3 dni v Bruseli - Deň 1 - travel potpourri

Moja prvá návšteva Bruselu bola už veľmi dávno. Vracala som sa z pobytu v Gente, v hlavnom meste som sa zastavila len na jeden deň. Stihla som si pozrieť pár pamiatok, počasie nebolo ideálne a musím sa priznať, že som aj ja vtedy Brusel vnímala ako jedno sivé mesto.

Do Bruselu však treba prísť na viac dní, obuť si pevné topánky a poprechádzať sa nielen po tých najznámejších uliciach, ale zabočiť aj do iných uličiek, nechať sa unášať ich atmosférou a obdivovať ich rôznorodú architektúru.

V nasledujúcej sérii troch článkov sa zameriam na to, čo by ste mohli stihnúť v Bruseli za tri dni. Jeden deň si určite treba nechať na klasické pamiatky, ktoré nesmú chýbať v itinerári žiadneho návštevníka hlavného mesta Belgicka.

(1) Hlavnou atrakciou mesta je určite námestie Grand Place/Grote Markt (všetky ulice aj pamiatky sú označené po francúzsky aj holandsky – pri ďalších uliciach a pamiatkach budem uvádzať len francúzske názvy).

Francúzsky básnik Jean Cocteau nazval toto námestie „najkrajším divadlom na svete“. A naozaj, stále tu máte čo pozorovať – turistov, snažiacich sa o to najlepšie selfie, svadobčanov, ktorí sa prišli odfotiť pred radnicou, fiakre čakajúce na zákazníkov… Dokonalé kulisy tvoria barokové fasády domov postavených okolo obdĺžnikového námestia s rozlohou 110 x 68 metrov. Ak máte možnosť, príďte sem viackrát, v rôznych hodinách dňa, za rôzneho počasia…

Dnes si len ťažko vieme predstaviť, že tu kedysi boli len bažiny. Až v 11. storočí sa na piesčitom brehu vybudovalo prvé centrum mesta. Mimochodom, aj názov mesta je odvodený od Brug-Senne, čo znamená „most cez rieku Senne“. V stredoveku sa na tejto ploche rozprestieralo trhovisko, čo pripomína názov Grote Markt – Veľký trh.

Čiernym dňom v histórii tohto námestia sa stal 13. august 1695, keď počas Deväťročnej vojny začala francúzska armáda pod vedením maršála Francoisa de Neufvilleho, vojvodu de Villeroy, svojimi delami obstreľovať domy na námestí, ktoré boli väčšinou z dreva. Ostala len veža radnice a niekoľko kamenných múrov. V nasledujúcich rokoch boli cechovné domy znovu postavené – už z kameňa, a napriek tomu, že každá fasáda je iná, námestie pôsobí ako harmonický architektonický celok. V roku 1998 bolo zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Zadívajte sa pozorne na tie domy, každý má svoje číslo aj meno a je priradený niektorému cechu. Hneď vám bude jasné, ktorý dom sa volá Zlatý strom (cech pivovarníkov), Líška (galantérnici), Labuť (mäsiari), Veterný mlyn (mlynári) a pod., ale sú tu aj súkromné domy – Jeleň, Holubica, Páv, Ruža… Nečudujte sa, ak pred domom Labuť si selfíčka robia hlavne ruskí a čínski turisti. V tomto dome v roku 1847 dumali Karl Marx a Friedrich Engels nad Manifestom komunistickej strany.

V dome Holubica zas býval Victor Hugo, utečenec z Paríža. A práve on vo svojich poznámkach z roku 1831 pomenoval bruselskú radnicu klenotom, poetickou nádherou.

Jej najstaršou časťou je východné krídlo (vľavo, ak stojíte oproti radnici) pristavané v 15. storočí ku zvonici, potom pribudlo pravé krídlo a nakoniec bola postavená stredná časť s vežou. Všimnite si, že budova je asymetrická – veža nie je v strede stavby a ľavá a pravá strana nie sú identické. Hovorí sa, že keď si architekt uvedomil „chybu“, spáchal sebevraždu skokom z veže.

Extra tip: najmenším domom na námestí je Hviezda – L´Étoile (č. 8). Pod arkádami nájdete tabuľu venovanú Everardovi t´Serclaesovi, ktorý v 14. storočí oslobodil mesto od flanderskej nadvlády. Podľa legendy sa treba dotknúť jeho ruky a niečo si zaželať.

Fasádu radnice zdobí takmer 100 figúr. Sú to vojvodovia z Brabantu. Na špici 96-metrovej veže stojí archanjel Michal, patrón mesta. Je to len kópia, originálnu sochu nájdete v Múzeu mesta Brusel v budove oproti radnici. Je to Maison du Roi – Kráľov dom.

Pôvodný drevený dom, v ktorom sa predával chlieb (preto sa stále používa holandský názov Broodhuis), nahradila v 15. storočí kamenná stavba, v ktorej sídlila administratíva vojvodu z Brabantu. Keď sa vojvoda stal kráľom Španielska, zmenil sa aj názov na Kráľov dom.

V spomínanom múzeu sú vystavené modely mesta, porcelán, tapisérie, aj originál sochy sv. Michala z radničnej veže. Musím sa priznať, že jeho tvár a veľké odstávajúve uši ma mierne vystrašili… Odporúčam však zastaviť sa pri obrazoch znázorňujúcich trojdňové bombardovanie námestia francúzskym delostrelectvom a následný zničujúci požiar. Zvuk z reproduktorov dodáva týmto výjavom autentickú atmosféru.

V múzeu však nájdete aj iný vzácny originál – sošku cikajúceho chlapčeka!

(2) Manneken Pis (roh ulíc Rue de l´Etuve/Rue des Grands Carmes) je kultová postavička, ktorú musí vidieť každý návštevník Bruselu, aby si následne povzdychol: „Jéj, aký je malý!“ Pôvodnú sošku vytvoril významný holandský sochár Jérôme Duquesnoy st. v roku 1619 a umiestnil ju na fontánu, ktorá mala významnú funkciu v distribúcii pitnej vody v meste.

Je to naozaj malá soška – len 60 cm. Okolo tejto postavičky existuje veľa legiend, no v podstate vždy ide o hrdinský čin, keď chlapček cikaním zabráni požiaru alebo explózii. Niektoré príbehy zas hovoria o chlapcovi, ktorý sa stratil. Keď ho našli (práve cikajúceho), šťastní rodičia nechali z vďaky postaviť fontánu aj so soškou.

Manneken Pis prežil nielen pamätné bombardovanie v roku 1695, ale aj rôzne iné katastrofy. A viackrát ho tiež niekto ukradol, preto je dnes pri fontáne len kópia. Prvýkrát sa ho pokúsila ukradnúť skupinka francúzskych vojakov v roku 1747, obyvatelia mesta sa však vzbúrili. Francúzsky kráľ Ľudovít XV. aby upokojil situáciu, daroval soške brokátové rúcho vyšívané zlatom, meč a aj Kríž sv. Ľudovíta (dnes tiež v Múzeu mesta Brusel).

Garderóba slávneho symbolu mesta sa začala pravidelne dopĺňať, dnes má takmer tisíc oblečkov, sú medzi nimi národné kroje, uniformy, oblečenia rôznych profesií, fiktívnych i reálnych postáv, takže sa chlapček môže zmeniť na kovboja, Santu, Mickey Mousa, Napoleona či Draculu. V roku 2017 bolo otvorené špeciálne Múzeum garderóby na ulici Rue du Chêne 19. Viac info: GardeRobe

Zatiaľ čo k fontáne s cikajúcim chlapčekom putujú húfy turistov ako pútnici k nejakému posvätnému miestu, nie všetci vedia, že sú v Bruseli aj ďalšie dve cikajúce sochy.

Jeanneke Pis je dievčatko cikajúce v podrepe pri malej fontáne v malej uličke Impasse de la Fidélité. Práve tu sa nachádza aj slávne Délirium Café, ktorého hostia chodia určite často na toaletu, pretože sa tu ponúka až vyše 3000 druhov piva. Otvárajú až večer. Viac info: Delirium Village

Druhá bronzová socha zobrazuje psa, avšak bez fontány. Je na rohu Rue des Chartreux/Rue de Vieux-Marché-aux-Grains. Volá sa Zinneke Pis, slovom Zinneke sa v bruselskom dialekte pomenúva pouličný bastard. Autorom sochy je Tom Frantzen, pes od roku 1998 vtipne dopĺňa skupinku cikajúcich sôch.

(3) Sladké bruselské vafle rozváňajú doslova na každom rohu. Ani my sme neodolali a prvé vafle sme si dali práve v blízkosti cikajúceho chlapčeka. V malom obchodíku dve mladé dievčatá šikovne plnili tzv. wafelijzer kysnutým cestom a čerstvo upečené chrumkavé vafle posýpali alebo polievali podľa želania zákazníkov cukrom, čokoládou, šľahačkou, kúskami jahôd alebo banánu. Samozrejme, že som neodolala a objednala si vaflu so všetkým!

Mimochodom, až budete niekedy stáť pred obrazom Zápas medzi fašiangom a pôstom od slávneho flámskeho maliara Pietra Bruegela st., skúste nájsť aj vafle, ktoré tam namaľoval – a to tak detailne, že vidno celú mriežku – 12×7 štvorčekov, čo naznačuje použitie tenkého cesta, ktoré je typické aj pre súčasné bruselské vafle.

(4) V Múzeu mesta Brusel sa nachádzajú aj originály ďalších dvoch významných sôch – sv. Guduly a sv. Michala – zo stredovekej katolíckej katedrály, zasvätenej obom svätcom. Je postavená z kameňa z lomu Gobertange, vzdialenom 45 km. Stavba monumentálneho kostola trvala niekoľko storočí – od 11. do 16. storočia, preto sa vnútri nájdu aj románske aj gotické elementy.

V interiéri sú zaujímavé veľké sochy apoštolov zo 17. storočia, na tvorbe ktorých sa podieľali všetci známi sochári svojej doby, masívna drevená kazateľnica od antverpského sochára Hendrika Fransa Verbruggena (dole Adam a Eva vyhnaní z raja, hore Panna Mária a dieťa, ako prebodli hada) a organ, ktorý visí ako lastovičie hniezdo.

Nádherné sú aj vitrážové okná – napríklad to, na ktorom je zobrazený Posledný súd alebo severné okno, na ktorom sa Karol V. spolu so svojou manželkou Izabelou Parmskou klania Najsvätejšej svätosti.

V parku pred katedrálou je busta kráľa Baudouina. V Belgicku kráľ nie je korunovaný. 21. júla 2013 po rannej omši Te Deum v tejto katedrále abdikoval kráľ Albert II. a potom zložil princ Filip kráľovskú prísahu v parlamente. V katedrále sa teda nekonajú žiadne korunovačné slávnosti, ale len kráľovské svadby a pohreby.

(5) Možno sa pýtate, či sa vôbec niečo zachovalo zo stredovekého mesta? Áno, na niekoľkých miestach stretnete zvyšky stredovekého opevnenia z 13. storočia. Brusel mal vtedy 5 – 10 tisíc obyvateľov, stával sa čoraz vplyvnejším mestom, čo samozrejme provokovalo jeho nepriateľov. Preto sa okolo mesta postavilo opevnenie o dĺžke 4 km. Múry boli vysoké 7 metrov a hrubé 2,3 m. Bolo na nich 50 strážnych veží. Prístup do mesta bolo možné len cez sedem brán.

Zvyšky opevnenia nájdete v týchto miestach:

– Tour Anneessens – Boulevard de l´Empereur

– Tour de Villers – Rue de Villers

– Tour Noire – za kostolom Sainte-Catherine – jeden z najlepšie zakonzervovaných zvyškov

– Porte de Hal – Boulevard du Midi – časť bývalého druhého opevnenia

(6) V Bruseli je veľa kostolov, každá štvrť má minimálne jeden. Jedným z najstarších je Kostol sv. Mikuláša – Saint Nicolas, venovaný patrónovi obchodníkov.

Pôvodný kostol bol postavený v 11. storočí v románskom štýle, ten sa zrútil a na jeho mieste postavili v 14. storočí neskorogotický kostol. Obklopujú ho úzke uličky a azda aj preto sú k vonkajšej strane kostola prilepené malé domčeky a obchodíky. Vnútri kostola najväčšiu pozornosť púta obraz Matky Božej so spiacim dieťaťom od Petra Paula Rubensa.

Zaujímavé sú aj vystavené jasličky, zasadené do prostredia hlavného mesta Belgicka.

(7) Neďaleko kostola sv. Mikuláša sa nachádza historická budova burzy (Bourse de Bruxelles) postavená v 19. storočí. Keďže sa práve renovovala, nemôžem o nej písať. Namiesto prehliadky burzy sme zvolili pauzu na šálku kávy a koláčik. Vybrali sme si jednu z najkrajších kaviarní v Bruseli – secesnú kaviareň Le Cirio (Rue de la Bourse 18). Tu vás čaká príjemné posedenie v zamatových kresielkach, veľké zrkadlá, kvety vo vázach a dobrá káva. Aj vchod na toalety je v secesnom štýle (Art Nouveau po francúzsky). O tomto štýle si povieme viac v samostatnom článku.

Mimochodom, vyše 130-ročná kaviareň má meno podľa talianskeho továrnika, ktorý exportoval paradajkové konzervy do celého sveta a vo viacerých európskych mestách otvoril taliansku reštauráciu.

(8) Už sme tu spomínali kráľa… V roku 1831 hľadali Belgičania po celej Európe niekoho, kto by prevzal post kráľa v ich novej krajine. Ponuku napokon prijal princ Leopold von Sachsen-Coburg, strýko kráľovnej Viktórie. Síce protestant, ale oženil sa s dcérou francúzskeho kráľa, a tak bola založená katolícka dynastia.

Oficiálnym sídlom belgického kráľa je neobarokový Kráľovský palác (Palais Royal de Bruxelles), aj keď kráľovská rodina väčšinu času trávi v zámku Laeken. Ja som sa musela uspokojiť len s prehliadkou zvonka, pretože palác je sprístupnený verejnosti len v lete.

(9) Oproti palácu sa na ploche 13,1 hektárov rozkladá Bruselský park (Parc de Bruxelles), najväčší verejný park v Bruseli, bývalý poľovnícky revír vojvodov z Brabantu. V parku je veľa starých stromov, najmä líp a gaštanov. Keďže som sem prišla vo februári, park ešte dýchal zimnou šeďou. Malo to však tú výhodu, že bolo takto omnoho ľahšie vidieť papagáje, ktoré by sa inak vďaka svojej zelenej farbe stratili v lístí. Príbeh týchto operencov sa začal v roku 1974, keď majiteľ jednej mestskej ZOO vypustil 50 zelených papagájov na slobodu – vraj aby priniesli viac farby do hlavného mesta. Dnes ich v Bruseli poletuje okolo 8000!, sú všade, a ak ich aj nevidíte, určite ich budete aspoň počuť.

(10) Hoci sme už mali na programe dva kostoly, určite odporúčam aj návštevu Kostola sv. Kataríny (Eglise Sainte Catherine) a hlavne jeho okolia, ktoré je veľmi vibrujúcim miestom v Bruseli.

Mnohé uličky sa tu volajú „Quai“ – dok alebo prístavisko. Kedysi tu totiž kotvili lode, naložené tehlami, uhlím, drevom, ale aj obilím a zeleninou. Niektoré zas prevážali pasažierov po rieke Senne až k moru. Na tunajšom trhu rybári predávali svoje úlovky. Akoby tu kus tej dávnej atmosféry ostal.

Nielen vďaka menám ulíc a tématickému street artu, ale je to aj množstvom autentických lokálov, ktoré majú na jedálnom lístku hlavne čerstvé ryby, mušle, humre a iné morské plody. Aj domáci vám povedia, že ak chcete ochutnať mušle – Moules Frites, tak tu. My sme si ich dali v Mussel Mongers, naservírované tak ako sa patrí – v hrnci, z ktorého stúpala para, na bielom víne, s petržlenom, šalotkou a celerom a s miskou hranolčekov. A nabudúce budem už vedieť, že mäsko z mušlí sa nevyberá vidličkou, ale pomocou prázdnej mušle. 🙂

Ku Kostolu sv. Kataríny sme sa vrátili aj pri mojej druhej návšteve Bruselu, pretože práve tu sa nachádza aj vychýrený lokál Noordzee (nemýliť si s reťazcom Nordsee!) – Rue Sainte-Catherine 45. Býva tu plno, ak nájdete voľný stolík a ešte aj voľnú stoličku, tak máte šťastie. V reštaurácii si objednáte z ponuky morských plodov, jedlo sa pripravuje priamo na ulici pred reštauráciou a keď je hotové, zakričia vaše meno, vy sa prihlásite a o chvíľu pred vami pristane lahodný pokrm. Určite treba ochutnať krevetkové krokety! Dobrú chuť! Viac info: Noordzee – v pondelok zatvorené!

Táto časť mesta bývala často zatopená, v uliciach sa šíril zápach. Prístav bol preto zrušený, koryto zasypané alebo prekryté. Aj pôvodný kostol bol zbúraný, ale kráľ Leopold II. trval na tom, že sa musí postaviť nový, na túto úlohu angažoval architekta Josepha Poelaerta.

(11) Poelaert je tiež autorom divadla Théátre Royal de la Monnaie (Place de la Monnaie) – názov pripomína raziareň mincí, ktorá tu pred tým stála. Divadlo tu existovalo už na konci 17. storočia, súčasná budova je z 2. polovice 19. storočia. Práve tu sa začala Belgická revolúcia, keď 25. augusta 1830 po predstavení opery Nemá z Portici od Daniela Aubera začali diváci kričať Nech žije sloboda!, vo svojom elegantnom oblečení vyrazili do ulíc, na radnici vyvesili národnú zástavu, vtrhli do kráľovského paláca, kde koniec holandskej nadvlády oslávili tým, že bustu kráľa korunovali kusom syra.

Tu sme skončili náš prvý deň v hlavnom meste Belgicka. Už sa tešíme na zajtrajšok! 🙂

Poznámka: pri návšteve Bruselu odporúčam zaobstarať si špeciálnu kartu, vďaka ktorej môžete nielen využívať verejnú dopravu, ale máte aj voľný vstup do viacerých múzeí. Bližšie informácie: Brussels Card

Ak si nechcete kúpiť túto kartu, informácie o verejnej doprave v Bruseli nájdete na stránke: STIB Výhodnejšie je platiť si cestovné lístky pomocou platobnej karty priamo v metre alebo autobuse/električke, sú lacnejšie ako pri kúpe z automatov.