Tádž Mahal – jedinečný symbol lásky

Do Indie som cestovala v septembri. Podľa správ od mojich indických priateľov monzúnové obdobie už končilo a ak pršalo, tak len krátko.

Po prílete do Dillí (za slnečného počasia) sme si dali spoločné raňajky a potom ma naložili do auta – smer Agra. Dopravný chaos mi pripomínal Káhiru, kde som strávila štyri roky. Aj na indických mestských cestách je premávka zároveň show. Pestro pomaľované nákladné autá majú na zadnej strane karosérie ozdobne namaľovaný nápis Blow horn! (Zatrúb!). Počet materinských jazykov v Indii dosahuje vyše 1600! Avšak jednotným jazykom všetkých indických vodičov, ktorým sa medzi sebou neustále dorozumievajú, je trúbenie.

Pravidlá cestnej premávky sú založené skôr na improvizácii a počet jazdných pruhov je vždy väčší než počet bielych pásov na vozovke. Pomedzi autá sa prepletajú motorky (často obsadené viac než dvomi osobami) a tuk-tuky. Na križovatkách sa ešte do tejto trmy-vrmy miesia žobráci a predavači najrozličnejších zbytočností. Naozaj som obdivovala trpezlivosť môjho šoféra. Keď sme sa konečne vymotali z tejto divokej premávky a opustili mesto, začalo pršať.

Na ceste do Agry

Štvorprúdová diaľnica bola takmer prázdna. Krajina, ubiehajúca za oknami auta mi vôbec nepripadala exotická. Žiadne kopce, žiadne palmy ani iný exotický porast, zato veľa kukurice. Keďže sa všetci tlačia v mestách, krajina bola pomerne ľudoprázdna. Dážď sa zmenil na lejak a pokračoval po celých 200 km do Agry. To ma dosť desilo. Veď som sem cestovala, aby som uvidela Tádž Mahal a podľa nášho plánu som mala tento monument navštíviť pri východe slnka…

Pricestovali sme do Agry. Hlavná cesta pred hotelom sa zmenila na blatistú rieku, musela som dávať dobrý pozor pri vystupovaní z auta, aby som neskočila rovno do blata. V hoteli ma čakal môj sprievodca Mohsin, ktorý sa veľmi odlišoval od ostatných domorodcov – vysoký, štíhly, s vlnitými vlasmi po ramená a tvárou nie Inda, ale skôr Indiána. S veľmi dobre zrozumiteľnou angličtinou (čo tiež je skôr výnimka) mi zvestoval, že v Agre prší už nepretržite 24 hodín! Bolo jasné, že z východu slnka nebude nič. Takmer celú noc som chodila k oknu hotelovej izby, pozorovala som neprestávajúci dážď a hmlu a rozmýšľala, ako si pôjdem na druhý deň pozrieť Tádž Mahal, keď nemám gumáky ani tretiu ruku pre dáždnik…

Ráno, len čo som otvorila oči, hneď som bola zase pri okne. Nepršalo! Obloha sa síce netvárila prívetivo, ale nepršalo! Východ slnka som oželela, ale aj tak sme s Mohsinom vyrazili na výlet zavčasu ráno. Tádž Mahal priťahuje nielen cudzincov, ale aj návštevníkov z celej Indie. Preto je lepšie si privstať, lebo neskôr sa areál veľmi rýchlo zaplní ľuďmi.

Tádž Mahal sa otvára 30 minút pred východom slnka. Praktické informácie, ktoré by ste mali vedieť ešte pred návštevou, nájdete v záverečnej časti tohto článku. Teraz si už poďme pozrieť tú monumentálnu stavbu, jeden z nových divov sveta, kvôli ktorému som merala takú ďalekú cestu.

Slávny monument lásky

Doviezli sme sa k modernej (prázdnej) stanici metra. Dlažba sa leskla po nočnom daždi. Alejou sme pokračovali k západnému vchodu. Všade bolo veľa odpadkov. Po chodníku pobehovali opice a sivé veveričky s tromi bielymi pruhmi na chrbte a na nejaké odhodené dobroty striehli aj holuby usadené na kupolách. Darmo boli všade nápisy, že odpadky patria do koša. Na konci aleje už postávali (alebo posedávali na zemi) skupinky indických návštevníkov – ženy v sárí všetkých farieb, muži v bielych košeliach.

Prišli sme k veľkolepej Veľkej bráne. Hoci tu ešte nebolo tak plno, v tomto bode už začínal lov na najlepšie Instagramové fotky. Všetci sa fotili pred červeno-bielou stavbou, musela som počkať, kým som si mohla odfotiť krásne detaily výzdoby.

Fotoshootingový ošiaľ pokračoval aj vnútri brány. Cez arch brány vidno mauzóleum a tak si tu každý chce urobiť ikonickú fotografiu, kde vám arch vytvorí tmavý rám okolo Tádž Mahalu.

Prešli sme cez Veľkú bránu a ocitli sa v „rajskej záhrade“. Štyri rieky symbolizujúce med, mlieko, vodu a víno rozdeľujú záhradu s rozlohou 18 hektárov na štyri rovnaké parcely. Hneď za bránou bol jediný väčší záhon s kvetmi – ďalší fotopoint. Fotili sa rodiny, páriky, jednotlivci… A potom boli všetci prekvapení, keď ja som si neodfotila seba, ale slávny monument!

Kedysi vysoké stromy nechali vyťať Briti, tiež pokryli areál minimalistickým anglickým trávnikom, aby lepšie vynikol pohľad na nádhernú stavbu. Musím sa priznať, že som si myslela, že bude oveľa väčšia. Viac než veľkosť ma však ohromila jej dokonalosť a harmónia. V roku 1983 bol Tádž Mahal zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Mauzóleum nechal postaviť vládca Mughalskej ríše Šáhdžahán pre Mumtáz Mahal, svoju najobľúbenejšiu manželku, ktorá sedávala po jeho boku pri oficiálnych príležitostiach a sprevádzala ho aj na bojových výpravách. Pri jednej z nich v roku 1631 nastali komplikácie pri pôrode ich štrnásteho dieťaťa a Mumtáz zomrela. Šáhdžahán vyhlásil dvojročný štátny smútok, zakázal oslavy, hudbu, nosenie šperkov i používanie parfumov a zároveň prisľúbil postaviť pamätník hodný ich veľkej lásky. Na stavbe denne pracovalo dvetisíc robotníkov a tisíc slonov nosilo mramor z 300-kilometrovej vzdialenosti. Výstavba trvala 22 rokov. Na dôkaz veľkej lásky sa aj mne ukázalo medzi oblakmi slnko.

Mramorový klenot mughalskej architektúry

Kým sme prišli k mauzóleu, minuli sme ešte jeden fotopoint. Lavičku, na ktorej sedela a nechala sa odfotografovať princezná Diana. Mňa však viac zaujímalo mauzóleum. To, čo sa mi na začiatku zdalo malé, bol len optický klam. Keď sa k mauzóleu približujete, zväčšuje sa váš obdiv aj k jeho rozmerom.

Mauzóleum stojí na mramorovej platforme, vysokej 7 m, s rozmermi 100 x 100 m, hlavná kupola je vysoká 73 metrov. Stavba je zo všetkých strán rovnaká. V rohoch stoja štyri minarety, ktoré sa mierne nakláňajú smerom von. Ak by došlo k zemetraseniu, nespadli by na hlavnú budovu.

Symetrickosť celého komplexu dopĺňajú ešte dve bočné stavby z červeného pieskovca – mešita a hostinec pre hostí, ktorí sa prichádzali pokloniť zosnulej. Obe budovy kontrastujú svojou farbou s bielym mramorom mauzólea – pozemskej repliky nebeského príbytku v raji.

S každým približujúcim sa krokom sa javila zreteľnejšie aj dekorácia na stenách mauzólea. Každý kus steny je zázrak! Do mramorových dosiek sú vyrezané reliéfy s úžasne jemnými vzormi a záhonmi nádherných kvetov. Často sú to kosatce, v Indii rastlina typická pre cintoríny.

To, čo sa mi z diaľky javilo ako maľba štetcom, je v skutočnosti mozaika. Florálne či geometrické ornamenty, kaligrafické nápisy, to všetko je vyskladané z tisícok kúskov vzácnych kameňov a polodrahokamov. Na niektorých miestach na stenách mauzólea už kamienky odpadli, vďaka tomu vidieť, do akej hĺbky bolo treba vyrývať vzory.

Stavbu však poškodzuje nielen zub času, ale aj silne znečistené ovzdušie. Tádž Mahal sa raz za 2-3 roky musí čistiť – natrie sa bahnom, ktoré keď vysychá, vstrebáva do seba nahromadené nečistoty. Pastu na podobnom princípe používajú aj indické ženy, aby zvýšili lesk svojej pokožky.

Vnútri mauzólea je zakázané fotografovať. Komora má osemuholníkový tvar a obkolesuje ju dokonalá filigránska mramorová zástena. Je to až neskutočné, ako sa z mramoru dá vytvoriť taká jemná čipka. Uprostred sa nachádza kenotaf Mumtáz Mahal. Chvíľu som ostala stáť za zástenou presne za kenotafom. Predo mnou sa rozbehla centrálna os v celej svojej dĺžke až po Veľkú bránu. Úžasné! Kenotaf Šáhdžahána leží západne od centrálnej osi, to je asi jediné narušenie inak dokonalej symetrickosti tohto monumentu. Možno je to tak preto, že Šáhdžahán tu pôvodne nemal byť pochovaný. Tradícia hovorí, že plánoval postaviť pre seba presnú kópiu Tádž Mahalu, ale z čierneho mramoru. K tomu ale nedošlo. V skutočnosti je manželský pár pochovaný v komore pod touto miestnosťou, na úrovni záhrady. To, čo sme mohli uvidieť my – návštevníci, sú len repliky.

