3 dni v Temešvári &#8211; Deň 2

Historické centrum Temešváru predstavujú tri mestské námestia, každé je jedinečné, každé má inú veľkosť a tvar a každé má svoje architektonické skvosty. V článku Deň 1 sme sa poprechádzali po Víťaznom námestí ako aj po Námestí Slobody a potom sme sa ulicou Vasile Alecsandri dostali k tretiemu námestiu. Je to Námestie zjednotenia. Skôr než vstúpite na jeho dlažbu, nezabudnite si na konci tejto ulice vľavo všimnúť zaujímavý rohový dom. Je to Palác Miksa Steiner – v Temešvári sa historické domy volajú podľa pôvodných majiteľov. Tento dom patril bohatému podnikateľovi Steinerovi.

Obyvatelia mesta volajú tento dom aj Perníkový domček, hoci nemá perníkovú hnedú farbu, ale je celý biely s bledo- a tmavomodrými ornamentmi. Tiež je známy ako Palác Discount Bank ako sídlo tejto banky. Budova je unikátnym príkladom maďarskej secesie, v roku 1909 ju naprojektovali architekti Dezsó Jakab a Marcell Komor. Motív úľa pripomína pôvodnú funkciu stavby ako bytovky.

A teraz už stojíme na jednom zo štyroch rohov pravouhlého, obrovského Námestia zjednotenia – Piata Unirii (150 x 110 metrov). Názov dostalo podľa udalosti v roku 1919, keď sa oblasť Banát pripojila k Rumunsku. Je to najstaršie námestie v Temešvári a zároveň najväčší komplex barokovej architektúry v meste. Na začiatku 20. storočia sa tu až do roku 1969 konali trhy s potravinami aj so zvieratami.

Ozdobou námestia je artézska studňa – 400 metrov hlboká, ale hlavne Morový stĺp sv. Trojice, pripomínajúci morovú epidémiu v celom Banáte medzi rokmi 1731 až 1738. Epidémiu sem dovliekli rakúske cisárske vojská, medzi obeťami v Temešvári bolo dokonca šesť starostov mesta.

Stĺp so sochami viacerých svätcov vytvoril slávny rakúsky sochár Georg Raphael Donner (o.i. tiež autor súsošia sv. Martina v bratislavskom dóme) a tiež bol z Viedne do Temešváru poslaný riečnou cestou Dunaj-Tisa-kanál Bega.

Za stĺpom vľavo na fotografii vidno rímsko-katolícky dóm, preto sa tomuto námestiu niekedy hovorí aj Dómske námestie. Baroková Katedrála sv. Juraja bola postavená v rokoch 1736-1774. Prvé plány zhotovil Joseph Emanuel Fischer von Erlach, ktorý vtedy zastával funkciu riaditeľa Cisárskeho stavebného úradu vo Viedni (mimochodom, bol to syn Johanna Bernharda Fischera von Erlach, najslávnejšieho rakúskeho barokového architekta).

V katedrále je deväť rokokových a barokových oltárov, na ktorých sa podieľali rôzni uznávaní umelci. Hlavný oltár namaľoval Michelangelo Unterberger, v tom čase riaditeľ Viedenskej akadémie výtvarných umení. Organ, nainštalovaný v roku 1903, je z dielne rakúskeho výrobcu Carla Leopolda Wegensteina.

Vonku, po oboch stranách katedrály sa nachádza rad domov s reštauráciami na prízemí. Je tu veľmi príjemné posedenie – cez deň aj večer, keď si človek po toľkých našliapaných krokoch po meste môže vychutnať ležérny, pohodový večer, bez zhonu, v uvoľnenej atmosfére. Na pravej strane sa nachádza aj moja najobľúbenejšia reštaurácia v meste (dom č. 13!): In Thyme

Veľmi príjemný interiér, ale my sme vždy sedeli vonku. Obsluha bola fajn, jedlá veľmi chutné, aj káva, víno a jahodová limonáda, ceny akceptovateľné. A hlavne sme mali výhľad na celé námestie, kde sa občas diali veľmi zaujímavé veci.

Napríklad sme tu videli skupinky v stredovekých kostýmoch, jedna ťahala so sebou staré delo a dokonca z neho na námestí aj vystrelili!

Od stola sme mohli vidieť aj Múzeum umenia, ktoré sídli v barokovom paláci. Budova slúžila v minulosti ako rezidencia pre rakúskych cisárov, keď boli v Temešvári – napríklad cisár Jozef II. tu nocoval v roku 1767 a František Jozef I. v roku 1872.

V rohu námestia oproti reštaurácii púta pozornosť návštevníkov Temešváru bohato zdobená budova Srbského pravoslávneho biskupského paláca. S bielou fasádou mi pripomínala šľahačkovú tortu. Spočiatku vraj ale budova vyzerala len veľmi jednoducho, prvým ozdobným prvkom bol bohatý basreliéf, ktorý sa vyníma na fasáde aj dnes.

Vedľa paláca vidno zadnú časť Srbskej pravoslávnej katedrály. Pôvodný kostol vyhorel počas morovej epidémie, na jeho mieste bola postavená súčasná katedrála – v rovnakom čase ako biskupský palác. Stavba stojí za návštevu, interiér je veľmi bohatý a strop a steny pekne pomaľované.

Aj v tomto sa prejavuje multikultúrny charakter Temešváru, že sú tu na jednom námestí alebo blízko seba kostoly rôznych cirkví.

Avšak najfotografovanejším objektom na tomto námestí je Dom Brück, postavený v roku 1911 v štýle maďarskej secesie, čo dokazujú folklórne ornamenty na kachličkách. Je to opäť jedna zo stavieb, ktoré navrhol hviezdny architekt mesta László Székely (ďalšie jeho stavby sú spomínané v článku Deň 1). Už koncom 19. storočia bola na prízemí lekáreň a dom sa nazýval Zlatý kríž. Ale potom ho aj s lekárňou kúpil podnikateľ Salamon Brück a (skromne…) pomenoval dom podľa seba. V súčasnosti je v dome stále lekáreň, aj s pôvodným zariadením a vitrínami. A zatiaľ čo mne biskupský palác pripomínal tortu, niektorí hovoria, že Dom Brück vyzerá ako tenký plátok torty.

Myslím, že sme už dosť času strávili oboznamovaním sa so zaujímavou architektúrou Temešváru – no naozaj ma fascinuje, koľko monarchia investovala do tohto mesta, aké významné osobnosti – umelci aj architekti – dodávali mestu nezameniteľný ráz a stále viac rozumiem, prečo sa Temešváru hovorí aj Malá Viedeň.

Ale to nie je jediná prezývka. Temešvár sa nazýva aj Mesto kvetov alebo Mesto parkov. Celé mesto je prepletené parkmi a záhradami. Určite stojí za to, navštíviť aspoň niektoré, trebárs už len preto, aby človek načerpal novú energiu na ďalšie prechádzky po meste.

Ja som navštívila Botanickú záhradu. Priznám sa, že ma až toľko nenadchla, hoci prechádzka pomedzi lokálne, stredomorské či tropické rastliny v sparnom dni bola príjemná. A tiež to u mňa vyvolalo spomienku na jednu slávnu celebritu, ktorá sa narodila v Temešvári. Bol to Johnny Weissmüller (1904-1984), ktorého rodina odišla do USA, z Johnnyho sa stal plavec a herec, prvý a najslávnejší predstaviteľ filmového Tarzana.

Jednou z najkrajších kvetinových oáz je určite Park ruží. Bol otvorený v roku 1891 pri príležitosti poľnohospodársko-priemyselnej výstavy. Park naprojektoval záhradný architekt Wilhelm Mühle, ktorý sa narodil v Chlumci v Čechách, no usadil sa v Temešvári, kde zriadil najväčšie rozárium – vyše 2000 rôznych druhov ruží z regiónu Balkánu.

Jeho zbierka ruží urobila veľký dojem na cisára Františka Jozefa I., ktorý park navštívil v roku jeho otvorenia. Cisár Mühlemu udelil nielen Zlatý kríž, ale aj titul kráľovského a cisárskeho dodávateľa (k.u.k.).

Mühle exportoval ruže nielen do Viedne, ale aj do Budapešti a v Temešvári otvoril prvý odborný obchod (spomenuli sme ho pri „dáždnikovej“ ulici v článku Deň 1). V rodinnej tradícii pokračoval jeho syn Arpad, ktorý inicioval rekonštrukciu Parku ruží po 1. svetovej vojne. V parku je aj letné divadlo, kde sa konajú rôzne koncerty a festivaly.

Mimochodom, oproti Parku ruží na druhej strane cesty (Michelangelo ulica) sa nachádza aj veľký detský park, ktorý bol slávnostne otvorený tiež v roku 1891.

Pre získanie novej energie si môžete posedieť aj na brehu rieky Bega alebo v kaviarni na niektorej z odstavených lodí, objednať si studený drink alebo zmrzlinu a kochať sa okolitou sýtou zeleňou.

Po načerpaní dostatočnej energie v niektorom z temešvárskych parkov alebo záhrad (výber je naozaj veľký) sa vydáme ešte na jednu prechádzku do menej navštevovanej časti mesta. Aby sme si ušetrili čas aj nohy, môžeme sa tam odviezť električkou. Temešvárske električky sú tiež zážitok – niektoré sú nové, niektoré staré, ošuntelé – presne ako tie historické domy v meste. A napokon netreba zabudnúť, že Temešvár bol piatym mestom na svete, kde začala premávať konská električka!

My potrebujeme električku č. 6, nasadnúť môžeme na zastávke na Námestí Slobody. Ja som mala šťastie, že v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry práve po tejto trase premávala električka, ktorú ozdobil mexický umelec Carlos Amorales tisíckami motýľov z čierneho papiera. Bolo zábavné sledovať pristupujúcich ľudí, ako prekvapene reagovali na túto netradičnú výzdobu.

Ja som sa električkou odviezla do štvrte Fabric. Názov dostala táto časť podľa toho, že tu počas industrializácie vzniklo veľa manufaktúr, remeselníckych dielní, cechov i mlynov. Centrom štvrte je Trajánovo námestie – Piata Traian.

Je to vlastne zmenšená verzia Námestia zjednotenia. Dominantami námestia sú srbský ortodoxný Kostol veľkého martýra sv. Juraja a secesný Palác Merkur, pomenovaný podľa sochy na streche. Domy na tomto námestí však ešte viac plačú po rekonštrukcii než stavby na už spomínaných námestiach Temešváru.

Objavila som tu aj katolícky Kostol Milénium, kde ma fascinovali nádherne pomaľované steny s geometrickými a rastlinnými motívmi.

Dôvodom, prečo som sa vybrala do tejto časti mestskej časti, bola Synagóga Fabric – pre mňa jedna z najkrajších budov v Temešvári.

Bola postavená v rokoch 1897-1899 v eklektickom štýle s maurským vplyvom podľa projektu maďarského architekta Lipóta Baumhorna, ktorého prezývali „otec synagóg“. V Temešvári síce postavil aj Palác Lloyd na Víťaznom námestí, ale špecializoval sa predovšetkým na synagógy v celej monarchii. Postavil ich 20 – v Lučenci, Nitre, ale aj v Ostrihome, Szegede, Budapešti či Brašove.

Väčšina Židov opustila mesto po 2. svetovej vojne a emigrovala do Izraela. Synagóga bola zatvorená v roku 1985 a odvtedy už len chátrala. S neistým pocitom som vystúpila po polorozpadnutých schodíkoch, aby som aspoň mohla trochu nazrieť dnu do otvorených dverí cez mrežu.

Potom som sa po Bulvári 3. augusta 1919 vracala pešo do centra mesta a stále som žasla nad zaujímavými secesnými budovami, postavenými okolo roku 1900, ktoré lemovali obe strany ulice. Snáď na každej bola tabuľka s označením, že je to kultúrna pamiatka. Väčšina budov je však v zlom stave a čaká na rekonštrukciu. Spomeniem aspoň jednu z nich – Miksa Steiner Palace. Max Steiner zbohatol vďaka svojej továrni na výrobu spódia (kostného uhlia). V centre si postavil už spomínaný obytný dom a tu, v štvrti Fabric, palác, ktorý bol po svojom dokončení vyhlásený za najkrajšiu budovu v celom Temešvári.

A tiež sa tu nachádza aj Decebalov most cez rieku Bega. Postavený v roku 1909 s dĺžkou 195 a šírkou 9 metrov bol v tom čase najväčší betónový most v Európe. Podľa mnohých je to doteraz najkrajší temešvársky most.

Ak budete mať čas a pekné počasie, potom sa oplatí aj návšteva Múzea banátskej dediny. Je to etnografický skanzen na rozlohe 17 hektárov s 52 sedliackymi usadlosťami a domami rôznych národností, ktoré obývajú región Banát. Je tu aj radnica, škola, krčma a ako highlight expozície drevený kostol z roku 1746. V skanzene má každá národnosť aj svoj strom – slovenská lipa rastie vedľa rumunskej višne.

Stojí tu aj slovenský hospodársky dom-salaš z Nadlaku, ktorý postavil ľudový majster Michal Bujtáš. Naši krajania žijú v Rumunsku už tri storočia. Ich sťahovanie prebiehalo v niekoľkých vlnách, nemuseli však prekračovať hranice, pretože sa pohybovali v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie, svojej vtedajšej vlasti. V Nadlaku bolo kedysi až 800 takýchto domov, ale rumunskí komunisti ich všetky zničili počas kolektivizácie. V skanzene je väčšina domov zatvorených, slovenský dom si však môžete pozrieť aj zvnútra.

Skanzen je zatvorený v pondelok. Dostanete sa sem najlepšie autom alebo autobusom č. 46 z autobusovej stanice (je to konečná zastávka, autobus sa otočí a ide naspäť do mesta). Viac informácií: Muzeul Satului Bănățean

Prečítajte si tiež:

Deň 1

Deň 3