Valletta – V tieni katedrál

Do Valletty sme dorazili po nejakom cirkevnom sviatku. Nikto mi nevedel povedať, čo presne sa oslavovalo, na Malte sú podobné sviatky takmer na každodennom poriadku, ale to som pochopila až neskôr.

Ráno ma prebralo zvonenie zvonov, prerušované niekoľkými ranami (z kanóna?). Zvony bolo počuť zo všetkých strán, na Malte je vraj až 365 kostolov, ale všetci tvrdia, že je ich aj viac.

Vyrazila som do mesta. Akoby sa tu konalo zhromaždenie všetkých svätých. Nekonečné zástupy ich sôch na podstavcoch lemovali ulice. Svätí muži aj ženy upierali zbožné pohľady k nebesiam, niektorí roztvárali doširoka ruky, iní ich spínali k modlitbe alebo udeľovali požehnanie okoloidúcim. V ruke držali biskupskú palicu, meč, knihu alebo palmové listy. Trochu ma zarazilo, že keď sa okolo jednej sochy prehnal závan prímorského vánku, palmová ratolesť sa pootočila. Bola totiž z umelej hmoty. Ale nevenovala som tomu väčšiu pozornosť.

 

Nad našimi hlavami sa po celej ulici ako baldachýn vznášali obrovské žiarivo červené zástavy. Boli na nich opäť svätci a anjeli, v rukách mali kríže, kalichy, ľalie alebo papierové zvitky, ľalie, ruže a iné kvety sa obtáčali aj okolo nich. Niekde bol aj rok akejsi významnej udalosti alebo meno svätca, často také, ako som v živote ani nepočula. A celé to ešte orámovali zlaté ornamenty.

Vetrík akoby si myslel, že sú to krídla nejakého obrovského červeného vtáka, pohrával sa so zástavami, otáčal ich na žrdiach do všetkých strán tak, že niekedy postavy úplne zmizli a namiesto nich na nás zástavy vytŕčali len svoje červené chrbty.

Ale to ešte nie je všetko. Ešte tam viseli aj žlté vence s hviezdami a stuhami, azda pripravené pre nebeských víťazov, dlhočizné nariasené zelené girlandy a šnúry farebných svetielok.

Na niektorých domoch v bočných uličkách konkurovala slávnostným zástavám bielizeň rozvešaná po farebných balkónikoch alebo medzi oknami.

Seriózni páni v oblekoch sa miešali s turistami v šortkách a pruhovaných tričkách, so šiltovkami alebo slamenými klobúčikmi na hlave. Niet divu, že som v tejto farebnej, plápolajúcej feérii, medzi tým množstvom postávajúcich sôch a prúdiacich zástupoch živých ľudí vôbec nezbadala vchod do najväčšej a najdôležitejšej katedrály vo Vallette. Takmer až na druhom konci hlavnej ulice – Republic Street som si uvedomila, že som ho už musela minúť. Vrátila som sa a naozaj – nenápadný bočný vchod z námestia Great Siege Square (oproti Súdnemu dvoru) vôbec nenaznačoval, že sa o chvíľu ocitnem hádam v najvyšperkovanejšom kostole, aký som doteraz navštívila.

Rád maltézskych rytierov, pôvodne Rád johanitov alebo špitálnikov (spočiatku bolo ich úlohou starať sa o chorých pútnikov do Svätej zeme) vznikol v 11. storočí v Jeruzaleme. Po dobytí svätého mesta sultánom Saladinom sa rád sťahoval, až sa usadil na ostrove Rodos, odkiaľ museli odísť po 6-mesačnom obliehaní tureckým sultánom Sulejmanom I. A tak im cisár Karol V. spolu s pápežom Klementom VII. darovali v roku 1530 súostrovie Malta za symbolický prenájom – jedného maltského sokola ročne.

Postavenie Katedrály sv. Jána nariadil veľmajster Jean de la Cassière, poveril tým domáceho architekta Girolama Cassara, ktorý – ako vojenský inžinier – naprojektoval aj iné budovy vo Vallette. Výstavba trvala 5 rokov – od 1572 do 1577. Štýl bol pomerne strohý a jednoduchý. Ale potom sa zdalo, že interiér slabo konkuruje kostolom vo večnom Ríme, preto v 17. storočí povolal z Kalábrie veľmajster Raphael Cotoner umelca Mattiu Pretiho, aby ho vyzdobil v okázalom barokovom štýle, ktorý je v absolútnom kontraste s vonkajšou podobou katedrály.

Môj prvý dojem bol, že je tu samé zlato. Ako stavebný materiál sa použil maltský vápenec, ktorý dovoľoval priamo na mieste do stien vyrezávať koruny, maltézske a kresťanské kríže, nápisy, erby a vázy, z ktorých sa sypú celé priehrštia ornamentov, kvetov a lístia, strapce hrozna i jablká. Ale sú tu aj levi a orly, sotva nájde človek kúsoček steny, ktorý by nebol ozdobený.

 

Niektoré postavičky anjelov ostali nepozlátené, hlávka jedného z nich vyzerá ako smutná bábika – len neviem, či je smutný preto, že ho pozorujú hriešni smrteľníci s mobilmi v ruke alebo preto, že sa cíti ako uväznený v zlatej klietke.

Odlesku zlata bohatej výzdoby konkurujú lúče svetla prechádzajúce dovnútra cez okná. Katedrála má deväť kaplniek, sú venované jednotlivým jazykovým skupinám rádu, t.j. krajine alebo regiónu, odkiaľ rytieri pochádzali.

Kaplnky sú tiež bohato vyzdobené, od hora až nadol, no a treba zakloniť aj hlavu, aby nám neunikol ani vyšperkovaný strop.

 

Steny poslúžili aj pre monumenty niektorých veľmajstrov. Anjeli vyhrávajú na trúbky, píšťaly a iné hudobné nástroje. No keďže rád, to neboli len mnísi, ale predovšetkým aj bojovníci rytieri, vo výzdobe nájdeme aj kanóny, meče, kopije, halapartne a iné zbrane. O čo dojemnejšie pôsobí socha ženy, chystajúca sa ponúknuť bábätku svoj prsník, ktorá kontrastuje s okolitou výzdobou nielen mierumilovným motívom, ale aj svojou bielobou.

Podlaha katedrály pozostáva z 369 mramorových dosiek, pod ktorými snívajú svoj večný sen významní rytieri a oficieri rádu. Náhrobné kamene sú ozdobené mozaikami, na ktorých sú erby, mená, scény a texty o šľachetných skutkoch alebo významných bitkách. Smrť pripomínajú početné lebky. Vstup na mramorovú podlahu je obmedzený, nepovoľuje sa po nej chodiť v topánkach s ihličkami.

Človek by potreboval celé hodiny, aby si mohol preštudovať detaily výzdoby tohto svätostánku. Je tu toho tak veľa, že sa až zamýšľam nad tým, či sa tu niekto dokáže naplno odovzdať modlitbe bez toho, aby mu oči (a myšlienky) neutekali k svetským krásam. Veď aj hlavný oltár sa tak trochu stráca, navyše ho zčasti zakrýva sedem obrovských svietnikov a veľká visiaca lampa zo striebra.

Súsošie oltára, ktoré navrhol najväčší maltský sochár Melchiorre Cafà, malo byť pôvodne z bronzu. Lenže Cafà tragicky zahynul pri odlievaní sôch v Ríme. Až o takmer 30 rokov neskôr dokončil dielo jeho jediný žiak Giuseppe Mazzuoli. Sochy sú z mramoru a zachytávajú scénu krstu, keď Ján z mušle leje vodu z rieky Jordán na Ježišovu hlavu. Mimochodom, v minulosti v katedrále uchovávali aj relikviu – Jánovu pravú ruku, ktorou Ježiša pokrstil, ale táto sa neskôr dostala cez Rusko do Čiernej Hory.

Určite odporúčam vyliezť na balkón, z ktorého sa odkrýva pohľad na klenby katedrály, ich dokonalosť a pravidelnosť. A priblížia sa aj fresky, ich autor – Mattia Preti na nich zdokumentoval život a pôsobenie Jána Krstiteľa.

Avšak moment smrti sv. Jána nájdeme inde – v oratóriu katedrály – na obraze Sťatie sv. Jána. Salome nevidno, ale musela už dotancovať ten osudný tanec, kat sa chystá urobiť posledný pohyb nožom v pravej ruke, zatiaľ čo ľavou nadvihuje Jánovu hlavu. Slúžka už čaká s pripravenou misou, aby hlavu odniesla hosťom narodeninovej párty, kde už čaká jej pán Herodias Antipas a jeho druhá manželka Herodias, ktorých Ján kritizoval za ich smilstvo. Dvaja väzni nakúkajú spoza mreže, muž ukazuje prstom na misu a iba staršia žena sa chytá za hlavu v hrôze nad osudom nevinného proroka.

Obraz je majstrovským dielom slávneho Michelangela da Caravaggia, zároveň aj jeho najväčší – 360×520 cm a jediný, na ktorom zanechal svoj podpis (v krvi vystreknutej z rany). Veľmajster Wignacourt ako správny Francúz miloval prepych, obklopoval sa pážatami z vysokej šľachty z celej Európy a svoj dvor si pestoval ako kráľ. Bol to on, ktorý povolal Caravaggia do Valletty. Caravaggio sa tu celý jeden rok ako novic pripravoval na vstup do rádu a práve vtedy, v roku 1607 namaľoval svoj slávny obraz pre toto oratórium.

Visí tu aj jeho druhý obraz, ktorý zobrazuje sv. Jeremiáša – starého muža v šarlátovom rúchu, ako v samote uprostred divočiny prekladá biblické texty do latinčiny.

V obchodíku katedrály si možno kúpiť reprodukcie týchto obrazov, starých máp, ale aj svietniky a iné ozdôbky z tunajšieho vápenca, samozrejme s typickým maltézskym krížom.

Návšteva katedrály:

Otváracie hodiny: pondelok – piatok: 9.30 – 16.30 hod., sobota: 9.30 – 12.30 hod., v nedeľu a sviatok je zatvorené. Nepovoľuje sa vstup v topánkach s ihličkovitými opätkami, ale ani s holými ramenami (sú k dispozícii šatky na zakrytie). Vstupné bolo v čase mojej návštevy 10 €. Počas omše sa poplatok neplatí, ale nesmiete sa prechádzať ani fotiť. V cene je aj audioguide v rôznych jazykoch. Nemám rada, keď v galériách zastanú návštevníci s audioguidom priamo pred obrazom a stoja tam, až kým si nevypočujú celý text. V katedrále vo Vallette sa návštevníci ani tak netlačia pred umeleckými dielami, ale skôr si hľadajú miesto, kde ich aspoň na chvíľu ovanie prúd vzduchu z ventilátorov. Kostoly vo Vallette síce poskytujú tieň, ale v lete je v nich takisto sparno ako vonku na ulici.

Vyšla som z katedrály a ešte som si pozrela jej masívne a jednoduché priečelie a ešte viac som si uvedomila ten kontrast s prezdobeným vnútrom.

Vonku ma vítali ďalšie postavy z panoptika všetkých svätých a virvar preplnených úzkych uličiek.

Ako som už spomínala, na Malte sa každý deň môžete pomodliť v inom kostole. Vo Vallette je ich takmer 30. Najprv som vôbec nevedela, ktorý okrem katedrály si mám ešte pozrieť. Anglikánsku Katedrálu sv. Pavla z obdobia, keď bola Malta ešte pod kontrolou Veľkej Británie? Alebo impozantnú Baziliku Matky Božej patriacu rádu karmelitánok s najväčšou kupolou v meste? Nuž, tá bola zatvorená, ale pre veriacich je prístupné malé oratórium. Podľa drobných strieborných predmetov v tvare srdca, nohy, ruky alebo detskej postavičky hneď vidno, kto sa tu bol za čo pomodliť.