Z mramorovej platformy vidno aj rieku Jamuna. Po výdatných dažďoch bola plná, mohutná a zakalená. Oproti na druhom brehu malo stáť čierne mauzóleum. S Tádž Mahalom ho mal spájať most.

Okolo minaretov krúžili orly a supy, v korunách stromov sa ukrývali zelené papagáje a po tráve sa pyšne prechádzal páv. Areál sa zapĺňal domácimi a zahraničnými návštevníkmi, selfie-mánia pokračovala na plné obrátky… Bol najvyšší čas odísť…

Opustili sme areál a nasadli to vozidla s takouto milou spoločnosťou.

Len čo sme prišli na koniec vstupnej aleje, opäť sme vhupli do toho šialeného dopravného chaosu. No tu do tejto trmy-vrmy pribudli ešte rikše s koňmi a neodbytní predavači suvenírov.

Čo by ste mali vedieť pred návštevou Tádž Mahalu:

* Tádž Mahal je zatvorený v piatok!!!

* Areál sa otvára 30 minút pred východom slnka a zatvára 30 minút pred západom slnka.

* Vstupenky si môžete kúpiť na mieste, ale odporúča sa zakúpiť si ich vopred online, aby ste sa vyhli čakaniu v rade. Cena vstupného je iná pre domácich a iná pre zahraničných návštevníkov, pre každú skupinu je osobitná pokladňa.

Vstupenky si môžete zakúpiť cez túto webstránku: https://asi.payumoney.com/#/ Vstupenky si nemusíte vytlačiť, stačí QR kód na vašom telefóne.

Do mauzólea sa kupuje dodatočná vstupenka – určite si treba zakúpiť!

* Zoberte si sebou len malú tašku len s nevyhnutnými vecami. Väčšie tašky alebo ruksaky musíte odložiť do skriniek, čím strácate drahocenný čas pri príchode aj odchode.

* Drony sú zakázané.

* Fľaška s vodou je povolená, jedlo nie.

* V celom areáli platí zákaz fajčenia a alkoholických nápojov.

* Aj malá taška musí prejsť kontrolou. Neberte si so sebou žiadne ostré predmety, cigarety ani zapaľovač.

* Na platforme a v mauzóleu musíte použiť jednorazové návleky na topánky.

* Aj tu sa vám – ako cudzincovi – môže stať, že si vás budú chcieť domáci návštevníci odfotiť. Ja zvyknem súhlasiť, ale s podmienkou, že si aj ja odfotím ich. Tak vznikla aj táto fotka štyroch generácií žien jednej indickej rodiny. Mali by ste vedieť, že pre Indov, keď sa s vami fotia, je to moment, na ktorý sú veľmi pyšní. Fotia sa s vami, aby potom ukázali príbuzným a známym, že vás niekde stretli.

* Tiež sa vám môže stať, že sa vám niekto začne ponúkať ako sprievodca. Spoliehajte sa na váš inštinkt. Ja som tento problém nemala, pretože som mala už vopred objednaného sprievodcu. Mohsin je spoľahlivý a rozpráva zrozumiteľnou angličtinou. Ak by ste chceli aj vy sprievodcu, môžete ho kontaktovať cez WhatsApp: Mohsin Manolo +91 97604 61660.

Moju cestu mi pomohla zorganizovať indická cestovná kancelária: Iconic Holidays

* Tádž Mahal sa navštevuje vraj za každého počasia. Aj za hmly (december, január) môžu vzniknúť zaujímavé fotky. Keď leje, tak to určite nie je veľmi príjemné. Ja som mala naozaj šťastie, že prestalo pršať. Doma aj v zahraničí používam nórsku webstránku s predpoveďou počasia yr.no . Podľa ich predpovedi malo v Agre prestať pršať, ale priznám sa, že som tomu veľmi nedôverovala, najmä keď som sa dívala v noci z okna. Ale webstránka sa osvedčila aj v Indii!

Ďakujem, že ste si prečítali článok.

V nasledujúcom článku si pozrieme ďalšie zaujímavé miesta v Agre a rozlúčime sa aj s Tádž Mahalom.

Srdečne pozdravujú Ingrid a Mohsin. 🙂

#travelpotpourri

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri