Santillana del Mar – malebné mestečko so závanom stredoveku

Vlastne ani neviem, či je to mesto alebo dedina. Santillana del Mar (30 km od Santandera, hlavného mesta Kantábrie) sa väčšinou spomína ako mesto, avšak na druhej strane sa zaraďuje do Klubu najkrajších dedín v Španielsku. Dokonca za najkrajšiu dedinu ju označil aj slávny francúzsky spisovateľ Jean Paul Sartre vo svojom filozofickom románe Nauzea z roku 1938.

Ani so samotným názvom to nie je celkom jednoduché. Hovorí sa, že Santillana del Mar je mesto troch lží. Podľa svojho mena by totiž toto mestečko malo byť sväté (santo), ploché-rovné (llana) a pri mori (del mar). Hm, že nie je ploché, pochopíte, keď sa budete prechádzať po jeho uličkách, more nájdete až o pár kilometrov ďalej a svätá je akurát tak sv. Juliana – ešte budeme o nej počuť.

Nielen Sartre si obľúbil toto miesto, v nepandemických rokoch ho vraj navštevujú celé húfy zahraničných i domácich turistov, ktorí sem vyrážajú na výlety autom alebo autobusmi zo svojich prímorských letovísk. Preto sa návšteva Santillany odporúča skoro ráno alebo až neskoro popoludní, keď sa už väčšina výletníkov vracia do svojich hotelov. Auto treba odstaviť na parkovisku, do centra je povolený vjazd len pre rezidentov a pre hostí v hoteloch s garážou.

My sme sem prišli ráno, opäť mierne pršalo, mestečko bolo prázdne. Dažďové kvapky kropili nielen opustené detské ihrisko, ale aj to, kde dospelí hrávajú kuželky. Obľúbený šport v celej Kantábrii je rozšírený v štyroch variantách: bolo palmo, pasabolo losa, pasabolo tablón a bolo pasiego. Kuželky aj gule, s ktorými sa hádže, sú z dreva. Viac vám, žiaľ, o hre neviem povedať, keďže v daždi nikto nehral.

Avšak hlavnou atrakciou, kvôli ktorej do Santillany chodí tak veľa turistov, nie sú kuželky, ale je to prechádzka po dláždených uliciach s kamennými domami. Tak ako vyzerajú dnes, vyzerali podobne, aj keď tadiaľto kráčal Jean Paul Sartre, ale ešte aj dávno pred ním, v stredoveku. Historické centrum Santillany je totiž jedným z najzachovalejších stredovekých miest v Kantábrii, vlastne toto mestečko pripomína živé múzeum.

Najkrajšie ulice sú Calle San Juan Infante a Calle Cantón (odporúčam pohodlnú obuv, žiadne tenké vysoké opätky!). Lemujú ich staré stredoveké kamenné domy s drevenými balkónmi. Niektoré domy sú aj tehlové, niektoré natreté na bielo. Obrázky toho povedia viac…

Čo ma fascinovalo, boli veľké zelené gule, ktoré viseli na mnohých balkónoch – vzdušné rastliny tillandsia, ktoré všetky živiny zbierajú zo vzdušnej vlhkosti. Dokonca ich tam aj predávali, ale nie som si istá, či by prežili aj na našom balkóne vo Viedni…

Kedysi sa tunajší obyvatelia živili baníctvom alebo chovom dobytka. S vedomím, že nemajú čo stratiť, odchádzali do Nového sveta, hlavne do Mexika, skúsiť svoje šťastie. Niektorým sa to podarilo, vrátili sa zbohatnutí a nadobudnuté bohatstvo chceli patrične aj ukázať. Preto si nechali na fasádach svojich domov zhotoviť štít. Čím väčší, tým lepšie.

Významnými stavbami v mestečku sú aj dve gotické veže – Torre del Merino zo 14. a Torre de Don Borja z 15. storočia, v ktorej je v súčasnosti kultúrne centrum.

Dnes sú z niektorých domov malé hotely s 10 – 20 izbami, v iných sa predávajú suveníry a rôzne lokálne špeciality. Priamo na ulici sa z minulosti zachovala aj vodná nádrž zo 16. storočia, kde chodili miestne ženy prať alebo sa sem chodili napiť kravy, ktoré sa v tých časoch voľne túlali po uliciach Santillany.

Určite sa treba zastaviť pri dome Casa Quevedo, kde sa ponúkajú raňajky ako od babičky – pohár mlieka (1€) a koláčik (1€), sú to špeciality typické pre Kantábriu – bizcocho – koláč z piškótového cesta, sobao – maslový koláč ochutený anízovým likérom a quesada – koláč s konzistenciou ako puding, ochutený citrónovou kôrou a škoricou.

Obsluhoval nás Antonio. Mliekareň založila jeho svokra v roku 1950, hlavne pre turistov, ktorí sa tu zastavovali na ceste k jaskyni Altamira. Pozbierala všetky poháre z kuchyne, každý bol iný, a ponúkala čerstvé kravské mlieko. Prvý deň nepredala nič, druhý deň dva poháre, susedia sa jej posmievali… Ale seňora Maria Luisa sa nevzdala, čo je dobre, lebo podnik funguje do dnes. Je to aj malé múzeum – okrem rôznych nádob na mlieko a pomôcok na dojenie tu stojí aj rytier v plnej zbroji. Mala som ešte aj ďalšie otázky, ale nechceli sme zdržovať, za nami sa už vytvoril rad. Veď ponuke, pri ktorej sa vrátite do detských čias, sa ťažko odoláva…

Už počas prechádzky sa na konci ulice objavila mohutná stavba s hranatou vežou. Pre postavenie kostola hľadali stavitelia ploché miesto, no nevedeli, že je aj plytké, a tak sa veža po čase trochu naklonila.

Veža je súčasťou Kolegiátneho kostola sv. Juliany, ktorý patrí k najvýznamnejším románskym sakrálnym stavbám v Kantábrii. V 8. storočí sa v tejto vtedy neobývanej oblasti usadila skupina mníchov, ktorí postavili malú, jednoduchú pustovňu, kde opatrovali relikvie sv. Juliany. Táto svätica sa narodila v Nikomédii (dnes Turecko). Už ako dieťa bola zasnúbená s Eleusiom, jedným z cisárových radcov. Tajne však prijala krst, za pohanského Eleusia sa nechcela vydať a aj pred svojím otcom sa odmietla vzdať svojej viery, za čo ju potom mučili a napokon sťali.

Astúrske kráľovstvo podporovalo opätovné osídlenie tejto oblasti a prispelo k založeniu kláštora na čele s opátom. Vďaka viacerým kráľovským privilégiám a donáciám sa okolo kláštora začali stavať domy, a tak vzniklo mesto, ktoré prijalo názov podľa spomínanej svätice – Santa Juliana – Santillana.

S výstavbou kostola sa začalo v 12. storočí. Už vtedy sa tu zastavovali pútnici na svojej ceste do Santiaga de Compostela, aby sa poklonili svätým relikviám. Dnes je Santillana jednou zo zastávok na severnej trase Svätojakubskej cesty (Camino del Norte), takže aj tu natrafíte na žlté značky ukazujúce smer do Santiaga.

Predná časť kostola sa otvára do širokej terasy, olemovanej nízkym kamenným múrom. Je tu aj železná mreža, ktorá slúžila na to, aby sem nemohli vkročiť tie kravy, čo sa tu v minulosti špacírovali. Strážia ju dva levy, už v dosť schátralom stave. Na portáli vidno zvyšky postáv svätcov alebo apoštolov, nad vchodom v nike je svätá Juliana s palmou mučeníctva v jednej ruke, zatiaľ čo v druhej drží na reťazi pripútaného okrídleného diabla.

Vnútri kostola ma zaujal hlavný oltár a barokový organ z roku 1719.

Najzaujímavejšou časťou bola však pre mňa krížová chodba. Stĺpy majú zaujímavé hlavice. Niektoré sú ozdobené geometrickými alebo rastlinnými motívmi, veľmi husto poprepletanými. No najpozoruhodnejšie sú tie hlavice, ktoré znázorňujú rôzne biblické príbehy, večný boj medzi dobrom a zlom, potrebu pokánia a odpustenia.

Ak sa rozhodnete v Santillane stráviť viac času, môžete navštíviť aj:

Múzeum mučenia – zbierka nástrojov na mučenie a vykonanie trestu smrti z rôznych častí Európy z 15. – 19. storočia. Mimochodom, podľa legendy bola sv. Juliana nielen zbičovaná, ale ohrdnutý snúbenec jej vraj tvár spálil rozžeraveným kusom železa, pričom posmešne povedal: „A teraz sa choď pozrieť do zrkadla na svoju krásu!“ Juliana odpovedala: „Pri vzkriesení nebudú existovať žiadne popáleniny ani rany, iba duša.“ Viac info o múzeu: Museo de la Tortura

Múzeum Barquillero – predmety na výrobu vaflí a hračky – vhodné pre deti. Viac info: tu

Múzeum Jesúsa Otera – venované sochárovi, ktorý sa narodil v Santillane. Viac info: tu

Diecézne múzeum Regina Coeli – cirkevné predmety z regiónu. Viac info: tu

Vedľa múzea sa nachádza kláštor klarisiek, jeden zo štyroch uzatvorených kláštorov v Kantábrii. Podľa tradície sem prinášajú nevesty tucet vajec s prosbou, aby pre ne mníšky vymodlili milosť v podobe pekného počasia bez dažďa v deň ich sobáša. Konečne som prišla na to, prečo na mojej svadbe pršalo celý deň!

Len 2 km južne od Santillany sa nachádza jaskyňa Altamira – „Sixtínska kaplnka paleolitu“, ktorú rozhodne treba navštíviť, aj keď je sprístupnená len jej verná replika. Viac si prečítate v mojom článku: Altamira

Viac informácií o Kantábrii nájdete na týchto stránkach: TURESPANA a Fundación Camino Lebaniego

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri