Agra – architektonickí svedkovia dávnej slávy

Agra je mesto v centrálnej časti Indie. Hlavným turistickým lákadlom je samozrejme Tádž Mahal. Ale Agra toho ponúka viac. Veď v 17. storočí si ju Mughali (známi aj pod názvom Moguli) vybrali za hlavné mesto svojej ríše, ktorá zaberala územie dnešného Afganistanu, Pakistanu a severnej (neskôr celej) Indie a v tom čase patrila k najvýznamnejším svetovým mocnostiam. Na čele stál cisár, prvým bol Bábur (pôvodom z Uzbekistanu, priamy potomok Timura a Džingischána).

Podľa môjho sprievodcu Mohsina je dnes Agra malé mesto. Hahaha – LEN dva milióny obyvateľov! Darmo som sa mu pokúšala vysvetliť, že na Slovensku nemá žiadne mesto ani jeden milión!

1. Tádž Mahal

Ako som už spomínala, do Agry sa cestuje preto, aby ste si mohli pozrieť slávny symbol veľkej lásky – Tádž Mahal. Aj mojím cieľom bolo toto mauzóleum z bieleho mramoru, ktoré nechal postaviť 5. mughalský cisár Šáhdžahán pre svoju milovanú manželku Mumtáz Mahal. Svoju návštevu tohto jedinečného monumentu som opísala v predchádzajúcom článku: Tádž Mahal

2. Pevnosť Agra

Pevnosť, zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, sa nazýva aj Červená. Prečo, to je jasné na prvý pohľad. Z červeného pieskovca ju nechal postaviť 3. mughalský cisár Akbar Veľký (Báburov vnuk). Hoci nastúpil na trón ani nie 14-ročný, zaradil sa k najvýznamnejším vládcom Mughalskej ríše. Preslávil sa ako zákonodarca a reformátor, presadzujúci náboženskú toleranciu a politickú stabilitu.

Mohutný komplex obývali tri generácie mughalských cisárov, ktorí tu prezentovali svoju moc a slávu. S výstavbou na kopci na brehu rieky Jamuna sa začalo v roku 1565 a dokončená bola o osem rokov neskôr. Dnes je sprístupnených len 30 % areálu, zvyšok patrí armáde.

Musím povedať, že ma fascinovala nielen farba, ale aj mohutnosť stavby. Pevnosť s impozantnými baštami s cimburím a strieľňami má polmesiacový pôdorys. Je obohnaná obrovským múrom – dlhým 2,5 km, pričom steny dosahujú výšku až 21 metrov!

Okolo obvodového múru sa nachádza vodná priekopa, ale aligátorov by som už vo vode hľadala márne. Okrem nebezpečných zvierat zabezpečoval v minulosti nedobytnosť tohto miesta dômyselný systém obrany: padací most, cikcaková chodba za vchodom a tiež mierne stúpajúca rampa, po ktorej mohli proti nepriateľovi kotúľať veľké kamene.

Steny sú ozdobené vyrezávanými a vykladanými ornamentmi, je to zmes islamského a hinduistického dizajnu. Niektoré prvky mi pripomenuli výzdobu timurských monumentov v Uzbekistane.

Areál je obrovský – 380 tisíc m²! Hoci sú múry naozaj masívne, vnútri pevnosti prekvapia krásne nádvoria s arkádami.

Na tomto nádvorí bol v minulosti vinohrad a v jeho strede bazén. V komnatách pod arkádami bývali háremové dámy. Netreba ani príliš veľa fantázie, aby si človek domyslel, akým radovánkam sa tu cisár oddával.

Na ďalšom nádvorí sa konali súkromné audiencie a porady s vládou. Obyčajní ľudia sem nesmeli vkročiť. Zachovali sa aj dva tróny – jeden pre cisára a druhý pre premiéra. Steny sú vyzdobené kaligrafickými nápismi – perzskými básňami v jazyku farsi.

