Na trhu v ománskej metropole

Pri prechádzke po akomkoľvek arabskom meste nesmie chýbať návšteva miestneho trhu. V hlavnom meste Ománu je to tradičný bazár Souq Mutrah, ktorý sa nachádza neďaleko prístavu. Na pobrežnej promenáde sa prechádzajú alebo posedávajú turisti i domáci.

Prístav má významnú strategickú polohu. Odtiaľto sa vypravovali lode s ťažkým nákladom až do ďalekej Číny či východnej Afriky. Aj dnes tu možno zazrieť drevené lode „dhau“. No hlavne, ešte predtým, než vojdete na trh, treba sa popozerať, či tu práve nekotví sultánov palác na vode – luxusná jachta Al Saíd, ktorú si sultán Kábús bin Saíd objednal v nemeckých lodeniciach Lürssen. Má dĺžku 155 metrov a v súčasnosti je to 4. najväčšia jachta na svete. Informácie o vnútornom vybavení sa držia v tajnosti, ale pošuškáva sa, že plavidlo má svoj vlastný heliport, kino, koncertnú sálu so scénou pre 50-členný orchester, ako aj wellnes-saunové zariadenie. Plocha megajachty predstavuje 8000 m² a je rozdelená do šiestich palúb. Na loď sa zmestí 65 hostí, o ktorých sa stará 150-členná posádka.

Ale teraz už vchádzame na bazár, ktorý je jedným z najstarších trhovísk v arabskom svete. Ale pravdupovediac, nevyzerá na to, pretože je od roku 2006 zrenovovaný a taký až moc čistý – v Ománe si na čistotu potrpia: ak vás prichytia so špinavým autom, vyfasujete nielen pokutu, ale hneď aj čistiace prostriedky a auto musíte na mieste umyť. Za odhodenie akéhokoľvek odpadku na chodník hrozí pokuta až 40 €.

Orientálny flair si trh uchováva vďaka labyrintu malých uličiek, v ktorých sa dá aj zablúdiť, a vďaka preplneným obchodíkom, v ktorých ani neviete, kam sa pozerať.

Tak ako na iných trhoch v arabských krajinách, aj tu nájdete bohatý výber korenín, ovocia, zeleniny, ale predsalen sú tu aj tovary, ktoré sú typické práve pre Omán. Jedným z nich je kadidlo, ktoré tu rozváňa doslova na každom kroku. O tejto ománskej voňavej živici a nádobách, v ktorých sa páli, si viac prečítate v našom poste: Omán – závan kadidlovej vône.

Ďalším produktom typickým pre tento sultanát sú datle. V čase najväčšieho rozmachu lodnej prepravy boli najdôležitejším obchodným tovarom, dokonca aj kapacita starých drevených lodí sa určovala podľa počtu vriec s datlami, ktoré sa na loď zmestili. Podľa gréckych písomných záznamov sa datle z Ománu vyvážali už v roku 80 n.l., ešte v 19. storočí to bol najdôležitejší vývozný artikel. Vyvážali sa hlavne do USA a Indie. Ománske datle sú známe na celom svete pre svoju vysokú kvalitu, v krajine rastie vyše 150 rôznych druhov datlových paliem. Podľa toho, čo pripomína ich chuť (banán, maslo a pod.), majú aj svoje mená, úplne najlepšiu sortu nájdete pod názvom khalas, chutí ako maslo s karamelom. Datle sú symbolom ománskej pohostinnosti, tradične sa podávajú ku káve namiesto sladidla.

Na prvý pohľad sa zdá, že na trhu sú hlavne turisti. Domáci Ománčania sem prichádzajú najmä pred alebo počas najvýznamnejších islamských náboženských sviatkov, aby si tu zakúpili nové oblečenie a šperky. Ománske striebro ma fascinovalo. Je ho tu strašne veľa, niekde sa predáva doslova na kilá.

Spracovanie striebra má v krajine dlhú tradíciu. Už v dávnych dobách boli strieborné šperky nielen ozdobami, ale beduíni ním prezentovali aj svoje bohatstvo. Ženské telo bolo zároveň ich najlepšou skrýšou, pretože i v období vojen sa považovalo za nedotknuteľné pre nepriateľa.

Prstene nosia v Ománe všetci – ženy na každom prste jeden, každý má špecifický tvar a pomenovanie, muži – väčšinou len jeden alebo dva prstene, do ktorých sú vsadené červené alebo modré polodrahokamy.

Chandžar je typická osmanská strieborná dýka, má zakrivený tvar do 90-stupňového uhla a ostré obe hrany. Je to symbolická zbraň, ktorú nosia miestni muži po dovŕšení puberty ako súčasť formálneho oblečenia počas rôznych dôležitých stretnutí, osláv a festivalov. Dýka vyjadruje ich mužnosť, odvahu i úctu k tradíciám, ale je aj symbolom spoločenského postavenia jej majiteľa. Rukoväť je zo striebra, púzdro väčšinou zo slonoviny ozdobenej strieborným filigránom. Muži si ju pripevňujú na opasok. Už v minulosti bolo vytiahnutie dýky z púzdra tabu, smelo sa tak urobiť len vtedy, keď naozaj išlo o život.

