Návrat do Temešváru

Temešvár som po prvýkrát navštívila v roku 2023, keď bol Európskym hlavným mestom kultúry. Ponuka kultúrnych podujatí ma vtedy naozaj pozitívne prekvapila, najmä čo sa týka oblasti moderného umenia. V Národnom múzeu umenia na Námestí zjednotenia sa vtedy konala výstava vynikajúceho rumunského surrealistického sochára a maliara Victora Braunera (1903-1966). Keď som do Temešváru prišla o rok neskôr, v tomto múzeu sa práve končila výstava ďalšieho významného rumunského umelca – sochára Constantina Brâncuşiho (1876-1957), ktorý sa zaraďuje k predstaviteľom abstraktného expresionizmu a ktorý – podobne ako Brauner – pôsobil v Paríži. Medzi vystavenými exponátmi nechýbali jeho slávne diela: Bozk, Vták v priestore, Spiaca múza či Slečna Pogany.

Myslím, že obe výstavy uspokojili aj náročného experta na moderné umenie. Ak sa niekedy vyberiete do Temešváru, určite si pozrite ponuku Národného múzea umenia. Hoci sa nenachádza v hlavnom meste Rumunska, aj tu môžete vidieť skvelé výstavy.

Na dlhej prechádzke z Cetate do Fabric

Keďže som centrum Temešváru s jeho tromi centrálnymi námestiami dosť podrobne preskúmala počas mojej prvej návštevy, teraz som sa rozhodla poprechádzať sa z časti Cetate do štvrte Fabric, ktorá ma už aj vtedy veľmi fascinovala.

Z môjho hotela Ibis sa stačí vydať smerom doľava, po pár metroch prídete k hlavnej ulici (po ktorej premávajú električky), zabočíte doľava a potom pôjdete už stále len rovno, rovno cez Cetate až do štvrte Fabric. Mohli by ste sa tam odviezť aj električkou, ale počas pešej prechádzky stretnete mnohé zaujímavé budovy a miesta.

Historická mestská štvrť Fabric zaznamenala najväčší rozkvet v polovici 19. storočia. Vtedy tu žilo až 53 % z celkového počtu obyvateľov Temešváru!! Práve odtiaľto bolo mesto zásobované pitnou vodou, elektrinou a ďalšími základnými komoditami, dokonca aj pivom! A tak žiaden div, že sa tu zvyklo hovoriť: Všetky dobré veci pochádzajú z Fabric. Odtiaľto odštartovala priemyselná revolúcia, tu vedľa seba žili Rumuni, Nemci, Srbi, Maďari i Židia… Ako sa to však zmenilo v priebehu dvoch storočí?

Prejdime si teda spolu pekne pomaly celú trasu.

Od hotela kráčame po ulici Coriolan Bredeceanu. Za križovatkou s bulvárom Regele Mihai I. budete mať po ľavej strane dlhú žltú budovu. To je vojenská nemocnica z 18. storočia, obrovský komplex s tromi vnútornými nádvoriami. Na konci budovy nazrite vľavo do ulice Marasesti, kde sa nachádza krásna Synagóga v pevnosti (Sinagoga din Cetate), postavená v 19. storočí v eklektickom štýle s maurskými prvkami.

Pokračujeme ďalej rovno a po pár krokoch budeme mať po pravej strane Námestie slobody (Piata Libertatii), jedno z troch hlavných námestí v Temešvári. Mimochodom, tu je aj zastávka električky, ktorá by vás zaviezla do Fabric.

Ja som sem prišla ráno, holuby naberali do zobákov kvapky z kaluží po nočnom daždi. Z budovy s červenou fasádou, ktorú zakrývali plagáty, sa ozývala hudba a spev. To študenti Hudobnej fakulty nacvičovali svoje árie. V minulosti tu však nezneli operné árie, ale pochodové marše.

Na námestí sa konali vojenské parády a okrem starej radnice (dnes Hudobná fakulta) a banky slúžili všetky ostatné budovy armáde. Až v roku 1919 dostalo toto miesto názov Námestie slobody, dovtedy sa volalo podľa princa Eugena Savojského, ktorý v roku 1716 oslobodil Temešvár od Turkov. A takmer všetky tieto budovy boli postavené na ruinách tureckých stavieb. Zadívajte sa na dlažbu – červené dlažobné kocky označujú miesta, kde sa nachádzal turecký kúpeľ, bazár a ďalšie budovy.

Pokračujeme ďalej v našej túre. Za námestím sa meno ulice zmenilo na Proclamatia de la Timisoara. Prichádzame k malému Námestiu sv. Juraja (Piata Sfantul Gheorghe). Práve odtiaľto od roku 1869 premávala konská električka – prvá v Rumunsku a piata na celom svete! – medzi štvrťami Cetate a Fabric.

Pôvodne tu stál kostol sv. Juraja, jedna z najstarších stavieb v meste. Počas moslimskej nadvlády bol premenený na mešitu. V 18. storočí bola stavba zbúraná a na jej mieste postavili jezuiti svoj komplex aj s kostolom. Ten dominoval námestiu až do roku 1914. Ešte tu vidno zvyšky jeho múrov. A červené dlažobné kocky opäť pripomínajú turecké budovy z minulosti. Bronzová jazdecká socha sv. Juraja bojujúceho s drakom je pomerne nová (1996), je to jeden z pamätníkov obetiam revolúcie proti Ceaușescuovmu komunistickému režimu v roku 1989.

Aj na tomto námestí som stretla moderné umenie v podobe umeleckej inštalácie (od Aleksandru Sumalana). Môžete si byť istí, že každý, kto išiel okolo (aj ja), vstúpil dovnútra, aby sa stal súčasťou tohto živého kaleidoskopu.

Ak sem prídete a nebude tu práve žiadne umelecké dielo, nevadí, rozhliadnite sa okolo seba. Budovy okolo malého námestia sú vo veľmi smutnom stave, no v minulosti boli určite ozdobou Temešváru. Hlavne veľká zeleno-sivá budova, prvá temešvárska sporiteľňa z roku 1855, postavená v eklektickom štýle. Tu si ľudia ukladali svoje úspory ako usilovné včielky peľ do úľa. Dobre sa pozrite na špice bočných vežičiek tohto domu. Úle! A ďalší motív s úľom nájdete aj nad vchodom.

Pekný reliéf s úľom a rozkošnými anjelikmi je aj na ďalšej budove (Hlavný poštový úrad). Keď som nahliadla dnu, prekvapil ma krásny drevený vchodový interiér, ktorý ako by sa ani nehodil k ošarpanej vonkajšej fasáde. No nemohla som to viac preskúmať, lebo sa objavil vrátnik a nie príliš milou gestikuláciou mi dal najavo, že tam nemám čo hľadať.

Tu by som chcela povedať, že k pozitívnym zmenám od mojej prvej návštevy patria informačné panely (na fotke), ktoré nájdete v meste pri významných historických objektoch. Informácie sú v rumunčine aj angličtine.

Ak ste hladní, hneď v susedstve tejto budovy je malá pekáreň. Príjemne to tu rozvoniavalo a zastavovalo sa tu veľa ľudí cestou do práce. My ale prejdeme na druhú stranu ulice a pristavíme sa pri rohovom dome – Proclamation de la Timisoara/ulica Francesco Griselini. Všimnite si zvláštny objekt v nike na jeho rohu. Tu v prvej polovici 19. storočia býval obchodník Andreas Trandaphil. Keď navštívil Viedeň, veľmi sa mu zapáčil Stock-im-Eisen – kmeň stromu, ktorý kedysi stál pred mestskou bránou (v súčasnosti vo Viedni na dome neďaleko Stephansdomu). Tovariši kováčov a zámočníkov do tohto stromu zatĺkali vlastnoručne ukutý klinec pri odchode z mesta v nádeji, že sa raz zase v poriadku vrátia naspäť. Trandaphil umiestnil pri svojom dome tiež taký strom – dnes to je ale len replika, originál nájdete v Banátskom múzeu.

Kým prídete k veľkej križovatke, za zmienku stoja:

Dežanov palác (Palatul Deschan) na ľavej strane ulice. Johann Anton Dežan bol členom Uhorskej dvornej komory a zúčastnil sa obliehania pod velením princa Eugena Savojského. Aká dôležitá osobnosť to bola, svedčí fakt, že za svoje služby získal najväčší pozemok v meste. Neskôr tu bol známy obchod Scherter so železiarskym tovarom a bol tu tiež otvorený prvý bazár v Temešvári. Jeden z mála domov s renovovanou fasádou. Pekné vnútorné nádvorie s fontánou.

Hotel Continental (na pravej strane) z konca 60. rokov 20. storočia, v tom období najvyššia budova v Temešvári. Z rovnakého obdobia je aj Mestský park (Parcul Civic), najmladší zo všetkých parkov v meste. Sú tam aj kvetinové hodiny, ale v januári dosť smutné, bez kvetov a ani neukazovali aktuálny čas.

Pamätník revolúcie 1989 od sochára Gheorgheho Iliescu. Opäť som si uvedomila, aké sme mali šťastie, že v našom bývalom Československu prebehla v roku 1989 revolúcia pokojne, bez obetí na životoch.

Krásny sivý dom (na ľavej strane) so zaujímavými reliéfmi s postavami – pastier a priadka – v národných krojoch. Stavba musela byť zrenovovaná nedávno, ale z fasády sa už začali olupovať kusy omietky a do škár sa nasťahovali holuby.

No niektoré budovy majú naozaj šťastie, lebo sa stali sídlom nejakej banky, ktorá má dosť prostriedkov na ich obnovu. To je aj prípad sídla Rumunskej národnej banky. Kým prejdeme cez veľkú križovatku, vľavo si všimneme Tereziánsku baštu (Bastionul Theresia), časť bývalých hradieb, ktorá sa zachovala dodnes.

Za križovatkou pokračujeme ďalej rovno, ale meno ulice sa zmenilo na Bulvár revolúcie – Bulevardul Revolutiei din 1989. V tejto časti ma zaujal komplex Univerzity medicíny a farmácie s bustou kráľa Michala I. a budova krajskej prefektúry. A potom už prichádzame do štvrte Fabric, k Decebalovmu mostu cez kanál rieky Bega. Bol postavený v roku 1909 ako Neptúnov most, v tej dobe najdlhší most v Európe na železobetónových nosníkoch (dĺžka 195 m, šírka 9 m).

Podľa mnohých je to aj dnes najkrajší most v Temešvári. Autorom secesného dizajnu je Albert Kálmán Körössy, jeden z najznámejších maďarských secesných architektov.

Práve tento most sa stal svedkom streľby do tisícov demonštrantov v decembri 1989, pričom 56 obetí „zmizlo“, keď boli tajne prevezené z nemocnice do krematória v Bukurešti. Ich mená nájdete na bráne do neďalekého Parku kráľovnej Márie.

Park s rozlohou 4,5 ha je najstarší v Temešvári. Počas svojej existencie zmenil viackrát meno, pôvodne sa volal podľa grófa Johanna von Coronini-Cronberga, ktorý okolo roku 1850 nariadil jeho úpravu v anglickom štýle. Ďalej môžete pokračovať cez park, ale to by ste prišli o jednu zo (smutne) najpôsobivejších častí našej prechádzky. Po ľavej strane ulice, ktorá sa teraz nazýva Bulevardul 3 August 1919, stoja nádherné domy, postavené okolo roku 1900 v štýle secesie a Art Decó podľa noblesných palácov vo Viedni a Budapešti. Ale len málo z nich je zrenovovaných, väčšina budov je v žalostnom stave.

