Kláštor sv. Kataríny na Sinaji
Rozhovor s knihovníkom Otcom Justinom

Som si istá, že každý z nás má miesta, ku ktorým má osobitý vzťah bez ohľadu na to, či ich navštívil len raz v živote. Pre mňa je jedným z takých miest Sinaj.

Sinajský polostrov je jedným z najzaujímavejších, ale aj najstrategickejších miest na našej zemeguli. Na úpätí sinajských vrchov stojí Kláštor sv. Kataríny. Túžba byť blízko bohu a čo najďalej od perzekúcií pohanského Ríma privádzala mnoho raných kresťanov práve na Sinaj, kde nachádzali pokoj, ticho a izoláciu. V roku 337 tu cisárovná Helena nechala postaviť malý kostolík a vežu. O dvesto rokov neskôr nariadil cisár Justinián vybudovať opevnený kláštor a veľkolepý kostol, pričom do plánu zahrnul aj pôvodné stavby. Grécko-ortodoxný svätostánok dodnes existuje a pokračuje vo svojich duchovných a kultúrnych funkciách.

Výstup na vrchol

Ku kláštoru sme dorazili za tmy. Nešli sme sa ubytovať do turistickej dediny, uprednostnili sme jednoduchú ubytovňu priamo v areáli kláštora. Veď aj tak sme vedeli, že dlho spať nebudeme, čakal nás totiž nočný výstup na Mojžišov vrch (2 285 m n.m.), v biblii označovaný ako vrch Horeb alebo Sinaj. Je to miesto, kde Mojžiš obdržal desatoro božích prikázaní.

Okolo druhej sme sa vybrali na túru po serpentínovej trase. Pri každej zákrute postávali beduíni a núkali prenájom ťavy vykrikovaním: „Rent a camel!“ Počas dvaapolhodinového výstupu sme sa naučili slovo „ťava“ v niekoľkých svetových jazykoch. Posledný úsek predstavuje 750 schodov, ktoré do skaly vytesali mnísi. Tu už ťavy nepomohli, každý musel použiť svoje vlastné nohy. Odmenou za namáhavý výstup bolo pozorovanie východu slnka. Sedeli sme tam zababušení do diek, hrubých vetroviek a svetrov – neprítomnosť slnka bolo poriadne cítiť. No výhľad bol naozaj fascinujúci. Hory sa okolo nás vlnili ako more, v ktorom sa striedali všetky odtiene hnedej farby. Tam dole pri zemi, mali vrstvy sivý odtieň, smerom k nebu nadobúdali ružovkastý, oranžový a žltý nádych. V okamihu, keď sa nad týmto hnedastým oceánom objavil žeravý slnečný kotúč, všetko navôkol nadobudlo mystickú atmosféru, až sme sa začali nádejať, či sa vrch trochu nezatrasie, z neba nezačne padať manna alebo či aspoň nezačujeme vzdialený hlas trúby…

Počas zostupu sa urobil prekrásny slnečný deň. Jasné blankytné nebo kontrastovalo so zlatisto-okrovou farbou pohoria. Nikde ani fliačik zelene.

Sem-tam sme zazreli drobné, prízemné kríčky, no aj tie mali farbu vysušenej trávy. To až dole, v kláštornej záhrade, nás ohúrili zelené olivovníky, rozkvitnuté marhule, slivky a čerešne. Táto naozajstná oáza uprostred pustej divočiny je výsledkom ťažkej driny mníchov, ktorí neúnavne prinášajú úrodnú pôdu z ďalekých miest a zachytávajú dažďovú vodu a topiaci sa sneh, aby vytvorili dostatočné zásoby na zavlažovanie.

V kláštornej knižnici

Našu skupinku doprevádzal mladý, bulharský kňaz Otec Avxenty, ktorý ovládal starogrécky jazyk, vďaka čomu sme si prezreli nielen tradičné pozoruhodnosti (Justiniánova bazilika, Kaplnka horiaceho kra a i.), ale pomohlo nám to otvoriť dvere aj do tých miest, ktoré sú pre turistov neprístupné. Tak sme sa ocitli aj v kláštornej knižnici, ktorá je čo do významu po Vatikáne druhou najvýznamnejšou knižnicou na svete, najmä čo sa týka množstva a hodnoty rukopisov (okolo 2000 v jazyku gréckom, 700 arabskom, 300 sýrskom, 100 arménskom, 40 v slovanských jazykoch a jeden v latinčine), niektoré ešte dokonca napísané na papyrusoch, a okolo 8000 kníh – prevažne v gréčtine – hlavne sväté knihy, ale taktiež prvé edície Homéra (z r. 1488) alebo Platóa (1513). Pôvodne sa nachádzali až v troch častiach kláštora, no keď sa v roku 1725 stal sinajským arcibiskupom Nicephorus Marthalis, pôvodne pisár, rukopisy sa zozbierali na jedno miesto a urobila sa aj ich katalogizácia. K najvzácnejším zväzkom patrí Codex Syriacus zo 4. storočia, najstarší sýrsky text Svätého písma.

