Langkawi – ostrov, na ktorom sa nebudete nudiť

Niektoré cesty si človek plánuje dopredu s dostatočným časovým predstihom. Ale sú aj cesty, ktoré vzniknú spontánne a zrazu sa ocitnete na mieste, o ktorom ste ešte pred pár mesiacmi ani netušili. Taký bol aj môj výlet na ostrov Langkawi.

Na Langkawi sme prileteli ráno z Kuala Lumpur, hlavného mesta Malajzie, leteckou spoločnosťou Malaysia Airlines. Let trval cca hodinu. Z letiska sme si vzali taxík a mali sme veľké šťastie. Náš šofér bol sympatický mladý muž, veľmi skromný a veľmi ochotný, a tak sa stal naším šoférom a sprievodcom počas celého nášho pobytu na Langkawi.

Bývalé sídlo pirátov

Langkawi nie je osamotený ostrov, ale súostrovie 99 husto zalesnených tropických ostrovov v Andamanskom mori. Nachádza sa bližšie k Thajsku (len 15 km) než k pevninskej časti Malajzie (30 km). Politicky patrí pod malajzijský sultanát Kedah a jeho oficiálny názov znamená v preklade „klenot Kedahu“.

Najväčší ostrov Langkawi má rozlohu takmer 480 km², autom by ste ho dookola prešli za dve hodiny. Je to miesto opradené rôznymi mýtickými legendami. Po celé stáročia sa tu ukrývali piráti, či už v tajných odľahlých zátokách alebo hustých zelených tropických džungliach. Majestátne vápencové útesy im tiež poskytovali vhodné útočiská. Langkawi mal významnú strategickú polohu medzi Čínou a Indiou, piráti tak mali dostatok príležitostí k prepadávaniu obchodných lodí, ktoré sa tadiaľto plavili.

Od konca 80. rokov začal prudký rozvoj cestovného ruchu. Určite k tomu dopomohlo aj to, že konečne skončila kliatba, ktorú vyriekla princezná Mahsuri. Princeznú obvinili z nevery. Ešte pred popravou prekliala ostrov na dobu siedmich generácií. Keď ju popravili, z jej rán začala vytekať biela krv na znak neviny.

Na ostrove žije okolo 65 tisíc obyvateľov, hlavné mesto je Kuah. Hlavnou atrakciou v meste je 12 m vysoká socha orla na Orlom námestí (Dataran Lang).

Orol je tu obľúbený symbol sily, slobody a identity. Podľa jednej teórie vznikol názov ostrova z dvoch malajzijských slov: helang (orol) a kawi (červeno-hnedý). Keď sme si tu – podobne ako domáci a ďalší návštevníci – robili fotky, ešte sme netušili, že čoskoro tieto elegantné vtáky uvidíme aj naživo.

Ďalšou dominantou hlavného mesta je miestna „eiffelovka“ – veža Maha (138 m), postavená v decembri 2021. Je z nej vraj pekný výhľad, ale obloha sa dramaticky zatiahla, opäť hrozil dážď, tak sme návštevu veže radšej vynechali.

Uprostred ryžovej farmy

Prvú noc na ostrove sme strávili v turistickej dedine Gemalai. Ak si teraz predstavujete miesto preplnené turistami, tak sa mýlite. Táto „dedina“, to je len šesť drevených chatiek so strechami z palmových listov postavených uprostred ryžových polí.

Domčeky stoja na drevených stĺpoch. Tak sú chránené pred záplavami i divou zverou. Namiesto cestičiek sme pochodovali po drevených mólach nad hladinou. Teraz, pred sezónou, sme tu boli jediné obyvateľky. Všade navôkol sa rozprestierali močariská, kde rástla ryža a pásli sa veľké byvoly. Občas niektorému na chrbte pristál vták a nechal sa povoziť na tomto živom „taxíku“.

My sme sem prišli na prelome októbra a novembra – obdobie dažďov sa blížilo do záverečnej fázy, to je čas sadenia. Mäkká pôda uľahčuje prípravné práce. Po 30-50 dňoch sa dobré a zdravé sadenice presádzajú na ryžové polia. Na orbu a uhládzanie ryžových polí miestni používajú kravy a vodné byvoly.

