11 tipov pre návštevu mesta Kochi v Kerale

V júli 1497 sa z lisabonského prístavu vydal moreplavec Vasco da Gama so štyrmi plachetnicami a najskúsenejšími navigátormi na námornú plavbu okolo Mysu dobrej nádeje do ďalekej Indie, kam dovtedy ešte nikto nedoplával. Jeho odvážny čin bol úspešný a v máji 1498 zakotvila jeho flotila na brehoch dnešného juhoindického štátu Kerala. Táto plavba znamenala začiatok námornej fázy medzinárodného obchodu medzi Európou a Áziou.

O dva roky neskôr pristál jeho krajan Pedro Álvarez Cabral (ten, čo objavil Brazíliu) v lagúne Kochi a založil tu prvú európsku osadu v Indii. Mesto sa stalo významným centrom obchodu s korením a čoskoro získalo prezývku Kráľovná Arabského mora. Aj dnes je to dôležitý námorný prístav a dopravný terminál. Mesto Kochi (predtým známe ako Cochin) má však aj čo ponúknuť milovníkom historických pamiatok. Ulice lemujú domy postavené v koloniálnom štýle, kostoly aj malé obchodíky. Hlavnou turistickou atrakciou je historická pobrežná štvrť Fort Kochi.

(1) Čínske rybárske siete

Jedna z prvých vecí, ktorá aj mňa vo Fort Kochi zaujala, boli tieto rybárske siete. K mestu patria neodmysliteľne tak, ako Eiffelovka k Parížu. Nechýbajú na žiadnej magnetke ani pohľadnici.

Tieto tradičné rybárske siete tu zaviedli čínski objavitelia v 14. storočí, pravdepodobne pod vedením admirála Čeng Chea. Kedysi bolo v Kochi veľa čínskych sietí, dnes ich ostalo len desať.

Pevne umiestnené na pevnine visia ako obrovské pavúky roztiahnuté nad morskou hladinou, zatiaľ čo protizávažie na druhom konci tvoria veľké kamene pripevnené na lanách. Na obsluhu tohto desať metrov vysokého zariadenia treba šesť mužov. Sieť sa ponorí do vody, po niekoľkých minútach sa vytiahne, jeden z mužov ako povrazolezec prekráča po teakovej a bambusovej konštrukcii a malou sieťkou vyberie ulovené ryby.

Úlovok sa mi zdal malý, ale pulty predajných stánkov v tejto historickej pobrežnej štvrti boli dosť plné. Medzi ulovenými rybami som našla aj karimeen – rybu, ktorá je jedným zo štátnych symbolov štátu Kerala. Jej telo je strieborné so svetlozeleným nádychom a ôsmimi priečnymi pásmi. Väčšina šupín nad bočnou líniou má bielu perleťovú škvrnu – preto slovenský názov škvrnovec. Ja som mala možnosť túto rybu aj ochutnať – bola veľmi chutná, vyprážaná, chrumkavá a samozrejme riadne štipľavá!

(2) Katedrálna bazilika Santa Cruz

Portugalci priniesli so sebou do Indie aj kresťanstvo. Jedným z najvýznamnejších kostolov je Katedrálna bazilika sv. kríža, ktorú Portugalci postavili v roku 1505. Je to stále funkčný kostol, kde sa v nedeľu konajú omše. Baziliku navštívil aj pápež Ján Pavol II. Žiaľ, počas mojej návštevy bol tento kostol zatvorený.

Bazilika je zvyčajne otvorená od rána do skorého večera. Bežný prehliadkový čas je približne od 9.00 do 18.00 hod., ale časy sa môžu mierne posunúť počas bohoslužieb alebo sviatkov.

Ak prebieha omša alebo modlitba, od návštevníkov sa žiada, aby ticho počkali vonku.

(3) Kostol sv. Františka

Ako išiel čas, premiešali sa tu rôzne kultúry aj náboženstvá. V súčasnosti takmer polovica obyvateľstva vyznáva hinduizmus, jedna tretina sú kresťania a necelých 20 % moslimovia.

V Kerale som videla kostoly takmer na každom rohu, väčšinou boli farebné a aj sochy svätých boli pomaľované výraznými farbami. V Kochi boli hádam všetky kostoly s bielou fasádou. Pri Kostole Panny Márie Života ma zaujal vysoký pozlátený (alebo mosadzný?) stĺp – kodimaram. Tieto stĺpy sú typické pre hinduistické chrámy, slúžia ako akýsi duchovný maják, ktorý predstavuje spojenie medzi pozemskou a božskou ríšou. To, že tento stĺp stojí pred kostolom, je dôkaz, ako sa tradičná kultúra Keraly zmiešala s kresťanskými tradíciami. Počas sviatkov sa na týchto stožiaroch vztyčuje vlajka.

V Kochi sa nachádza aj najstarší európsky kostol v Indii – Kostol sv. Františka.

Vasco da Gama zmenil dejiny svetového obchodu. Za dovezený tovar nakúpil drahé korenie (hlavne čierne korenie a škoricu) a v auguste sa vydal na spiatočnú plavbu. Hoci sa do Portugalska vrátil len s dvomi loďami a polovicou posádky, pričom mnohí námorníci trpeli skorbutom, v Lisabone ho privítali ako hrdinu. Do Indie sa vrátil ešte dvakrát. Na tretiu plavbu sa vypravil v roku 1524 aj so svojimi dvomi synmi a flotilou štrnástich lodí. Krátko po príchode však dostal maláriu a na Štedrý večer zomrel. Pochovaný bol v tomto Kostole sv. Františka, postavenom portugalskými osadníkmi v roku 1516 na mieste staršieho dreveného kostola portugalských františkánskych mníchov z roku 1503.

Kostol má bielu fasádu, drevenú strechu a interiér pripomínajúci vnútro lode. Najstarším objektom je drevená kazateľnica. Zaujímavé sú stropné ventilátory (punkah) – veľké kusy tkaniny zavesené na trámoch, ovládaných ručne ťahanými kladkami.

Do podlahy je zapustených niekoľko náhrobkov holandských a britských úradníkov. A pri pravej bočnej stene označuje tabuľka pôvodné pohrebné miesto Vasca da Gamu. Slávny moreplavec tu bol pochovaný, až kým jeho pozostatky neboli o 14 rokov neskôr presunuté do Lisabonu.

Otváracie hodiny: každý deň 9.00 – 17.00 hod., v nedeľu od 13.00 – 17.00 hod. Vstup voľný.

(4) Holandský cintorín

Najprv sem teda prišli Portugalci. V nasledujúcich storočiach mesto ovládli Holanďania a potom Briti, až kým India nezískala nezávislosť. Mnohí z týchto cudzincov našli v Kochi aj miesto svojho posledného odpočinku. Nostalgickou spomienkou na týchto obyvateľov mesta je Holandský cintorín, jeden z najstarších európskych cintorínov v Indii. Jeho história siaha až do roku 1724.

Ja som Kochi navštívila dvakrát, železná brána cintorína bola vždy zatvorená. Ale cez železnú ohradu sa dá nazrieť dnu. Cintorín je zarastený hustou zeleňou, z ktorej trčia veľké čierne náhrobné kamene. Je tu 108 hrobov holandských vojakov a obchodníkov. Nápisy sa už nedajú prečítať…

(5) Palác Mattancherry

Hrad postavený v typickom keralskom štýle sa nazýva aj Holandský palác. Postavili ho síce Portugalci v roku 1555 ako dar pre vtedajšieho lokálneho panovníka, ale o sto rokov neskôr ho Holanďania zrekonštruovali a rozšírili.

Vnútri paláca sú pekné nástenné maľby zobrazujúce scény z indických eposov.

V piatok zatvorené! Otváracie hodiny a vstupné poplatky: Mattanchery

(6) Synagóga Paradesi

Úzke uličky, malé obchodíky. Až keď sa lepšie prizriete, zbadáte Dávidove hviezdy na kovových mrežiach na oknách. A keď vstúpite do obchodu so zelenou fasádou, medzi tovarom objavíte kipy čiapky, menora svietniky, vyšívané obrusy a pokrývky na chlieb (chal). To je židovská štvrť v Kochi.

Obchod s názvom Sárine ručné výšivky dlhé roky viedla Sarah Cohen so svojím manželom Jacobom. Bezdetní manželia si neskôr za pomocníka najali mladíka Thahu Ibrahima, ktorý sa živil predávaním pohľadníc pre turistov. Jeho pomoc v obchode sa ešte zintenzívnila po Jacobovej smrti a medzi židovskou ženou a moslimským mladým mužom vzniklo nezvyčajné priateľstvo. Keď Sarah v roku 2019 zomrela, svoj obchod odkázala Thahovi, ktorý ho prevádzkuje dodnes.

Najznámejšia správa o príchode Židov do Keraly pochádza spred 2000 rokov, keď prišli ako obchodníci na malaburské pobrežie a neskôr sa presťahovali do Kochi (malaburskí Židia). Ďalšími prisťahovalcami boli sefardskí Židia, ktorí v roku 1492 utekali pred španielskymi prenasledovateľmi. Podľa týchto cudzincov sa nazýva aj tunajšia synagóga – Paradesi (“Cudzia”), najstaršia synagóga nielen v Indii, ale v celom Spoločenstve národov. Bola postavená v roku 1568 na pozemku, ktorý komunite venoval miestny kráľ. V jej architektúre sú zastúpené židovské, keralské aj koloniálne vplyvy.

Dominantou stavby je veža s hodinami, na jednej strane majú hodiny hebrejské číslice. Interiér synagógy mi pripadal veselý, s farebnými lampami a galériou s mosadzným zábradlím. Veľký luster v strede je zhotovený z muránskeho skla, ostatné lustre sú z Belgicka.

Podlahu pokrýva 1100 modro-bielych dlaždíc z čínskeho porcelánu. Hoci na prvý pohľad vyzerajú rovnako, každá je iná. Sú maľované ručne, a tak sa odlišujú v drobných detailoch.

Nielen do hinduistických chrámov, ale aj do tejto synagógy a kostolov vstupujú návštevníci bosí, takže si obujte topánky, ktoré sa ľahko vyzúvajú a obúvajú!

V 18. storočí žilo v Kochi 2500 Židov, potom sa ich počet začal rapídne znižovať, mnoho rodín odišlo do Izraela, keď sa stal samostatným štátom. V 40. rokoch 20. storočia bolo ešte v Kochi 250 Židov, v 90. rokoch už len 20 a v čase mojej návštevy (2024) zostal z kedysi mnohopočetnej židovskej komunity už len jeden dôchodca!

Synagóga je otvorená každý deň okrem piatku, soboty a židovských sviatkov (aj Sárin obchod!). Otváracie hodiny: dopoludnia – 10:00 do 12:00; popoludní – 15:00 do 17:00.

(7) Pláž a gigantické stromy

Keď som Kochi navštívila prvýkrát, bývala som v hoteli v historickej štvrti Fort Kochi a sama som sa prechádzala po tamojších uliciach. Počas mojej druhej návštevy som využila služby miestneho sprievodcu Judeho. S ním som si pozrela nielen už spomínané pamiatky, ale zaviedol ma aj na tunajšiu pláž – musím sa priznať, že ma veľmi nenadchla…

…a upozornil ma aj na obrovské historické stromy na ulici Jacob Road. Mohutné dažďové stromy (Samanea) sú naozaj impozantné, pochádzajú z Brazílie a priviezli ich sem Portugalci.

(8) Tradičná práčovňa Dhobi Ghats

Poslednou zastávkou na mojej city tour s Judem bola tradičná práčovňa, kde sa bielizeň stále ešte perie ručne a pred sušením na slnku sa búcha o kamenné dosky. Pracujú tu prevažne muži, lebo je to ťažká fyzická práca. Pracujú od piatej ráno až do neskorého večera, po celý rok (okrem monzúnového obdobia). Každý deň vyperú 150-200 kg bielizne od miestnych obyvateľov, ale aj od hotelov a hostelov.

Práčovňu založili Holanďania na začiatku 18. storočia, keď sem priviezli členov komunity Vannar, aby prali uniformy holandského armádneho personálu. Vannar muži pochádzajú zo susedného štátu Tamil Nadu, stále rozprávajú po tamilsky a už oddávna je ich tradičným zamestnaním pranie bielizne. V súčasnosti má komunita 47 členov.

V čase mojej návštevy muži žehlili – bez toho, aby venovali pozornosť našim zvedavým pohľadom – vypranú bielizeň veľmi ťažkými starými žehličkami na uhlie alebo škrupiny z kokosových orechov. Na škrobenie používajú ryžovú vodu a tapiokový škrob.

Bielizeň sa suší na šnúrach z kokosových vlákien – bez použitia štipcov!

Mimochodom, ja mám pocit, že pranie musí patriť k najobľúbenejším činnostiam v Indii. Doslova na každom rohu nájdete vypratú bielizeň, ako sa suší na slnku nielen zavesená na šnúrach, ale aj úhľadne rozložená na tráve, múre alebo streche domu, proste hocikde… A tie sušiace sa kusy oblečenia pridávajú ešte viac farieb do tejto tunajšej úžasne farebnej palety.

(9) Kathakali

Ďalšou atraktivitou, ktorú by podľa mňa mal absolvovať každý návštevník Kochi, je predstavenie kathakali. Jude mi ešte v prvý večer zarezervoval lístok v Kerala Kathakali Center. Kathakali je vlastne prerozprávanie veľkých príbehov z indických eposov prostredníctvom výrazovej formy tanca. Každý jeden pohyb, krútenie prstov, hýbanie očami a dokonca aj chvenie pier majú špecifický význam. Toto umenie vzniklo v Kerale pred tristo rokmi.

Predstaveniu predchádza hodina náročného líčenia. Na pódiu sedia muži (podľa tradície aj ženské postavy v kathakali stvárňujú muži), na tváre si nanášajú rôzne farby (každá farba má iný symbol) a priliepajú si brady a fúzy z bieleho papiera. Make up je taký silný, že herci vyzerajú, akoby mali nasadenú masku. Keď dokončia líčenie, oblečú si extravagandné kostýmy a pokrývky hlavy. Potom ešte nasleduje inštruktáž na vysvetlenie jednotlivých gest a výrazov tváre.

Počas predstavenia herci nerozprávajú ani nespievajú – napriek tomu to bol aj pre mňa veľmi silný zážitok. Toto predstavenie som podrobne opísala v samostatnom článku: Kathakali

(10) Obchody s korením

Už v minulosti sa Kochi stal jedným z najdôležitejších námorným prístavov. Odtiaľto plávali lode naložené čiernym korením, škoricou, kurkumou a kardamonom, ale aj čajom, slonovinou a živými pávmi. Ak si chcete doma uvariť niečo indické, určite by ste mali v Kochi preskúmať obchody s korením.

Korenie sa nepredáva v malých papierových vrecúškach ako v našich európskych obchodoch, ale na váhu – skladované vo veľkých vreciach! Odporúčam hlavne masala zmesi a karí lístky (dajú sa zamraziť alebo usušiť), ktoré indickým receptom dodajú ten správny punc.

(11) Ovocie a zelenina

Počas mojej návštevy Kochi som nevynechala ani obchody s ovocím. Plody všetkých možných chutí a farieb sú pastvou pre oči. Niektoré druhy ani neviem pomenovať.

Ponuka zeleniny je tiež obrovská. Samozrejme, nechýbajú rôzne odrody chilli papričiek. Mňa upútali aj veľké hnedé gule – tzv. slonie nohy (v Kerale nazývané chena).

Vedeli ste, že v Kerale rastie až 200 odrôd banánov? Keď budete v Kochi, určite musíte ochutnať aj čerstvé banánové čipsy. O tom, ako sa tieto čipsy robia, ale aj o ďalších banánových špecialitách, si môžete prečítať v mojom článku: Banánové špeciality v Kerale

Extra tip:

Ak sa chcete poprechádzať po kľudnejších uliciach, môžete sa odviezť trajektom na neďaleké ostrovy v stojatých vodách. Nástupné mólo bolo vo Fort Kochi neďaleko môjho hotela. Prekvapilo ma, že na lístky čakajú muži a ženy v osobitných radoch, hoci potom na lodi sa všetci premiešajú.

Ja som si urobila výlet na ostrov Wellington. Na lodi som bola jediná Európanka a veľmi som sa zabávala na tínedžeroch, ktorí si ma chceli „tajne“ odfotiť. Na ostrove sa každé dva roky koná najväčší veľtrh cestovného ruchu v Kerale – Kerala Travel Mart.

Praktické informácie:

Ako sa sem dostať:

V Kochi je medzinárodné letisko, 28 km od mesta. Mimochodom, v roku 2015 sa stalo prvým letiskom na svete, ktoré je plne napájané solárnou energiou.

Kde sa ubytovať:

Počas mojej návštevy som bývala v krásnom Hoteli Brunton Boatyard, postavenom v koloniálnom štýle, priamo vo štvrti Fort Kochi na historickom pozemku bývalej lodenice z britských čias tak, aby verne odrážal symboly a znaky historického obdobia známeho svojou majestátnou vznešenosťou a dobrým vkusom.Vo vstupnej hale povievali rovnaké ventilátory ako v Kostole sv. Františka. Interiér dopĺňali rôzne starožitnosti a zo záhrady sa sem prichádzal nakŕmiť pár pávov.

Aj izba bola zariadená v koloniálnom štýle, kúpeľňa bola aj s vaňou. Hotel má svoju vlastnú čističku vody. Posteľ bola taká vysoká, že musel byť pri nej drevený schodík, aby ste sa do nej pohodlne dostali.

Jedinou nevýhodou bol hluk z trajektovej dopravy, najmä z lodí, ktoré prepravovali motorkárov. Vo výbave izby boli aj štuple do uší, ale aj okná boli dobre izolované a ja som ich mala stále zatvorené, keďže som si púšťala klimatizáciu.

Viac informácií: Brunton Boatyard

Pohyb po meste:

V uliciach Fort Kochi som sa cítila bezpečne a prechádzala som sa sama. Jediný môj problém bol, že som sa stratila – v moslimskej štvrti. Boli to ulice, kde zrejme veľa turistov nechodí, viac špiny, viac chaosu… Ale aj tu som sa cítila bezpečne, len som bola nervózna z toho, že neviem nájsť cestu naspäť do hotela a samozrejme, žiaden voľný tuk-tuk…

Tak ako aj inde v Indii sa vám aj tu môže stať, že si niekto bude chcieť s vami urobiť fotku, aby sa doma pochválil, že stretol Európana. Ja to riešim tak, že súhlasím pod podmienkou, že aj ja si budem môcť odfotiť túto osobu. Tak vznikla aj táto fotka mladej moslimskej mamičky s jej dvomi deťmi.

Napokon som chytila jeden tuk-tuk s veľmi milým šoférom. Ako som už spomínala, pri mojej druhej návšteve som si objednala anglicky hovoriaceho sprievodcu. Ak by ste aj vy chceli využiť jeho služby, môžete ho kontaktovať cez WhatsApp – Jude Peter: +91 9633475056

Ďakujem, že ste si prečítali článok. Možno vás budú zaujímať aj moje ďalšie články z tejto časti Indie. Nájdete ich v kategórii: KERALA

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

#travelpotpourri