bojovník ako jeho otec, hneď na začiatku vlády stratil celú svoju ríšu a bol nútený utiecť do Perzie, kde strávil 15 rokov. Šáh Tahmasp sa k nemu správal ako ku kráľovskému návštevníkovi. Pripravil pre neho nielen veľkolepú hostinu, ale mu dal k dispozícii aj 12.000 elitných jazdcov a 300 veteránov svojej osobnej gardy (za to mu vraj Humajun daroval ten slávny diamant). S pomocou Peržanov získal Humajun naspäť svoje kráľovstvo, v Dillí opäť usadol na trón, ale užil si ho len šesť mesiacov. Viac ako vojenské výpravy ho bavila astronómia a astrológia. V paláci mal knižnicu, ku ktorej viedli strmé schody. Jedného dňa schádzal po týchto schodoch s náručou plnou kníh. Keď sa ozval hlas muezína, zvolávajúceho k modlitbe, Humajun chcel pokľaknúť. Noha sa mu však zachytila o odev, spadol zo schodov, udrel si hlavu a o tri dni zomrel.

Pobyt v Perzii Humajuna veľmi ovplyvnil. Bol očarený perzskou architektúrou, záhradami aj umením. To dokazuje aj jeho mauzóleum v Dillí (dnes na Zozname UNESCO).

Túto – jednu z najdôležitejších stavieb mughalskej epochy postavila v roku 1570 Humajunova hlavná a oddaná manželka Bega Begum, ktorá v tomto projekte videla po smrti svojho manžela jediný zmysel svojho života. Na stavbu si pozvala perzských architektov.

Je to prvá záhradná hrobka v Indii, prvá s dvojitou kupolou, prvýkrát odpočíva cisár v rajskej záhrade. Neskôr sa tento princíp použil pri výstavbe Tádž Mahalu aj ďalších indických pamiatok.

Prísne geometrická záhrada s rozlohou 30 ha je rozdelená do štyroch štvorcov štyrmi promenádami. Každý štvorec je ešte rozdelený na osem menších záhrad s chodníkmi, takže celkovo je tu až 32 minizáhrad.

Bola to tiež prvá stavba, na ktorej sa použil červený pieskovec v takom rozsahu. Ako obkladový materiál bol použitý biely mramor, rovnako aj na podlahách, mriežkových stenách, hlavnej kupole a rámoch dverí. Kontrast medzi mramorom a pieskovcom je veľmi pôsobivý, strohej stavbe dodáva nezvyčajnú ľahkosť. Perzské a miestne architektonické tradície sa tu zjednotili do harmonického celku.

Pod dvojitou kupolou sa nachádza centrálna osemuholníková miestnosť s jediným kenotafom pre Humajuna. V skutočnosti je však pochovaný v podzemnej komore pod týmto miestom. V ďalších miestnostiach sú pochovaní ďalší členovia rodiny – manželky, dcéry, princovia, vnuci…

Mauzóleum je ako labyrint. Kto sa nevyzná, ľahko sa tu môže stratiť. To využil posledný mughalský cisár Bahadur a ukryl sa tam pred Britmi. Keďže jeho meno znie podobne ako barber (holič po anglicky), najprv ho hľadali v Barberovej hrobke.

Podľa legendy si kráľovský holič mohol za svoje verné služby žiadať, čo chcel. On si vraj zažiadal, aby bol pochovaný v blízkosti svojho pána. V skutočnosti neexistujú dôkazy, kto je v tejto hrobke s modrou kupolou naozaj pochovaný.

Hrobka a mešita Isa Chána Niazi – je starší komplex, postavený 20 rokov pred Humajunovým mauzóleom. Hrobka tohto afganského šľachtica je postavená zo sivého kremenca, červený pieskovec sa vtedy používal len na ornamenty.

Nila Gumbad (Modrá kupola) alebo Nila Burž (Modrá veža) dostala pomenovanie podľa farby svojej kupoly. Historici zatiaľ vedú spory o tom, pre koho bola táto hrobka postavená.

Komplex Humajunovej hrobky nemá stanovené presné otváracie hodiny. V podstate je otvorený každý deň od východu do západu slnka.

Bližšie informácie o komplexe: Humayun´s Tomb

Na rušnej ulici neďaleko vchodu si ešte všimnite menšiu stavbu s modrou kupolou (ktorá tak ladila s prilbou motorkára na fotke). Je to jedna z najranejších stavieb mughalskej éry. Pôvodne však bola pokrytá zelenými dlaždicami, preto dostala názov Sabz Burž (Zelená veža).

Čo ešte uvidieť v Dillí?

V hlavnom meste Indie nájdete veľa chrámov rôznych náboženstiev. Aj oproti vchodu do Červenej pevnosti uvidíte tri rôzne chrámy – každá veža iná… Určite by som však odporučila navštíviť ešte aspoň tieto pamiatky:

Jama Masjid – Piatková mešita – najväčšia mešita v Indii, postavená na plošine. Vnútorné nádvorie s rozmermi 90 x 90 metrov pojme až vyše 20 tisíc veriacich.

Qutb Minar – najvyšší minaret v Indii (73 m), postavený z mramoru a červeného pieskovca na konci 12. alebo začiatkom 13. storočia uprostred ruín mešity Qutb-ul-Islam.

Lal Qila – Červená pevnosť – takmer 1 km dlhé a vyše 500 m široké opevnenie z červeného pieskovca (UNESCO). Nechal ju postaviť Šáhdžahán podľa vzoru pevnosti v Agre, ktorú postavil jeho starý otec Akbar. Práve z tejto pevnosti ukoristil Nádir Šáh slávny Páví trón aj s diamantom Koh-i-noor. 15. augusta sa tu každý rok oslavuje Deň nezávislosti. Pevnosť je zatvorená v pondelok.

India Gate – názov tomuto 42 m vysokému vojnovému monumentu, ktorý pripomína starorímske víťazné oblúky, dali Briti podľa rieky Indus. Nachádza sa na východnom okraji tzv. ceremoniálnej osi. Je venovaný vyše 74 tisícom vojakov indickej armády, ktorí padli počas prvej svetovej vojny i ďalších vojen.

Základný kameň bol položený v roku 1921, stavba trvala desať rokov. Pôvodne tu stála socha britského kráľa Juraja V., a to ešte aj dve desaťročia po získaní nezávislosti. Socha ale vzbudzovala kontroverziu, niekoľkokrát bola poškodená, až napokon bola v roku 1968 odstránená. Uvažovalo sa, že na jej miesto príde socha Gándího, ale v roku 2022 tu odhalili inú sochu – je to indický nacionalista Subhas Chandra Bose.

Rozsiahly park v okolí je obľúbeným miestom stretávania mládeže. Na druhom konci tejto aleje sa nachádza parlament a prezidentské budovy. Tieto budovy sme si pozreli len z auta.

Akonáhle sme opustili pokľudnú atmosféru Humajunovho pohrebného komplexu, kde sa do korún stromov nasťahovali sovy, ocitli sme sa naspäť v tom farebnom, dynamickom a hlučnom chaose hlavného mesta.

Predavači krásne narezaných ananásov a ďalšieho street foodu núkali svoje produkty, zovšadiaľ sa ozývali klaksóny a hučali motory áut, pomedzi ktoré sa predierali rikše a predavači všelijakých zbytočností. Celé rodiny posedávali na špinavej zemi vedľa svojich príbytkov – najskromnejších, aké si len dokážete predstaviť, niektorí muži spali priamo na chodníku. India je krajina veľkých kontrastov a vo veľkých mestách ich zažijete v plnej sile…

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri