Kantábria je jedným zo 17 autonómnych spoločenstiev Španielska. Hoci je to len malý fliačik (druhý najmenší) na mape tejto európskej krajiny, Kantábria ma veľmi prekvapila svojou mnohorakosťou, zaujímavými historickými miestami i prírodnými krásami. Cez jej územie prechádza severná Svätojakobská cesta – Camino del Norte a Camino Lebaniego, niektoré z týchto pozoruhodností sa nachádzajú priamo na trase, kvôli niektorým iným sa určite oplatí z tejto pútnickej cesty odbočiť. Či už sa sem vyberiete na dovolenku alebo na cestu hľadania samého seba, k najzaujímavejším výletným tipom patria bezosporu jaskyne. V Kantábrii je ich až 6500! Ja som počas mojej návštevy tejto časti Španielska navštívila tri, pričom každá z nich bola úplne odlišná a unikátna.
Altamira – v umeleckej galérii pravekého človeka
Predstavme si pravekého muža, keď sa raz – asi pred 16,000 rokmi vrátil z lovu. Bol loviť bizóny. Na lov chodil pravidelne, vďaka častému pozorovaniu vedel presne, ako tieto mohutné zvieratá stoja, sedia, ležia, bežia a tiež ako sa rútia do útoku. Možno si už pred tým čmáral ich siluety drievkom alebo tenkou kostičkou do piesku či vlhkej zeme. A zrazu dostal oveľa väčšiu chuť tie bizóny maľovať, než ich loviť.
Zobral fakľu a v jej mihotajúcom svetle najprv uhlom nakreslil čierne obrysy, potom si vodou rozriedil okrový prášok a telá zvierat vyfarbil v rôznych odtieňoch od žltej cez oranžovú, červenú až hnedú. V zápale tvorivého ošiaľu pridával k bizónom aj ďalšie zvieratá – kone, lane, diviaky, tajuplné symboly a napokon aj svoju vlastnú ruku. Veľmi by ma zaujímalo, aký impulz, aká túžba vyvolala u pravekého človeka túto tvorivú činnosť a ako vôbec v sebe objavil túto tvorivú silu?
V druhom príbehu sa nemusíme vracať až do paleolitu, postačí do roku 1879. Opäť je tu lovec. Práve zachránil svojho psa, ktorý sa prepadol do jaskyne. Muž o tom porozprával majiteľovi pozemku – šľachticovi a právnikovi Marcelinovi Sanz de Sautuolovi. Keďže bol Sautuola aj amatérskym archeológom, rozhodol sa tieto podzemné priestory podrobnejšie preskúmať. Jedného dňa si so sebou zobral aj svoju päťročnú dcérku Maríu, ktorá zrejme tiež zdieľala jeho archeologické nadšenie a navyše ju poháňala aj detská zvedavosť. Zatiaľ čo otec rozhŕňal lopatou sutinu na zemi v snahe nájsť nejaké zaujímavé predmety z praveku, dievčatko sa prepchalo do ďalšej časti jaskyne a svetlo sviečky upriamilo hore na strop. „Torros, torros!“, ozvalo sa v podzemí. María práve objavila celé stádo – hoci nie býkov, ako si myslela – ale bizónov a ďalších zvierat namaľovaných pravekým človekom.
Väčšina vedcov však nový objav spochybnila. Nedokázali prijať predstavu, že aj praveký človek mohol byť natoľko inteligentný, aby dokázal myslieť abstraktne, o jeho výtvarnom nadaní ani nehovoriac. Sautuolu vyhlásili za podvodníka a mnohí ho posmešne nazývali „chovateľom bizónov z Altamiry“. Svojej rehabilitácie sa už, žiaľ, nedožil. Zmena totiž nastala až o 14 rokov neskôr, keď boli objavené podobné praveké galérie jaskynných malieb vo Francúzsku.
Altamira však ostáva prvou jaskyňou, ktorá modernému svetu odhalila tvorbu neznámych pravekých maliarov. Jej najpozoruhodnejšou časťou je Veľká sieň (18 x 9 m) s obrazmi 25 zvierat. Za akým účelom maľby vznikli, zostáva záhadou. V súčasnosti prevláda názor, že majú náboženský význam. Vznikli v rôznych obdobiach, podľa najnovších výskumov tie najstaršie výtvory majú až 35,000 rokov!
Pre mňa bolo najviac prekvapujúce, že maľby nie sú na stenách, ale na strope, čo muselo byť ešte väčšou výzvou pre ich zhotovenie. Už je mi jasné, prečo francúzsky vedec Henri Breuil túto jaskyňu nazval Sixtínskou kaplnkou paleolitu.
Je úžasné, že už pred toľkými tisíckami rokov autori malieb využili aj praskliny a nerovnosti steny, čím vyobrazeným zvieratám dodali plastickosť. Ale musím sa priznať, že aj keď som si toto všetko uvedomovala, žiadne zimomriavky mi v jaskyni nenaskočili. Zrejme preto, že som nestála v jaskyni originálnej, ale len v jej dokonalej kópii. V 20. storočí jaskyňu denne navštevovali húfy návštevníkov, vlhkosť z potu a vydychovaných výparov začali maľby poškodzovať. A tak bola Altamira v roku 1977 pre verejnosť zavretá. Dnes je na UNESCO zozname kultúrneho dedičstva a môže ju navštíviť len veľmi malé množstvo návštevníkov, ktorí sú vyberaní spôsobom podobným lotérii. Pre ostatných bola vybudovaná kópia, kde maľby dopĺňajú nielen zaujímavé informácie, ale aj vyryté kresby zvierat a sochy ľudských tvárí, ku ktorým sa v pôvodnej jaskyni nedá dostať.
V Kantábrii je viacero jaskýň s maľbami a kresbami z paleolitu, i keď v menšom rozsahu. Ak sa vám nepodarí dostať sa do žiadnej z nich, potom by ste určite mali navštíviť aspoň jaskyňu-múzeum Altamira.
Praktické informácie pre vašu návštevu: tu
Ako sa dostať z hlavného mesta Santander do Altamiry: tu
PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Jaskyňa El Soplao
Ďakujem TURESPANA a Fundación Camino Lebaniego za umožnenie návštevy tejto jaskyne.
Poznámka: všetky názory vyjadrené v článku sú moje vlastné.
Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Cueva de Altamira, Acceso a las Cuevas de Altamira, Herrán, Santillana del Mar, Costa Occidental, Kantábria, 39360, Španielsko
Na budúce sa musíš prejsť územím severnej Svätojakobskej cesty – možno by som k tebe pridala……
Mária, dám ti vedieť, ak sa raz náhodou na to dám… 🙂