V Zrkadlovom paláci sú najvýraznejšími prvkami mozaiky zo zrkadielok a sklenené výplne, ktoré sa trbliecu v polotmavom interiéri. Sklo bolo dovezené zo Sýrie.

Najkrajšou časťou je však palác Muthamman Burdž, ktorý pôvodne postavil Akbar, ale jeho vnuk Šáhdžahán ho prestaval, pričom uprednostnil biely mramor. Steny majú veľa výklenkov a sú ozdobené mozaikami z polodrahokamov v perfektne zladených farbách. Práve odtiaľto vládol mughalský cisár celému svojmu impériu.

Nahliadli sme aj do Šáhdžahánovej spálne, kde s Mumtáz Mahal splodili 14 detí. Škoda, že sa len veľmi málo zachovalo z pôvodnej výzdoby. Kedysi tu boli aj koberce a hodvábne závesy, na strope ešte ostali úchytky pre luster a v stenách ďalšie háky pre vejáre. Sluhovia nesmeli vstupovať do spálne, vejáre ťahali zvonku.

Keď tu Šáhdžahán pobýval, netušil, že tu neskôr strávi aj posledných osem rokov svojho života, ale nie celkom dobrovoľne. Hovorí sa, že Šáhdžahán sníval o tom, že postaví ešte jeden Tádž – pre seba, z čierneho mramoru. To sa nepáčilo jeho synovi Aurangzebovi, lebo už beztak otec minul veľa peňazí zo štátnej pokladnice. Aby zabránil ďalšiemu rozhadzovaniu, syn uchopil trón a otcovi nariadil domáce väzenie.

A tak Šáhdžahán dožíval v pevnosti Agra a zo svojej krásnej komnaty s balkónom sa aspoň kochal výhľadom na rieku a biely Tádž Mahal. Keď zomrel, jeho telo previezli loďou do mauzólea, kde napokon spočinul vedľa svojej milovanej Mumtáz Mahal.

Aj dnes je ten výhľad úchvatný. Bujná zeleň bola po monzúnových dažďoch ešte zelenšia, mohutná rieka ešte mohutnejšia a v diaľke vyčnievala nad okolím slávna stavba ako vzácny prsteň na ruke. Neviem, či mal Šáhdžahán možnosť nejako si tú stavbu priblížiť (za jeho života boli zostrojené prvé ďalekohľady), ale ja som tak urobila.

V závere prehliadky sme prešli ešte cez sálu verejných audiencií. Skromnejšia, ale tiež nádherná. Každú stredu tu cisár sedel na tróne, aby si vypočul petície miestnych ľudí a stretol sa so štátnymi úradníkmi.

Pre návštevu pevnosti platia podobné obmedzenia ako pri návšteve Tádž Mahalu. Viac informácií: Agra Fort

3. Mauzóleum Itimad-ud-Daula

Princ Salim (syn Akbara Veľkého), neskôr známy ako 4. mughalský cisár Džahangir bol veľmi silný panovník, ale miloval ženy, lov, ópium a víno. Jeho posledná – 20. (!) manželka Mehr-un-Nissa pochádzala z Perzie. Po svadbe získala titul Nur Džahan (Svetlo sveta) a stala sa jeho hlavnou a najobľúbenejšou manželkou. Nur Džahan bola omnoho rozhodnejšia a aktívnejšia než jej manžel a v skutočnosti to bola ona, kto vládol, najmä keď sa zhoršilo cisárovo zdravie. Vďaka svojmu intelektu bola schopná brániť hranice ríše, vytvárať strategické spojenectvá, riešiť spory, povstania a pod. Bola veľmi odvážna, tiež milovala poľovačky – hovorí sa, že raz zastrelila štyroch tigrov a keď jej manžela zajali na ceste do Kašmíru, sama sa vrhla do boja na vojenskom slonovi. Žiaden div, že ju Džahangir zbožňoval a dôveroval jej natoľko, že jej dal aj najvyšší symbol moci – svoju cisársku pečať – na potvrdzovanie rôznych rozhodnutí a dokumentov.

V roku 1622 zomrel jej otec, ktorý bol vysokým administratívnym úradníkom. Cisár Akbar mu udelil titul Itimad-ud-Daul (Pilier štátu). V tom istom roku začala Nur Džahan stavať pre svojho otca mauzóleum na východnom brehu rieky Jamuna. Dokončenie hrobky trvalo 6 rokov.

Do areálu sme vošli cez bránu z červeného pieskovca.

Hlavná hrobka z bieleho mramoru je umiestnená uprostred záhrady. Symetrické mauzóleum so štyrmi osemuholníkovými vežami sa nachádza na štvorcovej platforme z červeného pieskovca, ktorej strany sú dlhé približne 50 m.

V záhrade pobehovalo veľa opíc a vtákov, poletovali tu vážky a po dlažbe sem-tam prebehla sivá veverička s bielymi pásikmi na chrbte.

Plytké kanály rozdeľujú Rajskú záhradu na štyri rovnaké časti.

Vyzuli sme si topánky (do Indie si treba obuť pohodlnú obuv, ktorú ľahko vyzujete a potom zase obujete!) a vstúpili sme na kamennú základňu, aby sme si zblízka pozreli tento majstrovský kúsok, ktorý predstavuje prechod medzi prvou fázou monumentálnej mughalskej architektúry z červeného pieskovca s mramorovými dekoráciami a druhou fázou, kedy sa budovy stavali z bieleho mramoru a zdobili technikou pietra dura (vytváranie intarzií z leštených farebných kamienkov). Mauzóleum je jedným z najstarších skutočných príkladov tejto techniky v Indii.

Hrobka je síce menšia než Tádž Mahal, ale rovnako fascinujúca vďaka bohatej výzdobe. Steny z bieleho mramoru zdobia mozaiky. Jednak sú to arabesky a prepracované kombinácie geometrických tvarov…

…a jednak cyprušteky (ako symbol mieru), elegantné fľaše s vínom, misy s ovocím, vázy s kyticami kvetov a pod.

Niekde už kamienok z mozaiky vypadol a ja som žasla, do akej hĺbky sa museli vyrývať jednotlivé vzory.

Nádherné sú aj jemné zásteny z vyrezávaného mramoru. Verím, že tak ako táto stavba nadchýna svojich návštevníkov v súčasnosti, určite rovnako silno zapôsobila aj v minulosti, dokonca aj na cisára Šáhdžahána, ktorého tieto intarzie o takmer desať rokov neskôr inšpirovali k výzdobe Tádž Mahalu. Aj preto túto hrobku prezývajú “Baby Tádž”.

V mauzóleu sa nachádzajú kenotafy pre otca a matku Nur Džahan, ale odpočívajú tu aj ďalší členovia rodiny.

Vonku prevládala pokojná atmosféra a v tieni mramorových stien posedávalo niekoľko domácich návštevníkov. Bolo tu omnoho menej ľudí. Dokonca ani robotníci, ktorí opravovali pieskovcový podstavec, nenarúšali tento pokoj. Muži pracovali obdobným spôsobom ako kedysi ich dávni predkovia. Ďalší orezávali stromy v záhrade a ženy odnášali odrezané listy a konáre vo veľkých batohoch na hlavách.

Informácie o vstupnom: Itimad-ud-Daula

Za krásnou stavbou som sa obzrela ešte z auta z druhého brehu rieky. Zdalo sa mi, akoby celý úžasný, symetrický areál vystupoval priamo z vody…

4. Návšteva mozaikovej dielne

Ak navštívite Agru cez cestovnú kanceláriu alebo s najatým sprievodcom, určite sa nevyhnete návšteve niektorej dielne (výroba kobercov, pašmínových šálov, šperkov, trojroznerne vyšívaných obrazov a pod.). Hoci sledovanie samotného procesu výroby môže byť zaujímavé, ja nemám veľmi rada takéto návštevy, pretože vždy sa končia vnucovaním ich výrobkov na predaj, aj keď hneď na začiatku dáte najavo, že nič kupovať nebudete. Ale jedna dielňa ma naozaj zaujala, hoci scenár návštevy bol rovnaký.