Bol to zvláštny pocit, keď som – ďaleko od domova a ďaleko od civilizácie – pod dohľadom gréckych mníchov ukazovala v zaprášenom geografickom atlase zo 14. storočia svojim bulharským priateľom na mape vyznačené mesto Zolyom (Zvolen), odkiaľ pochádzam…

Spomienky zostávajú

Najsilnejším zážitkom však bolo poklonenie sa ostatkom sv. Kataríny, ktorú pre jej vieru mučili na kolese a napokon ju nechali sťať. Jej telo vraj bolo zázrakom premiestnené na najvyšší vrch Sinaja, ktorý nesie jej meno. Približne o tri storočia neskôr sa jednému mníchovi prisnil sen, podľa ktorého našli jej pozostatky, zniesli ich z vrchu a uložili v kláštore. Otec Avxenty nás v sprievode dvoch domácich mníchov zaviedol do malej miestnosti za hlavným oltárom. Jeden mních vypúšťal z kadidla voňavý dym a odriekával modlitbu, zatiaľ čo ten druhý otvoril menší zlatý sarkofág so ženskou podobizňou a vybral z neho dve malé strieborné skrinky. Všetko bolo také neskutočné: šero v miestnosti, vôňa a dym z kadidla, monotónny hlas mnícha. Pripadala som si ako vo filme – Meno ruže alebo Da Vinciho kód… Vedela som, že aj ostatní to tak cítia. Mních otvoril skrinky a my sme pristúpili bližšie, aby sme sa jeden po druhom poklonili ostatkom egyptskej svätice. V jednej skrinke bol na zamatovej poduške uložený úlomok lebečnej kosti a v druhej bola kostra ruky po zápästie ozdobená zlatými prsteňmi a náramkami. Na záver tohto obradu nám starší mních rozdal strieborné prstienky s emblémom kláštora. Potom sa pristavil práve pri mne a prostredníctvom tlmočníka Otca Avxentyho mi povedal vetu, ktorou mi pohladil dušu…

Pri prehliadke vonkajšieho areálu nás prekvapilo, že jedna veža vyzerá ako mešita. Podľa tradície v roku 625 vyslali mnísi z kláštora delegáciu do Mediny, aby požiadali Mohameda, zakladateľa islamu, o záštitu. Ich prosba bola vyslyšaná. Kópia dokumentu, ktorý zaručoval poskytnutie ochrany, je dnes vystavená v galérii. Kedže Mohamed nevedel písať, svoje rozhodnutie potvrdil odtlačkom svojej ruky. Hovorí sa, že dokonca aj osobne navštívil kláštor na jednej zo svojich obchodných ciest, čo by mohlo byť aj dosť pravdepodobné, nakoľko sväté miesta na Sinaji sa spomínajú aj v Koráne. Zaujímavé je, že či už arabskí kalífovia, tureckí sultáni alebo kresťanskí panovníci – všetci venovali kláštoru zvláštnu pozornosť a brali ho pod svoju ochranu. A tak počas svojej 1500-ročnej existencie nebol kláštor nikdy dobytý ani zničený. Aj najznámejší dobyvateľ Egypta – Napoleon zaručil kláštoru osobitné práva a privilégiá proklamáciou z 19. decembra 1798, ktorá tiež dnes visí na stene kláštornej galérie.

Father Justin

Sú miesta, ktoré sa vám vryjú do pamäti navždy. Pre mňa je takým miestom Sinaj a kláštor, ktorý sa tam nachádza. Vraciam sa tam aspoň prostredníctvom internetu. Pri nedávnom surfovaní som natrafila na blog jedného z 25 mníchov, ktorí sú v súčasnosti členmi kláštornej komunity. Father Justin ma zaujal nielen svojím blogom http://www.fatherjustinsblog.info/, na ktorom sa dajú uverejňovať fotografie kláštora a okolia s krátkymi komentármi, ale hlavne tým, že má na starosti kláštornú knižnicu. Neodolala som, cez blog som mu poslala správu a na moje veľké prekvapenie vzápätí prišla odpoveď. Z našej korešpondencie napokon vznikol rozhovor. Predstava mnícha s dlhou bradou, ktorý kdesi ďaleko na Sinaji sedí v kláštornej knižnici pred počítačom a odpovedá na moje otázky, bola pre mňa rovnako vzrušujúca ako kedysi klaňanie sa relikvijám svätej Kataríny.

Pochádzate z Texasu, do deviatich rokov ste bývali v Chile a potom v El Pase. Ako sa ocitne rodený Američan v gréckom ortodoxnom kláštore na Sinajskej púšti? Čo vás viedlo k takémuto rozhodnutiu?

Z texaského El Pasa na Sinaj, to nebol jeden veľký krok, bolo to veľmi veľa malých krôčikov. Ale dokonca už tam som čítal v biblii o Mojžišovi a o exoduse. Videl som tiež film Desať prikázaní od režiséra Cecila B DeMilleho, ktorý obsahuje scény nakrútené na Sinaji. Napríklad, ako sa Charlton Heston šplhá na vrch a stúpa po hrebeni, so Sinajským pohorím v pozadí. Nuž, aj El Paso je púšť. Bol som zvyknutý túlať sa po púšti celé hodiny a zamiloval som si drsnú krásu púštnej krajiny. Toto všetko som mal uložené niekde v hlave, keď som sa začal venovať histórii a teológii ortodoxnej cirkvi. Prečítal som si aj Výroky púštnych otcov (Sayings of the Desert Fathers), prvých kresťanských mníchov. Medzi týmito textami sú aj výroky mníchov zo Sinaja. Pocit živej historickej kontinuity je tu na Sinaji úžasný. Pútnička Egeria navštívila túto oblasť v roku 383 a opísala prosperujúcu mníšsku komunitu na mieste, kde dnes stojí kláštor. Centrálna bazilika pochádza z roku 550. Pri každej bohoslužbe si pripomíname pamiatku „zakladateľov tohto svätého kláštora – Justiniána I. a jeho manželky Theodory.“ My sme sa tu na Sinaji stali súčasťou tohto dedičstva, ktoré prenášame do našich čias.

Ja som navštívila kláštor a knižnicu pred 20 rokmi, teda v časoch, keď ešte neboli ani mobilné telefóny ani internet. Odvtedy sa toho veľa zmenilo. Vy – napríklad – máte svoj vlastný blog…

Naša rodina žila v rokoch 1951 – 1957 v Chile. Za celý ten čas sme len raz telefonovali do USA, pretože spojiť medzinárodné hovory bolo veľmi zložité a bolo to tiež drahé. Dnes môžeme komunikovať bez problémov s hocikým kdekoľvek na svete. Môžem odfotiť rukopis a poslať ho nejakému učencovi cez internet. Ten si ho behom pár minút stiahne. Na internete je obrovské množstvo informácií. To môže byť nápomocné, ale zároveň aj rušivé. V minulosti odchádzali mnísi na Sinaj, aby tu hľadali izoláciu a ticho. A práve uprostred tej izolácie, odriekania a ťažkých životných podmienok mohli dosiahnuť vrcholné duchovné povznesenie. Dnes musíme hľadať spôsob, ako nielen naďalej uchovávať to duchovné dedičstvo, ale tiež ako komunikovať v tomto čoraz viac poprepájanom svete.

Čo patrí k úlohám knihovníka v tak špeciálnej knižnici?

Prirodzene, Sinajská knižnica sa stala depozitárom takých kníh, ktoré potrebovali mnísi – sväté písmo, liturgie a kázne, ale aj knihy zdedených duchovných múdrostí a medicínske texty. Niektoré rukopisy sú nádherné umelecké diela z Konštantínopolu s pozlátenými písmenami a úchvatnými ilustráciami. Ale väčšinou ide len o jednoduché texty, napísané v časoch, keď bolo ťažké zohnať pergamon alebo drevo na ich zviazanie. Strany sú plné fľakov od toľkého používania. Každý rukopis má vlastne svoju vlastnú históriu a svoj vlastný príbeh. O každý z nich sa musíme starať ako o špeciálny poklad.

Keď kvalifikovaní učenci dostanú povolenie, aby mohli prísť študovať rukopisy, mojou úlohou je vyhľadať tie texty, ktoré potrebujú. Okrem toho rukopisy fotografujem, aby tak mohli byť prístupné aj pre tých, ktorí sem nemôžu prísť osobne. Čoskoro dokončíme renováciu našej knižnice, a ja potom budem musieť presunúť všetky knihy a rukopisy na ich nové miesto. Potom budeme mať lepšie možnosti pre štúdium manuskriptov, ako aj pre ich digitálne fotografovanie.

Knižnica je inštitúcia, kde sa čítajú a požičiavajú knihy. Komu alebo akým účelom slúži vaša knižnica?

Sinajská knižnica je výlučne pre tých, ktorí chcú študovať texty svätého písma, históriu liturgií, spôsoby viazania starých rukopisov (existuje široká paleta štýlov) – aby sme spomenuli aspoň pár typických oblastí výskumu. Rukopisy sa môžu študovať len v kláštore. Ich štúdium vyžaduje špeciálnu expertízu. Veď sú napísané v rôznych jazykoch a písmom, ktoré je niekedy ťažké rozlúštiť. Veľa som sa už stihol naučiť od odborníkov, ktorí navštívili Sinaj a vysvetlili mi povahu svojho výskumu – prečo je pre nich ten ktorý rukopis tak dôležitý.

Ktorý exemplár v knižnici je najvýznamnejší a prečo?

Máme toľko veľa rôznych rukopisov, napísaných v rozličných jazykoch v rôznych časových obdobiach, že je ťažké vybrať jeden a povedať, že ten je najvýznamnejší. No z určitého hľadiska by to mohol byť Codex Theodosianus, zbierka zákonov z 10. storočia, vydaná v Konštantínopole. Obsahuje sedem brilantných ilustrácií a každé počiatočné písmeno na každej strane je zo zlata. Je to nádherné umelecké dielo. Ja sám som mal možnosť študovať niekoľko rukopisov a mojím favoritom je Sinai Greek II, rukopis týkajúci sa kníh Genesis, Exodus a Leviticus s komentármi od ranokresťanských teológov na okrajoch. Tieto komentáre napísali rôzni autori a je veľmi facinujúce vidieť, ako ten text interpretovali a ako porozumeli jeho významu.

Udržiavanie takých kníh i celej knižnice musí byť finančne náročné. Odkiaľ získavate prostriedky?

Tu na Sinaji máme jednu obrovskú výhodu – podnebie je tu veľmi suché a stabilné. To uľahčuje konzerváciu rukopisov. Dôležitý je tiež fakt, že kláštor nebol nikdy počas svojej existencie zničený alebo opustený. Teraz práve dokončujeme renováciu budovy, na ktorú poskytla prostriedky nadácia Saint Catherine Foundation, ktorá má svoje pobočky v Londýne, New Yorku a Ženeve. Potrebujeme však ďalšie prostriedky, aby sme mohli obnovu dokončiť, nakoľko sme začali s renováciou západného krídla, v ktorom bude tiež miestnosť pre semináre a aj reštauračné dielne. Ďalej tiež rozširujeme náš program zhotovovania digitálnej fotobanky rukopisov. Toto všetko si tiež vyžaduje financie. Modlíme sa za to, aby sme boli schopní nájsť zdroje, ktoré nám umožnia pokračovať v týchto dôležitých projektoch.

Ako ochraňujete kláštor a knižnicu v týchto pohnutých časoch, keď islamskí extrémisti ničia veľa kultúrnych pamiatok? Viem, že v minulosti zabezpečoval ochranu špeciálny dekrét proroka Mohameda. Domnievate sa, že aj dnes má tento dokument rovnakú váhu?

Knižnice boli vždy zámerne ničené extrémistami, ktorí chceli eliminovať akýkoľvek záznam, ktorého odkaz sa odlišoval od ich vlastnej predstavy. Knižnice sa stávali tiež obeťami protestov a nepokojov. Bolo by neuvážené, keby sme súčasný vývoj nebrali vážne a keby sme si neuvedomovali našu zodpovednosť za knižnicu na Sinaji. Ako som už spomínal, dokončujeme rekonštrukciu budovy, v ktorej sa nachádza knižnica. Myslelo sa pri nej aj na zvýšenie bezpečnosti budovy. Sinaj bol vždy miestom mieru medzi rôznymi vierami. Áno, pokojné vzťahy medzi kresťanmi a moslimami siahajú až k samotnému prorokovi Mohamedovi, ktorý nadiktoval list garantujúci tento vzájomný vzťah. Následne to potvrdili aj ďalší vládcovia. V posledných rokoch je zvýšený záujem o tieto dokumenty, pretože nabádajú k mierumilovnému súžitiu, ktoré je tak potrebné pre súčasný nepokojný svet.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Ďakujeme Otcovi Justinovi z Kláštora sv. Kataríny za jeho odpovede i poskytnutie fotografií.

Viac informácií o kláštore v anglickom jazyku: tu

Tento článok vyšiel v skrátenej verzii v SME – Magazín o knihách, december 2016.