Zorientovať sa vo veľkej ponuke tunajších svätostánkov mi napokon pomohol zakladateľ mesta, veľmajster Jean de Valette (1495-1568). Jeho socha stojí totiž oproti najstaršiemu kostolu vo Vallette, ktorá nesie meno po tomto veliteľovi flotily svätého rádu, ktorý ubránil Maltu počas Veľkého obliehania Turkami v roku 1565.

Kostol Víťazstva bol vôbec prvom budovou postavenou v meste, je venovaný Matke Božej Víťaznej a stojí na mieste, kde bol 28. marca 1566 položený základný kameň nového mesta. Počas svojej takmer 500-ročnej histórie bol viackrát prestavaný. V jeho tieni si rozložila stánok predavačka s náušnicami a inými suvenírmi.

Na laviciach a oltári boli ešte pripevnené kytice bielych kvetov z nedávnej svadby. Žiadny nával turistov ako v katedrále…

Posledným kostolom, ktorý som sa rozhodla navštíviť, bol Kostol sv. Pavla Stroskotaného. Podľa sv. Lukáša Pavol stroskotal v roku 60 n.l. pri brehu ostrova Melita. Malťania sú presvedčení, že sa tým myslí Malta. Preto každý rok, 10. februára (deň stroskotania) opúšťa pozlátená socha sv. Pavla tento kostol a vydáva sa na procesiu mestom. Okrem sochy uchovávajú v kostole aj relikvie – časť ruky a časť stĺpa, na ktorom bol otec kresťanstva popravený.

 

V kostole som bola sama, nežiarilo tu toľko zlata, v prítmí sa ani nedali dobre rozoznať fresky na strope, znázorňujúce Pavlov pohyb na ostrove. A možno práve kvôli tej osamelosti a tichu dokázal tento kostol hlbšie zasiahnuť moju dušu než vyzlátená, prepychová katedrála…

Keď som vyšla do ulíc na druhý deň, už v nich neviali červené zástavy. Na zemi sa vŕšili kopy zelených girlánd, niekde boli už natlačené do vriec.

Ďalšie prekvapenie ma čakalo aj na nasledujúci deň. Po všetkých svätých sa zľahla zem. Ostali len prázdne podstavce. Pristavila som sa pri jednom, aby som sa presvedčila, či aj on nie je len atrapa. Bola! Stĺpik sa dal ľahko zodvihnúť a keď ich všetky naložili na malú dodávku a odviezli preč, ostala len obyčajná ulica.

Ale pri ďalších prechádzkach mestom som postupne začala objavovať ozajstné kamenné sochy na rohoch domov. Neprúdili okolo nich davy ľudí ako okolo ich napodobenín, spoločnosť im robili len holuby, avšak z týchto svätých vyžaroval pokoj a zmierenie.

 

Ďalšie symboly viery som našla na klopadlách brán, nad oknami alebo proste len tak zakomponované do steny domu.

 

Po namáhavej túre po tunajších kostoloch mi dobre padlo sadnúť si do vychýrenej cukrárne a objednať si osviežujúci nápoj a koláčik. Mali ich nafotené v ponukovom lístku. Vybrala som si kwarezimal – korenistý koláč s medom a mandľami, posypaný roztlčenými lieskovými orieškami – v tvare tehličky.

Keď mi čašník koláč priniesol, pozerala som neveriacky na tanierik a začala som protestovať, že toto predsa nie je to, čo som si objednala. Čašník sa len pousmial a vysvetlil mi, že hranatý zákusok iba rozrezali. Ach, zabudla som, že som na Malte. Oni mi ho narezali do tvaru maltézskeho kríža! 🙂

O pár dní sa začali v uliciach objavovať modré girlandy a z okien viseli nové zástavy s celkom inými svätcami.

Jeden sviatok sa skončil, druhý mohol začať…

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri