9 tipov na jeden perfektný deň v meste Santander

Santander, hlavné mesto Kantábrie, nájdete na mape Španielska na severe krajiny. Rozprestiera sa pozdĺž zálivu, ktorý patrí do Klubu najkrajších zálivov na svete. A tak si človek môže povedať, že deň, ktorý by mal stráviť v tomto meste, bude ideálny na vylihovanie na pláži a kúpanie v mori. Ale čo ak sa vám stane – podobne ako mne – že vás namiesto slnečného počasia privíta zamračená obloha a dážď? Našťastie, Santander ponúka toho omnoho viac než len piesočnaté pláže!

1. Pestrá paleta rýb

Na začiatok bolo teda treba ísť niekam pod strechu. Pre mňa – suchozemca bola lákavá návšteva miestneho rybieho trhu. Budova tržnice so zaujímavým názvom Mercado de la Esperanza (Trh nádeje) bola naprojektovaná v roku 1897, fasádu zdobia aj niektoré prvky secesie. Neviem, aké nádeje do návštevy tohto trhu vkladajú iní návštevníci, no moje očakávania sa vyplnili na 100 %. Zatiaľ čo sa na poschodí predáva mäso, zelenina a ovocie, celé prízemie je vyhradené pre predaj rýb.

Napriek tomu, že sezóna tuniaka už končila, ponúkali tu ešte zopár poriadnych kúskov – statné ryby odpočívali na ľade, niektoré už boli naporciované. A ďalšie druhy rýb, mušle, kraby, raky a ešte všelijaké iné morské živočíchy, ktorých mená ani nepoznám. Niektoré sa ešte aj hýbali, alebo len lenivo naťahovali svoje klepetá.

V minulosti sa väčšina obyvateľstva venovala námornej plavbe alebo rybolovu, čiže mesto obývali hlavne námorníci a rybári, pričom práve rybári tvorili špecifickú spoločenskú vrstvu s určitými kultúrnymi, sociálnymi a ekonomickými osobitosťami.

2. Pred radnicou

Trh sa nachádza v tesnej blízkosti radnice, ktorá stojí na mieste bývalého františkánskeho kláštora. Iba polovica budovy je pôvodná, z roku 1907. V 60. rokoch minulého storočia bola radnica rozšírená do dnešnej podoby. Nachádza sa na námestí Plaza del Ayuntamiento, kde po 44 rokov stála socha diktátora Franca na koni. Dali ju preč až v roku 2008, bola to vlastne posledná socha diktátora odstránená z obecného verejného priestoru. V čase mojej návštevy bolo pred radnicou rušno, domáci sa miešali s turistami a pozerali si vystavené fotografie.

3. Spomienky na požiar

Dážď už pomaly prestával, na elegantnom neoklasicistickom námestí Plaza Porticada sa leskla mokrá dlažba. V budovách s arkádami mali pôvodne sídliť hlavné orgány štátnej, provinčnej a miestnej moci, ale centrálnu budovu získala sporitelňa.

Z pôvodného historického centra mesta sa veľa nezachovalo. V roku 1893 veľkú časť zničila explózia lode Cabo Machichaco plne naloženej dynamitom. Ďalšou katastrofou bol obrovský požiar vo februári 1941. Oheň začal v ulici Calle Cádiz neďaleko prístavu a silný vietor s rýchlosťou až 190 km/hod. ho poľahky rozniesol do ďalších 30, v tých časoch úzkych ulíc. Nepriaznivé poveternostné podmienky znemožňovali aj komunikáciu so zvyškom oblasti. Za 40 hodín oheň pohltil takmer 400 budov. Desaťtisíc ľudí, t.j. 10% obyvateľstva mesta, ostalo bez domova. Podoba mesta sa natrvalo zmenila.

4. Santanderská katedrála

Jednou z budov, ktorá prestála zničujúci požiar, i keď len čiastočne, je Katedrála nanebovzatia Panny Márie, symbol mesta priamo v jeho srdci. Jej história siaha až do roku 1187, kedy Santander získal štatút mesta.

Prechádzajúc sa popod klenby katedrály, človek sa vráti do stredoveku. Ide vlastne o dva prekrývajúce sa kostoly v gotickom štýle. Spodný, starší je Kristov kostol zo začiatku 13. storočia. Nízke, robustné pilastre podopierajú horný kostol, ich hlavice sú zväčša ozdobené rastlinnými motívmi. Pri archeologických výskumoch sa tu našli pozostatky rímskeho osídlenia.

Horný kostol bol čiastočne zničený požiarom, ale stĺpy a väčšina ozdôb na klenbách sú pôvodné. Najvýznamnejšími relikviami sú lebky dvoch martýrov – sv. Emeteria a sv. Celedonia, patrónov mesta. Sú vystavené pod striebornými maskami.

Trochu zvláštne na mňa zapôsobili iné hlavy – novodobé, na stĺpoch vnútri katedrály… V kostole sa nachádza aj hrobka lokálneho spisovateľa a historika Marcellina Menéndeza Pelaya.

Vnútorný dvor kedysi ohraničoval pomarančovú záhradu. Dnes tu možno obdivovať starú krížovú chodbu a pôvodné múry katedrály v triezvom gotickom štýle. Na hlavnom portáli (z obdobia okolo roku 1230) si medzi výzdobou nezabudnite všimnúť erb s levom a hradbami, ktorý symbolizuje spojenie Kastílie a Leónu počas vlády Ferdinanda III.

Renovácia katedrály bola ukončená v roku 1953. Po osudnom požiari musela byť zrekonštruovaná aj celá ulica vedúca ku katedrále. Prvou budovou dokončenou na novej ulici bola La Polar, ktorú uvidíte pred sebou, keď budete vychádzať z katedrály. Má na vrchu 5-cípu hviezdu. Ale pozrite sa aj dolu na dlažbu, uvidíte tam túto značku.

Značka ukazuje smer do Santiaga de Compostella. Santander je dôležitou zastávkou na severnej trase Svätojakubskej pútnickej cesty – Camino del Norte. Preto žiaden div, ak tu okrem tradičných turistov stretnete aj pútnikov v jednoduchom oblečení, s jednou alebo dvoma palicami v ruke a s veľkým ruksakom na chrbte, na ktorom sa hojdá aspoň jedna mušľa sv. Jakuba.

5. Čas na obed

Keďže by sme toho chceli ešte veľa v tomto meste stihnúť, pre rýchly obed sa bude hodiť zájsť si do Mercado del Este (Východný trh). V starej budove z roku 1842 sa nachádza celý rad malých obchodíkov a barov, v ktorých sa ponúkajú predovšetkým pinchos – malé sendviče napichnuté na špajdli. Kus šunky, salámy chorizo alebo ryby na plátku chleba a k tomu pohár kvalitného vína sú ideálnou voľbou na zahnanie hladu. A potom môžeme pokračovať v našej paseo – prechádzke po meste.

6. Botín – avantgardný symbol mesta

Musím sa priznať, že to nebola láska na prvý pohľad. Prichádzali sme zboku po sivej mokrej dlažbe, z pravej strany šumel modro-šedý záliv a na pozadí sivej oblohy sa pred nami objavila moderná stavba v akejsi trojuholníkovej forme. Pripomínala mi obrovského sivého žraloka alebo veľrybu pred ponorením sa pod morskú hladinu. Po niekoľkých krokoch sa tvar zmenil – na nábreží pristála sivá „vzducholoď“…

Botínovci sú najvplyvnejšou bankárskou rodinou v Španielsku (Banco Santander). V roku 1964 založili nadáciu na podporu umenia, kultúry, vzdelávania a vedy, ktorá v roku 2012 poverila hviezdneho talianskeho architekta Renza Piana (nositeľa Pritzkerovej ceny za architektúru) výstavbou budovy nového kultúrneho centra a múzea moderného umenia. Domácemu obyvateľstvu sa nápad najprv nepáčil, obávali sa, že im moderná stavba znemožní výhľad na ich milovaný záliv. Piano neponechal nič na náhodu, prišiel sa pozrieť na toto miesto a potom navrhol budovu podľa hesla „svetlo a ľahkosť“.

Architektov zámer som pochopila, keď som Botín uvidela z inej strany. Budova, vznášajúca sa na stĺpoch, vyzerala ako obrovská vážka, ktorá sa chystá vzlietnuť ponad záliv, jeden z najkrajších na svete!

Centro Botín bolo otvorené v roku 2017. Pozostáva z dvoch prepojených častí, ktoré majú podobnú formu, ale rôznu veľkosť aj funkciu. V menšej je poslucháreň a učebne, kde sa konajú prednášky a semináre, väčšia slúži na výstavy a v prízemí sa nachádza príjemná reštaurácia. Časť budovy visí nad vodou a stavba na stĺpoch nezakrýva výhľad na záliv.

Mala som šťastie, že som tu bola v čase konania vynikajúcej výstavy Picasso Ibero, zameranej na objasnenie vplyvu starovekého iberského umenia na Picassovu tvorbu.

Každým krokom po sklenených a oceľových chodníkoch sa zintenzívňoval aj môj obdivný vzťah k tejto budove. A to ešte nesmiem zabudnúť spomenúť výťah – spievajúci „sí, sí, sí“, keď sa veziete smerom hore, a nádherný výhľad z vyhliadkovej terasy. A moje dojmy znásobovala aj príjemná zmena počasia, keď slnko opäť začalo rozdávať svoje hrejivé lúče a obloha a voda medzi sebou súperili o krajšiu modrú farbu.

Fasáda je obložená svetlými oblými keramickými kachličkami, čím Renzo nadviazal na tradíciu keramických obkladov v Španielsku. 270 tisíc kachličiek odráža počas dňa svetlo v rôznych odtieňoch – od perleťovej, slonovinovej až po ružovú – podľa toho, ako sa mení farba oblohy i vody.

Dnes už Botín neodmysliteľne patrí k panoráme mesta a vraj aj tí najzarytejší odporcovia, ktorí sa pred tým vyhrážali, že do neho nikdy nevkročia, sem teraz vodia každú svoju návštevu.

Otváracie hodiny a vstupné poplatky: Centro Botín – pozor, v pondelok je zatvorené!

7. Na nábreží

Pohľad z hornej terasy Botínu láka na prechádzku popri zálive. Promenádu začneme pri kamennom žeriave z roku 1900, ktorý tu po celé dekády slúžil na nakladanie a vykladanie lodí. Po ľavej strane sa striedajú elegantné domy s arkiermi – zasklenými balkónmi (miradors po španielsky). Nachádza sa tu aj hlavná administratívna budova najväčšej španielskej banky Banco de Santander (bola v rekonštrukcii) a aj turistická informačná kancelária.

Z pravej strany povieval príjemný prímorský vánok. Veľká loď Brittany Ferries opustila prístav a vydala sa na cestu do Portsmouthu alebo Plymouthu alebo do írskeho Corku.

Pohľad na záliv naozaj nikdy neomrzí. Stále sa mení a stále je krásny. Ráno bol sivý a poobede modrý a pokojný. Plavili sa po ňom rôzne loďky, jachty, športové i rybárske člny, ako aj červené loďky tzv. pedreñera, ktoré brázdia záliv krížom-krážom a rozvážajú domácich i turistov do ďalších častí (Somo, Pedreña) na pláže, na yachting alebo surfing alebo návštevu niektorej rybnej reštaurácie.

Veľkou atrakciou na nábreží je ďalšia skupinka sôch od santanderského sochára José Cobo Calderóna s ťažko preložiteľným názvom Los Raqueros z roku 1999. Sloveso racore pochádza z latinského slova rapio: vziať si niečo cudzie. Skupinku štyroch detí v životnej veľkosti však nemožno len tak jednoducho označiť ako zlodejíčkov, ale treba hľadať hlbšie súvislosti.

Na prelome 19. a 20. storočia sa po prístave často potulovali chudobné deti, zväčša siroty, ktoré prežívali z drobných krádeží a mincí, ktoré dostali za odmenu, keď z vody vylovili spadnuté veci – klobúky, kľúče a pod. (dnes by to boli zrejme najmä mobily a slnečné okuliare). Postupne sa tieto deti stali atrakciou prístavu, bohatí turisti aj členovia posádky im naschvál hádzali z lodí mince a bavili sa na tom, ako sa deti za nimi hádzali do vody. Ak sa vyberiete do Santanderu a budete si – podobne ako mnohí ďalší návštevníci – robiť selfie s týmito sochami, zamyslite sa nad tým, že sú symbolom detskej chudoby – smutnej reality minulých čias.

Prechádzku ukončíme pri Festivalovom paláci. Zvláštna postmodernistická budova z mramoru je dielom španielskeho architekta Francisca Javiera Sáenz de Oizu. Pravidelne sa tu koná prestížny Medzinárodný festival klasickej hudby, tanca a divadla.

8. Výlet na polostrov

Je dobré, ak máte v Santanderi k dispozícii auto. Dalo by sa síce ešte dlho prechádzať pozdĺž zálivu, ale vzdialenosti sú pomerne veľké a nemuseli by ste stihnúť všetko, čo ste si naplánovali. Pritom určite – aj v rámci len jednodňového výletu – by ste nemali vynechať návštevu polostrova Magdalena.

Vysoké pínie s korunami ako obrovské dáždniky sa striedali s palmami, park (25 hektárov) pretínala spleť cestičiek, po ktorých jazdil turistický vláčik, behali rekreační bežci a prechádzali sa skupinky mladých i páriky s kočíkom. Takmer z každého kúta bol ohromujúci výhľad.

Uprostred parku sa na vyvýšenom pahorku vynímal elegantný palác. Jeho výstavbu iniciovala v roku 1908 mestská rada, ktorá sa ho rozhodla darovať kráľovi Alfonzovi XIII. a jeho manželke Victorii Eugenii. Bol to dobrý marketingový ťah, za kráľom sem chodila aj šľachta a vyššia spoločnosť, mesto vtedy zaznamenalo najväčší rozmach. Kráľovská rodina využívala palác ako svoje letné sídlo až do roku 1931.

Vďaka mnohým výstupkom a vyvýšeným častiam palác trochu pripomína stavebnicu poskladanú z niekoľkých asymetrických dielov. Zámok je postavený v eklektistickom štýle s anglickými i francúzskymi prvkami, ako aj prvkami domácej barokovej horskej architektúry. Konajú sa v ňom kongresy a letné kurzy medzinárodnej univerzity Menendéz Pelayo. Počas mojej návštevy bol zatvorený (protipandemické opatrenia), tak som ho mohla obdivovať len zvonku a počítať okná a komíny…

Tak ako si v našich končinách ľudia v lete po práci alebo cez víkend zbalia uterák a plavky a vyrazia k najbližšiemu jazeru alebo kúpalisku, obyvatelia Santandera sa vyberú na pláž. Jedna z pláží na polostrove sa volá Bikinis. Bola to prvá pláž, kde sa v Španielsku v minulom storočí po prvýkrát objavili dvojdielne plavky. Nenosili ich však Španielky. Novú módu priniesli Francúzky a Švédky, ktoré sa sem prišli učiť španielčinu. Je jasné, že miestni mladíci pláž hojne navštevovali a ponúkali privátne jazykové lekcie…

Hoci už slnko pomaly končilo svoju dennú púť oblohou, ešte tu bolo pomerne plno. Celé rodinky s malými deťmi, ktoré okupovali iný zámok – preliezací. Iní sa zas prechádzali po móle alebo hádzali kamienky do vody.

Vždy, keď navštívim nejaké mesto, zaujímam sa aj o jeho erb. Erby sú väčšinou umiestnené na významných budovách a kanálových poklopoch. Jeden pekný exemplár som našla neďaleko detského ihriska. Je na ňom Zlatá veža v Seville. Ide o významnú bitku v 13. storočí, keď sa armáda Kastílie pokúšala znovu dobyť Sevillu. Moslimovia naťahali cez rieku Guadalquivir silné reťaze. Tieto boli prelomené a santanderské lode prešli ako prvé. Na erbe sú aj hlavy dvoch svätcov, ktoré sme videli v katedrále.

Pri opúšťaní polostrova som si všimla ešte sochu obľúbeného prírodovedca a ochrancu prírody Félixa Rodrigueza de la Fuente s vlkom. Na jeho dokumentárnom seriáli Človek a Zem vyrástlo v Španielsku niekoľko generácií.

9. Hurá na pláž!

Len málo miest sa môže pochváliť takým množstvom pláží ako Santander. Pláže nie sú len na polostrove Magdalena, ale aj inde v meste, čisté, široké, so žltým pieskom. Jedna z nich – Segunda Playa (Druhá pláž) El Sardinero sa nachádzala blízko môjho hotela. Paradoxom je, že hoci som mala more tak blízko, kvôli nabitému celodennému programu som sa v ňom nestihla okúpať…

Vybrala som sa preto aspoň na podvečernú prechádzku. Prekvapil ma obrovský odliv, aký som ešte nikdy nevidela. Akoby chcelo more vcucnúť všetku vodu do svojich útrob. Vyzula som si topánky a počítala kroky od posledných vĺn až po miesto, kde končil mokrý piesok. Bolo to vyše 70 krokov, najmenej 35 metrov! Domáci sa vraj vždy bavia na tom, ako si Madridčania na piesočnatej pláži neustále posúvajú svoje uteráky. Narozdiel od domácich totiž nevedia, že tu každý deň dochádza až k dvom veľkým a dvom malým prílivom a odlivom. Cyklický pohyb vody sa strieda každých šesť hodín, na jeho predpoveď boli vytvorené aj špeciálne appky.

Z pláže odchádzali poslední vytrvalci, občas preletel holub alebo čajka hľadajúc medzi zrnkami piesku zabudnuté omrvinky. Niekto si tu z piesku postavil miniatúrne egyptské pyramídy aj so sfingou… Na oblohe sa objavili mraky, cez ktoré sa ešte predieralo slabnúce slnko a tak na zlatistom piesku vytváralo zaujímavú tieňohru. Mraky boli čoraz hustejšie, bolo jasné, že príde zase dážď…

Praktické informácie:

Ako sa sem dostať: ja som využila priamy let Viedeň – Santander

Kde sa ubytovať: môj hotel Chiqui bol priamo pri spomínanej pláži, preto by som ho odporučila hlavne tým, ktorí sem prichádzajú za typickým letným pobytom. Služby výborné. Bola som tiež veľmi pozitívne prekvapená, do akých detailov sa v hoteli realizovali protipandemické opatrenia. Do historického centra budete však potrebovať auto alebo miestny autobus.

Prehliadku mesta som absolvovala v angličtine s vynikajúcou sprievodkyňou Eugeniou Faces – kontakt: E-mail: info@guiaencantabria.com Tel.: +34 630201044

Viac informácií o meste Santander a Kantábrii nájdete na týchto stránkach: TURESPANA a Fundación Camino Lebaniego

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri