3 dni v Bruseli – Deň 3 - travel potpourri

Pre tretí deň v Bruseli som si ponechala tipy na najkrajšie výhľady na toto mesto. Lebo ja, keď navštívim nejaké mesto, vždy sa snažím pozrieť si ho aj zhora – človek lepšie pochopí jeho usporiadanie a lepšie si uvedomí dimenzie niektorých budov.

Ako som už spomínala v prvom článku, stránka yr.no na predpoveď počasia nám spoľahlivo určila deň, keď malo byť krásne počasie, a ten sme sa rozhodli využiť pre tieto vyhliadky:

(1) Prvú vyhliadku, ktorú by som chcela odporučiť, sme už spomenuli v článku Deň 2 – je to Mont des Arts (Hora umení). Je to veľmi živé miesto, blízke múzeá lákajú mnoho turistov. Pri peknom počasí si odtiaľto môžete vychutnať pohľad na vežu radnice, zreteľnejšie vidno aj postavu archanjela Michala na jej špici. V panoráme mesta sa v diaľke črtá aj silueta monumentálnej stavby.

(2) Spomínanou stavbou je Bazilika najsvätejšieho srdca – Basilique Nationale du Sacré-Cœur. Dostanete sa k nej metrom M2 alebo M6, stanica: Simonis, ale musíte prejsť kus aj pešo. Je trochu ako fatamorgána. Keď sme k nej kráčali cez park, stromy po oboch stranách akoby vytvárali uvítací špalier. Zdalo sa nám, že už sme blízko, ale neboli sme, museli sme stále kráčať ďalej a ďalej… Tento klam spôsobujú obrovské rozmery baziliky, je to totiž 6. najväčší kostol na svete: výška 89 m, dĺžka 167 m a šírka 108 m.

Kopec Koekelberg už oddávna lákal k tomu, aby sa na ňom postavilo niečo výnimočné. V polovici 19. storočia sníval kráľ Leopold I. o premene tohto miesta na kráľovskú rezidenciu, jeho syn Leopold II. uvažoval zas o panteóne, venovanom slávnym belgickým osobnostiam. Lenže keď navštívil Paríž, natoľko sa mu zapáčila tamojšia Bazilika du Sacré-Cœur, že sa rozhodol postaviť radšej pútnický kostol. Tak vznikol plán na honosnú neogotickú stavbu. Kráľ položil základný kameň v roku 1905. Keď boli dokončené základy, vypukla 1. svetová vojna. Finančné problémy spôsobili, že sa musel zmeniť plán, štýl aj architekt. Výstavbu potom zabrzdila 2. svetová vojna, pokračovala preto až do roku 1969, keď bola konečne dokončená medená kupola s priemerom 33 metrov.

Interiér a jeho rozmery sú tiež ohromujúce. Bazilika je najväčšou stavbou v štýle Art Deco na svete. Socha Ježiša pri oltári je vysoká 4 metre! Do kostola sa zmestí vyše 2000 osôb, využíva sa nielen na sväté omše, ale aj na konferencie a výstavy.

V bazilike sa nachádza výťah (malý poplatok – platba iba kartou!), ktorý vás vyvezie do výšky 53 metrov na plošinu pri kupole (alebo 243 schodov). Odtiaľto sa vám naskytne zaujímavý pohľad na masívne veže baziliky, ale aj na mesto. Kto nájde teraz vežu radnice?

Z baziliky vidno aj ďalšiu stavbu – Atómium – našu nasledujúcu zastávku.

(3) Atómium – Place de l´Atomium 1

Atómium je jedným z ikonických symbolov Bruselu, ba možno aj Belgicka. Pre mňa to má ešte iný špecifický význam. Pri mojej prvej návšteve Bruselu – keď som žila za Železnou oponou – som Atómium videla len zdiaľky. Veľmi som sa chcela dostať k nemu, ale keďže sa nachádza mimo historického centra, neostal mi už na to čas. Nevedela som, či sa ešte vôbec niekedy dostanem na Západ, či sa vôbec ešte niekedy vrátim do Bruselu, a tak sa pre mňa Atómium stalo akýmsi symbolom nedosiahnuteľnosti… Hoci som potom neskôr Brusel navštívila, k Atómiu som sa dostala až teraz.

V 50. rokoch sa Brusel pripravoval na Svetovú výstavu EXPO 1958. Obvykle má každá takáto výstava aj nejakú svoju “vlajkovú” budovu. Podľa prvého návrhu ňou v Bruseli mala byť betónová veža. Ale keďže dosť pripomínala Eiffelovku, sponzori odmietli projekt financovať, pretože mu chýbala originalita. A potom prišiel architekt André Waterkeyn s návrhom postaviť Atómium – 165 miliárd krát zväčšený model základnej bunky kryštálovej mriežky železa.

Keďže v tých rokoch ešte stále v spomienkach ľudú doznievala 2. svetová vojna, Atómium malo symbolizovať nádej, že atómová energia sa dá využiť aj na mierové účely. No nepočítalo sa s tým, že by 102 metrov vysoký monument mal ostať stáť aj po Svetovej výstave. Obyvatelia sa ale tohto symbolu nechceli vzdať, na začiatku 21. storočia prešiel veľkou rekonštrukciou a v súčasnosti patrí k najvyhľadávanejším atrakciám belgickej metropoly.

Z diaľky mi Atómium pripomínalo detskú magnetickú stavebnicu s deviatimi (nadrozmernými) striebornými guľkami. V skutočnosti majú tie gule priemer 18 metrov a sú pospájané rúrami dlhými 23-26 metrov.

K monumentu sa doveziete metrom M6 – stanica Heysel. Otváracie hodiny a vstupné: Atomium

Keď som ja navštívila Atómium, nebol tu nával turistov, ale odporúča sa rezervovať si lístky online.

Určite sa treba ísť pozrieť aj dnu! Najprv sa výťahom vyveziete do najvyššej gule, potom môžete prebádať ostatné. Vnútri niektorých gúľ sú moderné svetelné inštalácie, v rúrach premávajú eskalátory, ktoré tiež menia svoje osvetlenie. V jednej guli je príjemná reštaurácia.

Výhľad na okolie je síce pekný, ale mesto až tak nevidno. Zato však uvidíte ďalšiu atrakciu – Mini-Europe – s replikami najslávnejších európskych budov a pamiatok. V čase mojej návštevy (február) to bolo ešte zatvorené, ale keďže nie som veľkým fanúšikom takýchto expozícií, tak mi to vôbec nevadilo. Viac informácií: Mini-Europe

(4) A napokon ešte jeden tip na vyhliadku – Námestie pri Justičnom paláci (Place Poelaert). My sme tu boli v čase, keď slnko pomaly schádzalo za obzor, čo dodávalo strechám domov osobité svetlo. Z tohto miesta vidno baziliku, ale aj Atómium a radnicu.

Kostol v popredí je Notre-Dame-de-la-Chapelle, kde je pochovaný slávny flámsky maliar Pieter Bruegel st. Dvakrát som sa pokúšala do neho dostať, ale vždy bol zatvorený, tak som sa musela uspokojiť len so sochou maliara pri kostole.

Justičný palác – Palaise de Justice tróni nad starou robotníckou štvrťou Marollen, ktorej obyvatelia sa márne búrili proti tejto stavbe – kvôli nej sa zrúcali stovky ich domov. Palác je skutočné monštrum, zaberá plochu 26 tisíc m². Dokončený bol v roku 1886. Navrhol ho architekt Joseph Poelaert (spomínali sme ho v článku Deň 2), ktorý dokonca tiež býval v tejto štvrti. Obyvatelia boli nahnevaní, že sa musia odtiaľto vysťahovať a čoškoro sa rozšírila nadávka skieven architek (šibnutý architekt), ktorá sa dodnes používa na označenie niekoho, komu sa nedá veriť. A keď sa konalo slávnostné otvorenie paláca, ľudia dali jasne najavo, čo si o ňom myslia – ničili stoličky, vysekávali časti stĺpov a močili na koberce.

Na námestí pred palácom má zastávku električka č. 92. Ja som ňou cestovala veľakrát a podľa mňa je to jedna z najkrajších električkových trás v Bruseli. Ak vám teda zostane trochu času a už nechcete chodiť po múzeách, resp. už nechcete chodiť vôbec, povozte sa touto električkou.

Ja som bývala v hoteli blízko zastávky Petit Sablon. Električka stojí pred pútnickým kostolom Notre-Dame du Sablon z 15. storočia, ktorý bol postavený na mieste malej kaplnky cechu výrobcov lukov.

Na druhej strane cesty sa rozprestiera malý parčík, okolo ktorého je nádherná kovaná balustráda so 48 bronzovými sochami, reprezentujúcimi rôzne remeslá, kedysi v meste veľmi rozšírené. V zadnej časti je desať sôch rôznych slávnych učencov a humanistov a v strede parku sú ďalšie dve postavy.

Gróf z Egmontu a gróf z Hornes boli popravení na námestí Grand-Place a ich sochy symbolizujú boj proti španielskej tyranii v 16. storočí.

Keď som nasadla na električku smerom do centra mesta, nasledovali zastávky: Royale – budovy Kráľovských múzeí výtvarných umení, Palais – kráľovský palác, Parc – bruselský park (o všetkých týchto atrakciách som písala v predchádzajúcich článkoch) a zvyčajne som sa odviezla až po Botanickú záhradu.

Ak som pri kostole nastúpila do opačného smeru, po ľavej strane sme minuli dve zaujímavé budovy – Kráľovské hudobné konzervatórium v štýle francúzskej neorenesancie a Veľkú synagógu (1878) – s Dávidovou hviezdou a doskami zákona v nike na samom vrchu fasády.

Najbližšia zastávka električky je Poelaert (výhľad a Justičný palác) a ďalšie zaujímavé zastávky: Louise – avenue s butikmi luxusných značiek, Faider – secesné budovy a Janson – Múzeum secesného architekta Victora Hortu v jeho bývalom dome a ateliéri (o secesii v Bruseli bude nasledovať osobitný článok).

Viac informácií o Bruseli: visitbrussels

Ako sa sem dostať: samozrejme, najrýchlejší spôsob je lietadlom. Ja som však zvolila ekologickejšiu dopravu nočným vlakom z Viedne priamo do Bruselu. Výhodu má vlak aj v tom, že stojí na stanici Midi v meste, ktorá je zároveň aj zastávkou metra (línie 2, 3, 4 a 6), takže sa odtiaľ metrom potom odveziete, kam potrebujete. Info o vlaku: nightjet

Doprava v meste: využila som ponuku špeciálnej karty, s ktorou som mohla neobmedzene používať verejnú dopravu a mala som aj vstupy do viacerých múzeí zadarmo: Brussels Card

Dopravné spojenia v meste si môžete vyhľadať na stránke: tripplanner

Kde sa ubytovať: ja som bývala v 4-hviezdičkovom hoteli Hotel HN Collection Brussels Grand Sablon, Rue Bodenbroek 2 – vynikajúca centrálna poloha!

Kde sa najesť: priamo na prízemí hotela sa nachádza reštaurácia Hispania Brasserie by Marcos Moran, ovenčená mnohými vyznamenaniami. Vynikajúce pokrmy z morských plodov!

Okrem reštaurácií v predchádzajúcich článkoch by som ešte odporučila (malú, ale vždy plnú) reštauráciu Fernand Obb – všetky produkty sú na 100% made in Belgium. Nad vchodom je nápis: Obloha je modrá, vtáci spievajú a petržlen je fritovaný. A naozaj, tá petržlenová vňať bola veľmi chutná a chrumkavá! A kombinácia krevetkovej krokety s tradičnými bruselskými vaflami bola tiež zaujímavá! 🙂