Keď som tu bola v lete, listy vysokých stromov pozdĺž ulice súcitne zakrývali rozpadajúce sa fasády. Ale teraz v januári boli ich priečelia obnažené a hoci tak viac vynikli mnohé zaujímavé detaily, bol to veľmi smutný pohľad.

A na konci ulice obrovský – kedysi vraj najkrajší dom v celom Temešvári – Palác Miksu Steinera. Pre mňa „Holubí dom“. Húfy vtákov vylietali spod krovov, krúžili nad ulicou, občas sa ma takmer dotkli krídlom a vzápätí opäť pristáli na streche, na všetkých vežičkách, oknách a balkónoch, zatiaľ čo niektoré holuby zvedavo vykúkali z kormy lode, ktorá akoby sa chystala vyplávať z podkrovia… Na prelome storočí sa priamo pred palácom nachádzalo jedno z ramien rieky Bega. Kanál bol však neskôr zakrytý a stal sa ulicou.

Miksa Steiner zbohatol vďaka svojej chemickej továrni a vlastnil aj Diskontnú banku v centre mesta. Tu, v štvrti Fabric, si v roku 1901 postavil tento svoj palác. Ach, určite by bol veľmi nešťastný, keby videl, v akom stave sa jeho dom nachádza dnes.

Steiner bol tiež predsedom výboru, ktorý kúpil pozemok, na ktorom bola v rokoch 1897-1899 postavená Nová synagóga – moja najobľúbenejšia budova v Temešvári. Naprojektoval ju Lipót Baumhorn z Budapešti, architekt 20 ďalších synagóg v monarchii.

Synagóga bola zatvorená v roku 1985 a odvtedy už len chátra. Pri mojej prvej návšteve boli za mrežou pootvorené dvere, tak bolo aspoň trochu vidno časť nádherného interiéru. Teraz boli dvere zatvorené, ale počula som, že mesto má už s touto stavbou nejaké plány. Veľmi by som si priala, aby tento architektonický klenot zachránili.

Ďalšou zastávkou v štvrti Fabric je malé Rímske námestie (Piata Romanilor). Tu kedysi bývali bohaté židovské rodiny, ktoré pre svoje deti zamestnávali gubernantky z Rakúska a Nemecka. Nachádzali sa tu aj mnohé obchody a v strede námestia zastávka konskej električky. Námestiu dominuje Miléniový kostol s dvomi 65 m vysokými vežami.

Kostol bol postavený pri príležitosti 1000. výročia príchodu staromaďarských kmeňov do Panónskej panvy (preto ten názov): 896 – 1896. Keďže sa počet obyvateľov vo Fabric na prelome storočí veľmi zvýšil, pôvodný kostol už svojou kapacitou nestačil. Dovnútra Miléniového kostola sa zmestí až 3000 osôb, je to aj v súčasnosti najväčší rímsko-katolícky kostol v meste. Stavbu navrhol významný maďarský architekt Lajos Ybl, autor pôvodných plánov na prebudovanie Temešváru podľa vzoru hlavného mesta monarchie Viedne. Nad portálom pozýva vstúpiť do chrámu Ježiš, sv. Peter a sv. Pavol, kde potom môžete obdivovať nádherne pomaľované steny s geometrickými a rastlinnými motívmi.

Ďalšou pozoruhodnou stavbou je Palác Stefanie s niekoľkými vežičkami a postavou rytiera, ktorý má krásny výhľad na celé okolie. Pôvodne to bol obytný dom a patril mestu. V dôsledku povojnovej krízy ho však mesto v roku 1918 predalo Rezsövi Totisovi, ktorý bol generálnym riaditeľom vlnárskej spoločnosti a zároveň kráľovský konzul Belgicka v Temešvári. Preto domáci tento dom volajú aj Palác Totis alebo Stefanie – podľa jeho manželky.

Ale volajú ho aj Dom s opicami. Na bočnej fasáde totiž uvidíte veľmi čudné, až trochu hrôzostrašné figúry opíc a medveďov. Ale jednako, palác je jednou z najreprezentatívnejších stavieb secesie v Temešvári. Postavil ho László Székely, hviezdny architekt mesta.

A to už prichádzame na Trajánovo námestie (Piata Traiana). Nie je také honosné ako tie tri slávne námestia v centre mesta, ale mne sa páči. A aj tie jeho chátrajúce budovy majú svoje osobité čaro. Navyše, teraz ho oživila aj moderná umelecká inštalácia Metallic Spectrum (autori: Libotyan Toma a Ambrus Nimbert).

Ústredné námestie štvrte Fabric sa pôvodne volalo Kossuthovo alebo Hlavné, stáli na ňom len skromné, „vidiecke“ domy a konali sa tu týždenné jarmoky. Súčasnú podobu má z prelomu 19. a 20. storočia, keď na každej strane boli postavené veľké paláce – napríklad palác Mercur v secesnom štýle. Spoznáte ho podľa bronzovej sochy boha Merkúra, ktorý akoby sa chystal odletieť zo strechy schátralého domu.

V minulosti tu bolo veľa malých obchodov, ktorých majitelia boli rôzneho pôvodu – Nemci, Maďari, Srbi, Rumuni i Židia… Na námestí sa nachádzajú aj dva pomníky – obelisk s krížom z roku 1774…

…a veľký Zvon slobody – opäť jeden z 12 pamätníkov revolúcie 1989.

Na východnej strane námestia upúta pozornosť barokový srbský pravoslávny kostol sv. Juraja z polovice 18. storočia a vedľa neho Dom srbskej komunity v eklektickom štýle. Srbská komunita je v Temešvári veľmi silná, majú tu tri kostoly, školy, knižnicu, spolky… Ak je kostol otvorený, nazrite aj dnu, sú tam cenné ikony z 18. a 19. storočia. Ja som tiež nazrela, ale bola práve omša, kostol bol plný, tak som nechcela vyrušovať.

Popri srbskom kostole pokračujeme v našej dlhej prechádzke po ulici Negruzzi. Nízke rodinné domy namiesto palácov – vyzerá to tu skôr ako na dedine. Potom prejdeme okolo bielo-zlatého rumunského ortodoxného kostola a pokračujeme ďalej k rieke.

Moderný maďarský, reformovaný Kostol nového milénia bol vysvätený v deň 30. výročia revolúcie proti komunistickému režimu za účasti kňaza Lászlá Tökésa, ktorý sa považuje za spúšťača revolúcie v Rumunsku. Kvôli jeho kázňam ho chceli komunisti preložiť, ale ľudia sa postavili na jeho stranu, čo viedlo k masovým demonštráciám… a žiaľ, aj k streľbe do demonštrantov.

Stavba od známeho maďarského architekta Imre Makovecza bola ale zatvorená, čo ma mrzelo, lebo na fotkách vyzerá interiér skutočne impozantne.

V minulosti mala rieka Bega na konci predmestskej štvrte Fabric viacero ramien a bolo tu aj veľa vodných mlynov. Pôvodný most Mihai Viteazu bol zdemolovaný v roku 1980, z 32 reliéfov sa zachovali len štyri, ktoré sú osadené do súčasného nového mosta. Na jednom z nich je mlynár s vrecom na chrbte.

Za mostom odbočíme doprava. Prechádzka popri rieke je veľmi príjemná, január bol teplý, objavili sa už prvé rozkvitnuté púpavy. V parčíku sa nachádza aj akýsi Stonehenge – kto chce, môže si posedieť na slniečku, oddýchnuť si alebo meditovať.

Mnohé výdobytky technického pokroku v Rumunsku majú svoj začiatok práve v Temešvári. Je to aj prvá vodná elektráreň v krajine a jedna z prvých v Európe, otvorená v roku 1910. Reguláciou rieky bol poverený inžinier Emil Szilárd. Projekt mal zlepšiť hygienické podmienky obyvateľov vo Fabric, znížiť hladinu podzemnej vody a umožniť splaviť Begu po celom meste. Elektráreň tie dodávala prúd pre električku.

Za priehradou bývalo aj pekné kúpalisko s drevenými kabínkami na prezliekanie, dokonca s oddelenou časťou pre nudistov. Po vojne však ostal tento veľký komplex opustený. Aj budovu elektrárne už nahlodal zub času…

Po moste s farebnými uháčkovanými dekoráciami a rozviklanými schodmi prejdeme na druhý breh a pokračujeme k poslednej zastávke tejto dlhej prechádzky. Najprv ešte prejdime okolo gréckeho ortodoxného kostola. To býval ten malý, starý rímsko-katolícky kostol, ktorý bol po vybudovaní Miléniového kostola odovzdaný grécko-katolíckej komunite.

Štvrť Fabric dostala svoje pomenovanie vďaka početným továrňam a manufaktúram. Nachádzala sa tu papiereň, drôtovňa, mydláreň, lisovňa oleja, tkáčovňa, továrne na ľad, súkno, obuv, klobúky… Továrenské predmestie sa tak stalo merkantilistickým výrobným a obchodným centrom Temešváru. Jedným z najdôležitejších podnikov bol pivovar, prvý certifikovaný na území dnešného Rumunska. Bol založený v roku 1718, keď princ Eugen Savojský porazil Osmanov, a to z praktických dôvodov – z akútneho nedostatku pitnej vody. Vojaci rakúskej armády mali smäd, všade tu však bolo vtedy veľa močiarov, a studní málo. Koncesiu na prevádzkovanie pivovaru získali židovskí súrodenci Jakob a Abraham Kepeschovci (uvádzaní aj ako Köppisch), pôvodom z Prešporku (Bratislava)!

Pivovar stál pôvodne v Cetate (kde je dnes Univerzita pre medicínu a farmáciu), do štvrte Fabric sa presťahoval v roku 1744. V obľúbenom podniku hosťoval dokonca aj „Kráľ valčíkov“ Johann Strauss ml. a pivo sa dodávalo aj na rumunský kráľovský dvor.

V priebehu desaťročí pivovar zmenil niekoľkokrát svojho majiteľa a v roku 1890 vyhorel až k základom. Akoby tu naozaj najprv všetko muselo prejsť totálnou deštrukciou… Podnik sa však rýchlo zrenovoval a na začiatku 19. storočia sa stal najmodernejším pivovarom v juhovýchodnej Európe.

Naše spoločné putovanie ukončíme teda vo Fabrica de bere (vchod z bočnej strany). Štýlový interiér v bývalej bálovej miestnosti ma veľmi pozitívne prekvapil.

Pri veľkej tabuli si početná rodina uctievala jedného svojho príbuzného, bol tu s nimi aj pop a obed začali spoločnou modlitbou. Pri stole v tvare suda si párik turistov objednával rôzne druhy piva a pri ďalšom stole sedela skupinka miestnych chlapíkov, jeden vytiahol ústnu harmoniku a začal vyhrávať smutné i veselé melódie, až kým im čašník nedoniesol taniere plné jedla.

Ja som si objednala tradičné jedlo – Sarmalute – kapustné listy plnené mletým mäsom, so slaninkou a kukuričnou kašou (cca 5,50 €, 1/2 l piva – 2,20 – 2,60 €, január 2024).

Sedela som v tej reštaurácii, vychutnávala si chutné jedlo a pivo a rozmýšľala o štvrti, ktorá tak zreteľne odráža otvoreného a tolerantného ducha Temešváru. Koľko rokov bude ešte treba, aby sa jej i celému mestu, ktoré kedysi nazývali Malá Viedeň, vrátil dávny lesk? Podarí sa to vôbec ešte niekedy?

Ale ako hlása slogan tohto 300-ročného pivovaru: Story goes on… Príbeh pokračuje…