Zber ryže nastáva v období sucha – vtedy, keď sa zrnká ryže sfarbia do zlatožlta. Túto prácu vykonávajú väčšinou ženy. Muži potom zväzky stoniek mlátia o malý rebrík vo veľkom vedre s ochrannou rohožou. Zrná sa tak oddelia od stoniek a padajú rovno do vedra.

Prečo toto všetko viem? V našom susedstve sme objavili menšie múzeum Laman Padi, kde boli vysvetlené všetky činnosti týkajúce sa pestovania ryže a vystavené tradičné i moderné nástroje, ktoré sa pri tom používajú.

Zaujali ma ratanové a bambusové pasce na vtáky. Väčšie pasce boli určené pre líšky a inú zver, ktorá poškodzuje zasadené plodiny a ohrozuje hospodárske zvieratá. Bola som rada, že náš domček stojí na koloch…

Ako rastie pomelo?

V exotických krajinách ma vždy fascinujú tamojšie kvety a plody. Svoj archív mám už plný fotiek kvetov a iných rastlín, ktoré často ani neviem pomenovať. Aj na Langkawi mi pribudlo zopár takých fotiek.

Ale neuspokojila som sa len s náhodnými objavmi tropických stromov a rastlín. Na ostrove sme navštívili Mardi Agrotechnology Park – ovocnú záhradu, kde sme sa vďaka nášmu vtipnému sprievodcovi dozvedeli všeličo o pestovaní exotického ovocia. Čo som doteraz nevedela:

– ako rastie pomelo: prekvapilo ma, že taký neveľký strom udrží také veľké zelené gule. Ale keď som chytila jedno pomelo do ruky, bolo prekvapivo veľmi ľahučké. Ako plod dozrieva, žltne a stáva sa ťažším (druhý plod).

– ako kvitne ananás – ananásovú plantáž som videla už aj v Indii, na Langkawi nebola práve sezóna ananásov, a tak som si mohla pozrieť ananásové kvety

– čo je manilkara zapota – kmeň aj nezrelé plody obsahujú biely latex – prírodná žuvačka

– čo je ambarella (našla som slovenský názov: mombín sladký) – nazývaná aj zlaté jablko. Plody (veľmi bohaté na vitamín C) však boli ešte zelené, nie zlatožlté, a tak sme ich nemohli ochutnať. Chutia vraj ako mix jablka a manga.

A čo mi najviac chutilo? Pitahaya alebo dračie ovocie (odroda roja s červeno-fialovou šupkou aj dužinou) bola veľmi chutná, ale mojím favoritom sa stala žltá dyňa. Zvonku sa tvárila ako obyčajná naša dyňa so zelenou kôrou, ale vnútri bola celá žltá. A bola veľmi sladká!

Na záver sme ešte šupkami a stopkami nakŕmili srnčie stádo za ohradou v záhrade. Jedna srnka ale namiesto zelených listov uchytila do tlamy strapce na mojej šatke. Asi jej veľmi chutili, lebo sme jej museli šatku celou silou vytrhnúť z papuľky. Prišla som nielen o pár strapcov, ale mám tam teraz aj vyhryznutý kus.

Kde sa najesť?

Naše ubytovanie uprostred ryžových polí bolo fajn, zariadenie trochu staromódne. Kúpeľňa s bambusovými stenami bola pribudovaná zvonku.

Večer nám po stenách (zvonku!) pobehovali gekoni, pozorovali sme ich malé vrtké telíčka na sklenených tabuliach, ako sa naháňali za hmyzom.

K ubytovaniu sme si priobjednali raňajky, ale to bola chyba, pretože raňajky boli fakt veľmi skromné, a vôbec nezodpovedali cene, ktorú sme za ne zaplatili. Omnoho výhodnejšie bolo najesť sa v lokálnej bufetovej reštaurácii cez ulicu. 

Mohli sme si teda vybrať, čo a koľko sme chceli a potom nám to pokladníčka zrátala. Personál nerozprával po anglicky, neviem, aký systém na to zúčtovanie použila, ale jedlo nebolo drahé a bolo veľmi chutné. Hygiena uspokojivá. Ak sa vyberiete na tento ostrov, určite navštívte takýto typ reštaurácie (Nasi Campur).

Pokračovanie v nasledujúcich článkoch.

Prajem vám, aby ste nikdy nestratili hlavu! Mne sa to stalo v ovocnej záhrade vďaka nášmu vtipnému sprievodcovi. 🙂

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri