Comillas – z rybárskej dediny letovisko kráľovskej rodiny

Malé pobrežné mestečko Comillas nájdete na mape Španielska na severe pri Biskajskom zálive, len 50 km západne od Santandera, hlavného mesta Kantábrie. Kedysi to bola dedina, ktorá prežívala vďaka poľnohospodárstvu a malému prístavu, odkiaľ sa rybári vydávali loviť veľryby. Okrem dedinského námestia s kostolom a radnicou tu bolo len pár barokových domov.

Ako je teda možné, že sa z tejto dediny stalo miesto, kde španielska kráľovská rodina trávila svoje dlhé letné pobyty?

V 19. storočí došlo v Kantábrii k silnej vysťahovaleckej vlne. Mnohí odchádzali hľadať svoje šťastie do Ameriky. A niektorí ho naozaj aj našli! Vrátili sa domov, dostali prezývku „Indianos“ a svoj úspech za Veľkou mlákou demonštrovali tým, že si postavili luxusné, nápadné domy. Niektorí si na to dokonca najali významných architektov, a tak tu vznikla jedinečná architektúra, s ktorou sa mesto pýši dodnes a Comillas sa označuje aj za kolísku katalánskej moderny.

V roku 1817 sa v Comillas narodil Antonio López y López, keď mal len 14 rokov, odišiel skúsiť svoje šťastie na Kubu. Po návrate sa oženil s dcérou katalánskeho obchodníka a so zarobenými peniazmi, vyženeným venom a svojím obchodným talentom rozbehol rôzne lukratívne iniciatívy. Založil lodnú spoločnosť, banku aj tabakovú firmu. Možno obchodoval aj s otrokmi, ale neexistuje dokument, ktorý by to potvrdzoval. Čoskoro sa z neho stal jeden z najbohatších mužov vo vtedajšom Španielsku. Jeho lodná spoločnosť sa stala spojencom vlády vo vojnových kampaniach v Afrike a na Kube, čoho následkom bol priateľský vzťah s kráľom Alfonzom XII. a ten Antoniovi udelil v roku 1878 titul „markíz z Comillas“.

Hoci prvý markíz z Comillas žil v Barcelone, nezabudol na svoje rodné mesto, veď ani nemohol, keď jeho meno nosil odteraz vo svojom titule. Veľa do mesta investoval a postavil si tu nielen svoj palác, ale aj univerzitu. A tiež toto miesto spopularizoval ako vynikajúcu destináciu na pobyty pri mori. Najprv sem pozval kráľa, ktorému sa tu tak zapáčilo, že tu s rodinou trávil leto a to samozrejme prilákalo ďalších šľachticov aj bohatú veľkoburžoáziu. Tak sa z nevýznamnej bodky na mape stalo obľúbené miesto pre letné radovánky vysokých spoločenských vrstiev. A hoci sa v 2. polovici 20. storočia začal preferovať juh Španielska a ostrovy, zaujímavé stavby a pamiatky stále do Comillas lákajú veľa domácich i zahraničných návštevníkov. Ktoré sa teda oplatí vidieť?

1. Palacio de Sobrellano

Aby Antonio López a lokálna elita z jeho najužších priateľov mohli čo najveľkolepejšie odprezentovať svoje úspechy, pozvali si tých najlepších katalánskych architektov a umelcov, ktorí si tu zároveň mali možnosť vyskúšať nový architektonický štýl.

Antonio López si postavil svoj palác na vŕšku, odkiaľ mal dobrý výhľad na mesto. Honosný palác naprojektoval Joan Martorell. S neogotickou stavbou sa začalo v roku 1881.

Vnútorné priestory sú zariadené originálnym dobovým nábytkom – nezabudnite si všimnúť draka na jednom krbe – dekoráciu, ktorú vytvoril Gaudí (ešte budeme o tom slávnom architektovi počuť viac) a tiež rôzne detaily, opäť pripomínajúce úspešné markízovo podnikanie, napríklad motív kormidla na drevenej kľučke.

Základný kameň pre výstavbu paláca položil Alfonz XII. Kráľovskú návštevu v roku 1881 pripomína aj veľká nástenná maľba v hlavnom salóne – Námorná prehliadka v Comillas. Na ďalších maľbách sú zobrazení dobrovoľníci, ktorí sa naloďujú na markízovu loď smerujúcu do vojny na Kube, vysvätenie kaplnky susediacej s palácom a založenie univerzity. Autorom malieb je Eduard Llorens i Masdeu.

Nádherným schodiskom z bieleho mramoru sa dostanete na 1. poschodie so spálňami. Odporúčam zakloniť hlavu a všimnúť si aj strop.

Na spomínanú návštevu kráľa v roku 1881 sa Antonio López dokonale pripravil – nielen že nechal upraviť parky a záhrady, postavil dočasné stavby na privítanie (víťazný oblúk a pavilón v orientálnom štýle – opäť Gaudí!), ale zároveň zorganizoval aj skúšobnú prehliadku rôznych technických vymožeností pred pripravovanou svetovou výstavou v Barcelone (1888). Vďaka tomu sa Comillas stalo prvým miestom v Španielsku s elektrickým svetlom! Smutné je, že sa Antonio López nedožil inaugurácie stavby v roku 1888. A dokonca ani jeho priateľ, kráľ Alfonz XII. (keď zomrel, mal len 27 rokov, jeho druhou manželkou bola Mária Kristína Rakúska, ktorá sa narodila v Židlochoviciach na Morave). Palác zdedil Antoniov syn Claudio López Bru, 2. markíz z Comillas.

Praktické informácie, ceny vstupeniek a otváracie hodiny nájdete na stránke: Sobrellano

Vstupenky sa dajú zakúpiť aj online. Ja som palác navštívila v pandemickom roku 2021 a aj vtedy bol pri pokladni dosť dlhý rad.

2. Kaplnka – Panteón

Hneď vedľa paláca sa nachádza stavba, ktorá najmä vďaka svojej štíhlej veži pripomína menšiu katedrálu. Aj táto kaplnka je dielom Joana Martorella. Je to vlastne rodinné mauzoléum Antonia Lópeza, sú tu pochovaní prví markízi z Comillas. Obdivovať môžete krásny oltár a vitrážové okná. Niektoré kusy vnútorného zariadenia – kreslo, lavice a dve kľačadlá navrhol opäť Gaudí.

Vstupenky sa kupujú v paláci.

3. El Capricho

Musím sa priznať, že najprv som nevedela, čo si mám o tejto stavbe myslieť. Po návšteve paláca a kaplnky mi pripadala ako z iného sveta. Akoby ju stavali malé deti, ktoré si z detskej stavebnice povyberali svoje najobľúbenejšie farebné elementy a tieto potom pozliepali dokopy. Obloha sa však začala rozjasnievať a mne sa zdalo, že sa slnko raduje z tohto veselého farebného domu a čím viac som sa po tomto dome prechádzala, tým viac som obdivovala nápaditosť a kreativitu jeho architekta. A tým architektom bol slávny Antoni Gaudí.

Ale vlastne Gaudí ešte vtedy slávny nebol. Martorell rozpoznal talent svojho chránenca, ktorý sa prejavil už pri návrhu pavilóna pred návštevou kráľa. Len 29-ročný nádejný architekt sa tak dobre uviedol do povedomia spoločenskej elity v Comillas. A tak žiaden div, že ho odporučili ďalšiemu „Indiano“, ktorý zbohatol na Kube a rozhodol sa postaviť si svoje sídlo v Comillas. Volal sa Máximo Díaz de Quijano a jeho dvoma vášňami boli príroda a hudba. A hoci sa budúci majiteľ tejto pozoruhodnej stavby nikdy osobne nestretol s Gaudím, talentovaný architekt dokonale do stavby zakomponoval prvky, symbolizujúce obe Quijanove záľuby (husľové kľúče na kovovom zábradlí, prírodné motívy na oknách, keramické slnečnice a listy a pod.).

Myslím, že stavba presne zodpovedá svojej prezývke, odvodenej od pojmu capriccio, používaného na označenie hudobnej skladby rozmarného rázu so značnou virtuóznou náročnosťou. El Capricho bolo postavené v rokoch 1883-85. Zaraďuje sa k architektovmu orientalistickému obdobiu a je to vlastne jedna z mála Gaudího stavieb mimo Katalánska.

Vnútorný priestor je navrhnutý v súlade s pohybom slnka po oblohe – miestnosti vo východnej časti slúžili na doobedňajšie aktivity, zatiaľ čo večerné činnosti sa sústredili v západnej časti – tak si myslím, že motív slnečnice na vonkajšom obklade – kvetu, ktorý sa otáča za slnkom – nebol zvolený len tak náhodne.

Významnú úlohu v dome mala zimná záhrada, centrum privátnej sféry. Nielen preto, že prezentovala majiteľovu špeciálnu záľubu v exotických artefaktoch a tropických rastlinách (ako to bývalo zvykom aj u ďalších bohatých Indianos), ale zároveň to bol najsvetlejší priestor v tejto budove, ktorý cez deň zachytával teplo, aby ho na noc odovzdal zvyšným miestnostiam v dome.

Vyhliadková veža, pripomínajúca minaret, spočíva na tenkých železných tyčiach, ale v skutočnosti ju podopierajú kamenné stĺpy pri hlavnom vchode. Štyri stĺpy sú orientované do štyroch svetových strán, sú ozdobené palmovými vetvičkami a vtákmi.

Z veže vraj dovidno až k moru. Škoda, že si Quijano tento výhľad nemohol užiť. Zomrel rok pred dokončením svojho domu. Zdedila ho Betina, Quijanova sestra, vydatá za Claudia, brata Antonia Lópeza, prvého markíza z Comillas. Aj tento pár je vyobrazený pri námornej prehliadke na nástennej maľbe, ktorú sme pred tým videli v markízovom paláci Sobrellano.

Potomkovia Betiny vlastnili vilu až do roku 1977. Podnikateľ, ktorý ju potom kúpil, tu zriadil reštauráciu – vôbec si to neviem a ani nechcem predstaviť! Až v roku 2009 sa objekt dal do pôvodného stavu a otvoril sa ako múzeum. Je tu aj malý obchodík so suvenírmi a nádhernou keramikou, môžete si kúpiť aj dlaždičky so slnečnicami alebo zelenými listami. Žiaľ, keď som tam bola ja, všetky slnečnice boli beznádejne vypredané…

Praktické informácie pre návštevu: El Capricho

4. Pápežská univerzita

Keď som sa postavila na terasu paláca Sobrellano, rozostrel sa predo mnou nádherný výhľad na Comillas. Na protiľahlom vŕšku La Cardosa sa totiž vyníma ďalšia stavba, ktorú nechal vo svojom meste postaviť prvý markíz Antonio López.

S myšlienkou vybudovať seminár pre chudobných sa zaoberal už od roku 1881, ale dokončil ju až jeho syn. Ceremóniu položenia základného kameňa budúcej univerzity v máji 1883 sme mohli tiež vidieť na jednej z nástenných malieb v paláci. Budovu v modernistickom neogoticko-mudejárskom štýle navrhol opäť Joan Martorell, výzdoba je dielom katalánskeho architekta Lluisa Doménecha i Montanera. Typické pre mudejársku architektúru je, že využíva tehly ako dekoračný element.

V roku 1904 udelili pápež Pius X. semináru právo honorovať študentov akademickými titulmi a doktorátmi, čím sa zo seminára stala Pápežská univerzita. Hoci bola neskôr presťahovaná do Madridu, v Comillas ostalo Univerzitné centrum Ciese-Comillas.

5. Staré mesto

Keďže sme už videli tie najväčšie a najznámejšie budovy v Comillas, je načase, aby sme sa poprechádzali aj po meste. Na hlavnom námestí Plaza de la Constitución sa nachádza Stará radnica, postavená na ruinách pustovne sv. Jána. Barokovú fasádu zdobí päť štítov, pripomínajúcich päť arcibiskupov, ktorí sa všetci narodili práve v tomto meste. Na streche budovy je aj malý zvon, ale bol ticho, neviem, pri akých príležitostiach vyzváňa.

Aj na ďalších domoch možno obdivovať štíty šľachtických rodín, ktoré tu kedysi bývali. Na pomerne rušnej križovatke stojí dom Casa Ocejo (spoznať ho podľa červenej fasády na čelnej strane). Kúpil ho markíz Antonio López pre svoju matku a hostil tu aj kráľa. A čo viac, 5. mája 1881 sem Alfonzo XII. zvolal Radu ministrov, a tak sa domáci obyvatelia chvália, že sa vtedy Comillas stalo hlavným mestom Španielska, i keď len na jeden deň.

6. Kostol San Cristóbal

Ďalšou pamiatkou, ktorú si nemožno nevšimnúť – najmä vďaka jej 30 m vysokej veži – je kostol San Cristóbal so zaujímavým príbehom. Pôvodne bol v meste iný kostol, kde mal svoju vyhradenú lavicu vojvoda z El Infantado. Raz si však do jeho lavice sadla jedna stará žena. Vojvoda urobil poriadny rozruch, veriaci z Comillas sa urazili, veď predsa oni sú rovnako nóbl ako on! Zaprisahali sa, že do toho kostola už viac nevkročia a postavia si radšej kostol nový. Vyzbierali na to peniaze a na stavebné práce si vyhradili jeden deň v týždni. Výstavba síce trvala dlho, ale kostol stojí dodnes a nikto sa neháda o lavice.

7. Fontána troch píšťal

Pri prechádzke mestom ma zaujala aj zaujímavá fontána Fuente de los Tres Caňos (Fontána troch píšťal). Bola postavená na žiadosť markíza Antonia Lópeza na počesť jeho zaťa Joaquina del Piélago, ktorý financoval reguláciu vody v meste. Navrhol ju už spomínaný architekt Lluis Doménech i Montaner v roku 1889.

8. Cintorín

Už keď sme prichádzali autom do Comillas, všimla som si na kopci zvláštny cintorín. Hoci som už mala za sebou náročný poznávací deň, rozhodla som sa, že predsalen ešte navštívim aj toto miesto. No musím povedať, že z centra mesta to nebolo veľmi blízko (ale zase ani nie príliš ďaleko). Najprv cestu lemovali domy, potom už len bujný porast, v ktorom vynikali vysoké steblá pampovej trávy (Cortaderia). Kedysi tu vraj nerástla. Keď sa diktátor Franco ocitol v izolácii, požiadal o pomoc iných diktátorov. Do niektorej z lodí privážajúcej pomoc z Argentíny sa pravdepodobne zatúlalo aj semiačko tejto trávy. Našlo tu svoj nový domov a poriadne sa rozmnožilo. Videla som túto trávu na mnohých miestach v Kantábrii, aj popri diaľnici.

Na cintorínoch vždy prevláda zvláštna atmosféra. Pocítite ju, len čo prekročíte mohutný vstupný portál s kovovou bránou. Zo steny starého kostola (toho pôvodného, kde došlo ku konfrontácii kvôli obsadenej lavici) oddane pozerá Strážny anjel s mečom v pravej ruke. Mramorová socha od Josepa Llimona bola pôvodne určená pre súkromné mauzoléum, ale markíz Antonio López sa rozhodol darovať anjela obyvateľom svojho mesta, aby strážil ich duše.

Sýte farby hortenzií ostro kontrastovali so šedou oblohou i šedými náhrobnými kameňmi, vánok šelestil medzi starými hrobkami, na niektorých hroboch usychali kvety, v kolmej kamennej stene zívali prázdnotou štvorcové otvory… Treba si to prejsť a rozmýšľať pritom o pominuteľnosti bytia…

Nedávno som sa na tento cintorín vrátila spolu s Antoniom Banderasom vo filme Altamira.

9. Casa Duque

Od cintorína je dobrý výhľad na Casa Duque – Dom vojvodu z Almodóvar del Rio (nie ten, čo sa zlostil, keď mu stará žena obsadila lavicu v kostole) v anglickom štýle, ktorý prezentuje vtedajší architektonický vkus veľkoburžoázie. Tento objekt však nie je prístupný verejnosti.

10. Markízov pomník

Neďaleko od cintorína stojí aj modernistický pamätník, postavený v roku 1890 podľa návrhu architekta Montanera na počesť Antonia Lópeza, prvého markíza z Comillas. Podstavec v tvare provy lode odkazuje na námornú minulosť tohto slávneho rodáka, ktorý sa obrovským dielom zaslúžil o rozmach svojho mesta.

11. Pláž

Pomaly som kráčala k moru. Chýlilo sa k večeru, pláž opúšťali poslední výletníci. Opäť som stála na brehu a bola som trochu smutná z toho, že ani tu som sa nestihla v mori okúpať. Pláž s jemným zlatistým pieskom je dlhá 1 km, ponúka všetky druhy služieb aj príjemnú promenádu. Letné mesiace tu trávili Alfonzo XII. aj Alfonzo XIII. a aj dnes tunajšie pobrežie patrí k najvyhľadávanejším letným destináciám. Tak možno na budúce…

Praktické informácie

Kde sa ubytovať: ja som strávila noc v hoteli ABBA. Tento hotel je pohodlný s dobrými službami, no odporučila by som ho hlavne milovníkom golfu, keďže sa nachádza priamo pri golfovom ihrisku. Aj výhľad z izby bol na samú zeleň aj more, v diaľke sa páslo stádo oviec.

Do centra mesta to však bolo pešo 15-20 minút, na pláž ešte o 5 minút viac. Comillas je kopcovité mestečko a musím sa priznať, že v závere mojej prehliadky som si nevedela predstaviť, že ešte budem musieť šliapať do hotela na kopci. Márne som však vyzerala taxík. Napokon som náhodne jeden zbadala neďaleko Starej radnice, ale bol bez šoféra. Rozhodla som sa čakať, aj keby to trvalo večnosť. Asi o 15 minút prišiel mladý šofér, hovoril po anglicky a keď som mu porozprávala, že som si v ten deň pozrela nielen Comillas, aj mestečko Santillana del Mar a jaskyňu Altamira, už sa viac nedivil, že chcem ísť do hotela taxíkom. Za 4 eurá som si ušetrila nohy aj čas. No keď som o 21.00 hod. prišla do hotelovej reštaurácie na večeru, bola som tam prvá… 🙂 Odmenou mi bol vynikajúci šalát ABBA – nazvaný podľa hotela – z krevetiek a krabieho mäsa.

Kde sa najesť: na obed som bola pozvaná do reštaurácie Parrilla El Galeón De Rubarcena. Je to taká správna reštaurácia, kde bolo veľa domácich, robotníci si vedľa pri stole pochutnávali na paelle. Loď v logu mi napovedala, aby som si dala niečo morské. Vybrala som si kalamari, ktoré sú typické pre tento región, a citrónový mousse. Všetko chutilo veľmi dobre a obsluha bola veľmi priateľská. Určite odporúčam túto reštauráciu aj vám.

Film Altamira z roku 2016 s Antoniom Banderasom v hlavnej úlohe určite stojí za pozretie. Nielen že vďaka nemu navštívite cintorín v Comillas, ale dozviete sa aj o objavení jaskyne s nádhernými maľbami paleolitického človeka a poprechádzate sa po uličkách mesta Santillana del Mar.

Kým si film pozriete, môžete si o týchto miestach prečítať aj moje články:

*Altamira

*Santillana del Mar

Ďakujem TURESPANA a Fundación Camino Lebaniego za umožnenie návštevy mesta Comillas a jeho pamiatok.