Bola to dielňa, kde sa vyrábajú predmety z mramoru (dosky na stolíky, vázy, misy, taniere, obklady, kvetináče…) a ozdobujú sa spomínanou technikou pietra dura, ktorú som tak obdivovala na navštívených monumentoch.

Hneď ako sme vstúpili do miestnosti, rytmické klopkanie dláta o mramor nás presvedčilo, že sme na správnom mieste. Pracovalo tu niekoľko mužov. Toto umenie intarzie sa v Indii nazýva “parčin kari” a v Agre je stále živé. Títo muži žijú a pracujú v mestskej časti Tádž Gandž vedľa Tádž Mahalu – na rovnakom mieste, kde žili ich predkovia, ktorí ozdobovali slávne mauzóleum. Mnohí sú už ich 6. alebo 7. generácia.

V dielni používajú rovnaký mramor, z akého je postavený Tádž Mahal – biely, hustý, veľmi pevný mramor z Makrany (ale v obchode majú v ponuke aj výrobky z čierneho mramoru). Vzory sa vytvárajú z malachitu, onyxu, karneolu, lapis lazuli a ďalších drahokamov a polodrahokamov. Mramor aj kamienky sa stále vyrezávajú a opracúvajú ručne. Na zmäkčenie hrán brúsených kameňov sa stále používa ručná kladka.

Jeden muž vyrezáva do mramoru predkreslený vzor, ďalší ukladá vybrúsené kamienky do vzorov. Niektoré kúsky sú menšie ako necht!

Majiteľ dielne hrdo ukazuje ich výrobky, pomocou baterky presvecuje niektoré vzory, doskou buchne o ďalší kus kameňa, aby ukázal, aký pevný je indický mramor. A potom mi dáva hádať, z koľkých kúskov kamienkov sú vyskladané vzory na rôznych predmetoch. Sú to tisíce!

5. Rozlúčka s Tádž Mahalom

Poslednou zastávkou mojej prehliadky mesta bol vyhliadkový bod na druhom brehu rieky Jamuna. Stála som presne oproti dychberúcej stavbe a v duchu bola vďačná, za to, že som mala obrovské šťastie, že ráno prestalo pršať.

Hovorí sa, že Šáhdžahán nechal amputovať ruky a vypichnúť oči robotníkom a remeselníkom, aby už nikdy nemohli postaviť podobné majstrovské dielo. Neexistujú však na to žiadne dôkazy. Napokon, odporuje to aj jeho údajnému nápadu postaviť rovnaké mauzóleum aj pre seba. Teraz sa tam namiesto robotníkov hmýrili turisti, ale z tejto vzdialenosti ma už nerušili ako pri doobedňajšej návšteve.

Po výdatných dažďoch mala rieka dosť vody na to, aby sa v nej zrkadlil celý komplex. Hladinu čerili len dotyky najrozličnejších vodných vtákov, bolo ich tu veľa, každý si chcel uchmatnúť niečo na večeru.

Všade bol neskutočný pokoj. Niektoré vtáky pristáli na plote a zaujato nás pozorovali, zatiaľ čo túlavý pes lenivo uľahol pod lavičku.

Zmocnila sa ma melanchólia. Zapadajúce slnko aj cez oblaky vysielalo posledné svetlo, ktoré na kupolu a minarety prinášalo jemne oranžový odtieň.

V hustnúcom šere sa dali ďalej na západe rozoznať dva ohne – Mohsin mi vysvetlil, že sa tam koná kremácia mŕtvych. Povedal tiež, že už je zakázané púšťať tieto pahreby do rieky. Títo zosnulí určite nebudú mať žiadne prepychové hrobky, ale verím, že sa s nimi pozostalí rozlúčili aspoň s takou láskou ako Šáhdžahán so svojou milovanou manželkou. Celý tento obraz budem ešte dlho nosiť pred očami, boli to pre mňa najpôsobivejšie okamihy z celého môjho návratu do Indie.

Za vstup na toto miesto s výhľadom sa platí menší poplatok (ceny sa líšia podľa toho, v ktorom čase dňa sem prídete). Keď sme odchádzali, predavač lístkov kŕmil početnú skupinku tých typických indických veveričiek zvyškami jedla. Prichádzal čas aj pre našu večeru…

6. Večera

Prechádzali sme autom cez ulice Agry. Veľkosť mesta sa prejavuje nielen v dopravnom chaose, ale, žiaľ, aj v jeho znečistení a smogu. Ani pohľad na opustené, rozpadajúce sa domy, v ktorých prebývali len celé kolónie opíc, nebol veľmi lákavý. Agra, kedysi jedno z najveľkolepejších miest na svete, stratila svoj význam v dôsledku úpadku mughalského impéria a presunu hlavného mesta do Dillí.

Zastavili sme sa ešte na malom trhovisku. Zvedavá krava nazerala do výkladov a stánkov s čipsami a lízatkami. Vošli sme do uličky s pouličným občerstvením.

Najviac ma zaujali vyprážané guľky panipuri. Sú to duté škrupinky z cesta, naplnené rôznou zmesou (najčastejšie zemiaky, cibuľa a cícer).

Fascinovalo ma, ako si Mohsin aj ďalší namočili guľku do zelenej štipľavej vody (mäta, koriander a čili papričky), potom si ju celú vložili do úst a smiešne našpúlili pery – len neviem, či preto, aby si viac vychutnali tento pokrm alebo to bola reakcia na super štipľavý obsah. 🙂

Ja som však túto ani inú špecialitu na tomto mieste neochutnala. Nie preto, že by som nemala rada pálivé jedlá, ale vzhľadom na hygienické podmienky indických pouličných stánkov som nechcela riskovať žalúdočné problémy.

Radšej sme s Mohsinom navštívili príjemnú reštauráciu, kde som sa mohla najesť bez obáv a všetky lokálne jedlá boli tiež veľmi chutné. A samozrejme, aj pálivé! O to viac som si pochutnala na lassi – jogurtovom nápoji, ktorý aspoň trochu zredukoval ostrú chuť jedla.

V indických reštauráciách často nájdete aj misku so semienkami feniklu potiahnutými mätou (diwali kheel) na prečistenie vašich úst a osvieženie dychu po jedle.

Adresa reštaurácie: The Salt Café, 1C, 3rd Floor, Fatehabad Rd (blízko Tádž Mahalu)

Ubytovanie: Keďže som do Indie cestovala sama, uprednostnila som ubytovanie v dobrom hoteli: Courtyard by Marriott Agra Hotel má aj pekný vonkajší bazén, ktorý som ale nemala šancu využiť, pretože najprv pršalo a potom som mala nabitý program po celý deň.

Zato som si však večer (ako jediná diváčka) pozrela predstavenie tradičného bábkového divadielka (kathputli), ktoré pochádza z Rádžasthánu. Kedysi, keď neexstovalo rádio ani televízia, maharadžovia si spestrovali svoje párty takýmto divadielkom.

Bobby so svojím strýkom Hemaramom mi zahrali krátku hru s drevenými marionetkami v pestrofarebných šatočkách. Ľudské postavy dopľňali aj rôzne zvieratká, Bobby mi vysvetlil, že ťava symbolizuje lásku, kôň silu a slon šťastie. Ak si kúpite slona ako suvenír, nezabudnite, že chobot stočený dohora znamená ráno, narovnaný – poludnie a chobot stočený smerom dolu symbolizuje večer. Na záver mi na hlavu namotali 8 metrov dlhý šál! Ten, čo mal na hlave Bobby, bol ešte o jeden meter dlhší!

Ďakujem, že ste si prečítali článok.

Ďalšie články o Indii nájdete tu: Cestovanie – India

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri