Porcelánový kabinet – luxusná komnata na ukazovanie

Na začiatku 18. storočia sa porcelánové izby stali módnou záležitosťou. Porcelán, nazývaný aj biele zlato, bol drahým tovarom, a tak keď si niekto nechal vo svojom paláci zriadiť miestnosť okázalo vyzdobenú týmto vzácnym materiálom, slúžilo to nielen pre potešenie jeho oka, ale hlavne pre prezentáciu jeho bohatstva a spoločenského statusu.

Jedna takáto porcelánová komnata patrí k najcennejším exponátom Múzea úžitkového umenia (MAK) vo Viedni. Hoci sa viackrát musela sťahovať, je až neuveriteľné, že sa kabinet zachoval takmer kompletný. Veď si len predstavte, že izba obsahuje 1563 porcelánových platničiek a 370 váz, tanierov, nádob a iných predmetov! Najväčšie platničky s priemerom 15 cm sú na krbe, najmenšie – veľké ako nechet – vidno na hodinách. Sú pomaľované rôznymi ázijskými i lokálnymi kvetinami.

Objednávka z Holíča

Holíčsky zámok (okres Skalica) vznikol prestavbou stredovekého hradu. K jeho najpozohurodnejším bývalým majiteľom patrí celkom určite Jozef Czobor von Szent-Mihály. Po svojom otcovi zdedil aj ďalšie bohaté majetky, no ako sa to často stáva, svoje bohatstvo nerozvážne rozhadzoval alebo prehrával v kartách. O jeho výstredných počinoch sa tradujú celé legendy. Napríklad keď raz vo svojom viedenskom sídle nečakane pri stole pozval svojich hostí na vychádzkovú jazdu, koče si to s prekvapenými hosťami namierili rovno do Paríža, kde spoločnosť tri dni pobývala v najdrahších hoteloch. Potom sa znova všetci vrátili do Viedne.

Czoborovým rivalom bol markíz Taroucca. Raz sa stavili o tisíc dukátov, kto sa na blížiacej sa slávnosti objaví v drahšom odeve, nesmeli však použiť perly ani drahokamy. Tarouccove oblečenie bolo nákladné a honosné, Czobor prišiel v kožuchu. Jeho pravá, omnoho vyššia hodnota vyšla najavo, až keď gróf ukázal podšívku, zhotovenú z originálneho plátna renesančného maliara Correggia! Aj zámok v Holíči nechal Czobor luxusne vybaviť. Z porcelánky vo Viedni, druhej najstaršej v Európe – založenej v roku 1718, si objednal porcelánový kabinet, ktorý umiestnil na prvom poschodí vedľa tzv. čínskeho salónika.

Sťahovanie do Brna

Jozef Czobor sa však z prepychovej izby na svojom zámku netešil dlho. Excentrické nápady a gamblertsvo ho priviedli takmer na mizinu, aby sa zachránil, začal svoje majetky predávať. Holíčsky zámok aj s priľahlým parkom od neho v roku 1736 odkúpil František Štefan Lotrinský, manžel Márie Terézie. Zámok získal za veľmi výhodnú cenu aj so zariadením, len jediná jedna miestnosť bola prázdna – porcelánový kabinet. Grófka Mária Antónia, rodená kňažná Lichtenštajn, Czoborova matka, práve dedila po svojej zosnulej matke, a tak zo svojho dedičstva odkúpila vzácny kabinet z konkurznej podstaty a nechala ho vstavať do svojho paláca na dnešnom Námestí slobody v Brne. Priestor bol však menší, rozmery porcelánovej izby sa museli prispôsobiť. Na tomto mieste ostal kabinet až do smrti jej druhého manžela, potom palác získava rodina Piati, najskôr Johann Georg, po ktorom ho zdedil syn Emanuel v roku 1762.

Noví majitelia vzácnu izbu premiestnili do mestského paláca na Rudolfovej ulici v Brne a postupne ju začali dopĺňať nábytkom. Pribudli aj nástenné hodiny, ktoré zhotovil brniansky hodinársky majster Sebastian Kurz. Keďže miestnosti boli menšie než v Holíči, zvyšné porcelánové platničky našli nové uplatnenie na rámoch obrazov. Na obraze s portrétom Jozefa II. je ich až 112!

Štvrtý luster, ktorý sa nezmestil na menší strop, rozobrali a vyrobili z neho svietniky. Platničky zo zadnej steny krbu sa použili na ozdobu stolíkov. Aj to svedčí o tom, akým cenným materiálom bol vtedy porcelán, žiaden kus nevyšiel nazmar. Okolo roku 1850 sa pravdepodobne uskutočnila väčšia renovácia izby, pribudol sedací nábytok aj konzolový stôl. Samozrejme, že sa občas nejaké kusy rozbili, tieto sa potom dopĺňali porcelánom z manufaktúry v Herende (Maďarsko).

Od Dubských do múzea

Pomenovanie Dubský kabinet súvisí so svadbou Emanuely, dcéry Johanna Georga, s Františkom Dubským z Třebomyslic. Po smrti Emanuela von Piati bol zverejnený prvý opis porcelánovej izby, kde bola aj zmienka o tom, že ju získali od rodiny Czobor. Dubskí vlastnili aj zámok v Lysiciach na Južnej Morave. Keď tu v roku 1902 vypukol požiar, ukázalo sa, že renovácia a následná adaptácia zámku na celoročné bývanie bude nad finančné pomery rodiny. Albrecht Dubský sa preto rozhodol skvostný kabinet predať, no veľmi si prial, aby ostal v Brne alebo sa dostal do Viedne. Izba však bola ponúknutá aj iným inštitúciám. Hoci riaditeľ Múzea pre umelecké remeslá v Budapešti vedel, že si kúpu nemôžu dovoliť, osobne si išiel do Brna pozrieť originál a zároveň zaangažoval fotografa Franza Pompejusa, vďaka ktorému vznikli najznámejšie obrázky komnaty v Dubského paláci.

Viedenskému múzeu bol kabinet so všetkými elementmi aj nábytkom ponúknutý za 285 tisíc korún (1,4 mil €). Aby zohnali potrebnú sumu, obrátil sa riaditeľ múzea Eduard Leisching na vládu, cisársky dvor, movitých aristokratov i zberateľov. Veľkú pomoc získal u následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este a u arcivojvodu Leopolda Salvatora. V roku 1912 bola podpísaná predajná zmluva. Demontáž a preprava sa konali pod dozorom samotného riaditeľa Leischinga. Po predaji poprosil Albrecht Dubský o povolenie, aby viedenská maliarka Ella von Murad zvečnila porcelánovú izbu na jej novom mieste. Jej dva akvarely z rokov 1914 a 1915 sú jediným farebným vyobrazením kabinetu. Tak sa porcelánová izba dostala do múzea, ale ďalšiemu sťahovaniu sa nevyhla: v roku 1943, aby múzeum uchránilo svoje vzácne objekty pred leteckými náletmi, presťahovali ich do Waidhofenu. Nepoškodená izba sa do Viedne vrátila až o štyri roky neskôr. Odvtedy je súčasťou stálej expozície v MAK a v roku 1992 bola umiestnená do súčasného priestoru na prízemí.

Porcelánová izba je v súčasnosti stále predmetom skúmania, jej príbeh sa dá odsledovať až do roku 1724. O zakázke viedenskej porcelánky pre zámok v Holíči neexistuje žiaden dokument, ale nad zrkadlom sa nachádza erb rodiny Czobor von Szent-Mihály (neskôr premaľovaný na erb Dubských).

Pôvodné rozmery izby presne zodpovedajú prázdnej miestnosti vedľa čínskej sály v Holíči. Okná, prechodné dvere aj rohový krb majú rovnaké rozmiestnenie. Nábytok aj poťahy sú pôvodné. Tapety sú síce nové, ale boli utkané podľa nájdených originálnych mikrozvyškov. Kabinet Dubských je jednou z prvých izieb vybavených európskym porcelánom a súčasne hlavným dielom prvej viedenskej porcelánky. Pri mojej nedávnej návšteve múzea sa mi dostalo privilégia, že som mohla vstúpiť aj dnu do izby. A tak som si z blízka mohla pozrieť aj tajný šuplík na stole, očadené platničky z krbu vsadené do stolíkov, ale aj pľuvadlá, ktoré boli v minulosti bežnou výbavou šľachtických komnát.

Múzeum MAK bolo založené v roku 1863 za vlády Františka Jozefa I. ako c. k. Múzeum umenia a priemyslu. Patrí k najhonosnejším budovám na viedenskej Ringstraße. So zbierkou vyše 900 000 predmetov z obdobia piatich storočí sa radí k najvýznamnejším múzeám svojho druhu na svete.

Adresa:

Stubenring 5, 1010 Viedeň

Otváracie hodiny (v pondelok je múzeum zatvorené!), vstupné a ďalšie praktické informácie aj v slovenskom jazyku: tu

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Použitý zdroj: R. Franz, M. Macek: 300 Jahre Wiener Porzellanmanufaktur/Das Dubsky-Zimmer und das MAK, MAK 2018