Aj tí, čo sem vyrazia za novým oblečením, si prídu na svoje – regále plné farebných látok, vo výkladoch pestré dámske oblečenie. No aj tak sa mi zdalo, že najčastejším artiklom je abája – čierny plášť, ktorý si ženy obliekajú na pestré oblečenie. V niektorých obchodoch to vyzeralo, ako by sa tam zhromaždil smútočný sprievod…

Niektorí predavači, ktorí pochádzali z rôznych ázijských krajín (ako napríklad tento na fotke z Bangladéša), priamo v obchodíku čierne habity žehlili alebo ozdobovali.

Ománski muži nosia na hlave vyšívané čiapočky (kumah), v obchodoch sú úhľadne naukladané do vysokých štósov – toľko farebných kombinácií a vzorov, že sťažka nájsť dve rovnaké.

Najčastejším mužským oblečením je dišdaša – dlhá košeľa rovného strihu s okrúhlym vyšívaným golierom.

Golier na tejto košeli sa zapína na látkový gombík. A práve pútko na tento gombík je ukončené strapčekom – furacha, ktorý si muži namáčajú do parfumu, ružovej vody alebo oleja. Okrem toho si parfumujú aj vlasy a briadku. Vône sú neodmysliteľnou súčasťou ománskej kultúry, ich výroba patrí k najstarším remeslám na Arabskom polostrove. Dôležitú úlohu zohrávajú pri rôznych ceremóniách a rituáloch, napr. pri svadbe, narodení dieťaťa, pohrebe, ale aj pri rôznych sviatkoch. Každá ománska žena vlastní početné množstvo všelijakých fľaštičiek, flakónov, dózičiek a téglikov, naplnených tými najrozličnejšími vôňami. Pre vonné zmesi sa používa súhrnný názov „bochur“, na jeho výrobu má každá rodina svoj vlastný recept, ktorý sa odovzdáva z matky na dcéru.

Ak ale chcete na voňavkovanie niečo veľmi, veľmi špeciálne, potom sa treba z trhu vybrať do múzea Bait-al-Zubair, kde sa prezentuje kultúrna minulosť ománskeho sultanátu, ale v obchode tu nájdete aj Amouage.

Je to jeden z najdrahších parfumov na svete – symfónia esencií z vyše 120tich ojedinelých, vzácnych prírodných prísad z celého sveta. Voňavka však neobsahuje žiaden alkohol, čo je pre moslimskú krajinu, kde je alkohol zakázaný, veľkou prednosťou. Parfum bol vytvorený na osobnú požiadavku ománskeho sultána, pričom sa jeho tvorcovia vôbec nemuseli obmedzovať v nákladoch na získavanie tých najušľachtilejších ingrediencií. Samozrejme, že sa nepredáva v obyčajných krabičkách, ale vo flakónoch z francúzskeho olovnatého skla, ktoré sú ozdobené 24-karátovým zlatom. Privilégium k ich výrobe získali len tí najvychýrenejší svetoví klenotníci. Flakón s mužskou vôňou má tvar ománskej dýky chandžar, zatiaľ čo vrchnák na dámskej voňavke pripomína svojím tvarom kupolu mešity.

Ak ste si pozreli múzeum, otestovali drahý parfum (mne pri tom spadla jedna kvapka na zem – uf! Najmenej 10 € na zemi! 🙂 ), prejdite sa ešte k palácu Al-Alam – jednej zo šiestich rezidencií súčasného sultána Kábúsa bin Saída. Až do roku 1972 tu stálo sídlo jeho otca postavené z hliny. So zmenou na tróne však nastala tzv. ománska renesancia. Veď dovtedy boli zakázané dokonca aj bicykle! V celej krajine bolo vyasfaltovaných len 10 kilometrov cesty, samozrejme tej, ktorá viedla k sultánovej rezidencii.

Palác Al-Alam s modrými a zlatými stĺpmi nie je prístupný verejnosti. Aj keď sa v ňom sultán dlhodobo nezdržiava, využíva ho len na vítanie oficiálnych návštev.

Museli sme sa uspokojiť s tým, že sme si palác fotili len spoza železnej brány, na ktorej sa skvel nádherný erb – štátny znak Ománu. Myslím, že je to jeden z najfotografovanejších objektov v celej krajine! Občas si treba aj počkať, kým sa priestor pred ním trochu uvoľní… Pozlátený znak tvorí kráľovská koruna, dve skrížené šable v bohato zdobených pošvách a samozrejme, že nesmie chýbať ani typická dýka chandžar.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri