Žijem vo Viedni. Viackrát som už navštívila Wagenburg – múzeum, kde je vystavených okolo 60 kočov, vyrobených a používaných od baroka až po koniec monarchie. A tak sa priznám, že som bola dosť skeptická, keď som sa dozvedela, že si počas mojej návštevy Olomouckého kraja máme ísť pozrieť nejaké múzeum kočiarov do dediny s cca 1000 obyvateľmi. Ešte aj názov tej obce je mätúci – vraj Čechy, ale na mape ich nenájdete v Čechách, ale na Morave, neďaleko od Olomouca!
Ale opäť sa potvrdilo, že si človek nemá vytvárať predčasné predsudky. Treba sa ísť najprv pozrieť a až potom si urobiť názor. A môžem povedať, že Múzeum kočiarov v Čechách pod Kosířem ma skutočne ohromilo!
Kedysi tu stála továreň Raymonda Smekala, kde sa vyrábali hasičské striekačky. Z celého areálu ostala len jedna budova, kde je dnes hasičské múzeum. Na voľnom pozemku bola postavená nová stavba, v ktorej sa v roku 2009 otvorilo Múzeum kočiarov.
Do múzea sme vstúpili cez veľké dubové dvere spolu s jeho zakladateľom, riaditeľom, reštaurátorom a sprievodcom Václavom Obrom.
Už pred tridsiatimi rokmi začal hľadať posledné kočiare po stodolách a statkoch, niekedy to boli už len vraky, ktoré bolo treba dôkladne zreštaurovať. Keď sa Václav rozhodol postaviť múzeum, nikto mu neveril, že to dokáže. Ale ako sám hovorí, ak sa chcete pustiť do akéhokoľvek projektu, potrebujete päť vecí: chuť, vôľu, vieru, nádej a lásku. Napokon, tie posledné tri vám pripomenie aj nápis na dlažbe pred vchodom.
Dnes je toto unikátne múzeum s výstavnou plochou 2000 m² najväčšou zbierkou kočiarov českých a moravských staviteľov. Ale sú tu aj exponáty zo zahraničia. Spolu 100 kočiarov. To množstvo vás ohromí, len čo vkročíte do výstavných priestorov. A potom, keď kráčate uličkou medzi kočiarmi, vdychujete vôňu dreva, kože a vosku a žasnete nad zručnosťou vtedajších remeselníkov.
Každý koč je iný, každý je špecifický. Každý má svoj názov podľa výrobcu, podľa mesta, kde bol vyrobený alebo podľa spôsobu sedenia.
Nájdete tu kočiar baróna Ringhoffera, zakladateľa Veľkopopovického pivovaru, ktorý bol vyrobený v roku 1880 v Liberci. Barón sa v ňom vozil v časoch najväčšieho rozkvetu svojho pivovaru. A tiež dámsky koč Victorie, na ktorom sa dá dať preč sedačka pre kočiša, aby dáma sama mohla schytiť do svojich rúk opraty a vychutnať si rýchlu jazdu.
Ďalší zaujímavý exemplár je kniežací koč Mylord z Prahy. Alebo Landauer z nemeckého mesta Landau. Zanietený sprievodca Václav Obr si nasadil biele rukavičky a ukázal nám, ako sa dá kočiar do upršaného počasia premeniť v slnečný deň na kabriolet. Je tam dokonca aj detská sedačka, ktorá sa dá odstrániť, ak deti ostanú doma.
Je tu aj koč šľachtickej rodiny Taroucca z tamojšieho zámku. Alebo kočiar s fialovým kozlíkom či lovecký kočiar posledného rakúskeho cisára Karola I.. Koč pre šesť mužov (aj s barom!) vyrobila v roku 1909 firma Josef Weigel v Brandýsi nad Labem, kde arcivojvoda vykonával vojenskú službu a v roku 1911 tam prišiel s manželkou Zitou na svadobnú cestu.
Každý exemplár je plne funkčný, čo sa páči aj filmárom a niektoré koče si požičiavajú pri nakrúcaní filmov. Napríklad pre Formanov film Amadeus alebo českú komédiu Svadba upírov.
Hviezdou tejto časti múzea je však 300 rokov stará Zlatá karosa, vyrobená okolo roku 1720 v kráľovských dielňach Ľudovíta XIV. v Paríži. Neskôr bola pravdepodobne kúpená už ako použitá, prevezená do Viedne a podľa vtedajšej módy vybavená novou maliarskou a rezbárskou dekoráciou. 27. augusta 1747 tento koč použil Ferdinand Julius Troyer pre svoj slávnostný príchod do Olomouca po svojej intronizácii za biskupa, ako to zachytáva aj maľba od moravského maliara Františka Vavřinca Korompaya.
Zlatý kočiar v múzeu je jedným z troch dochovaných barokových ceremoniálnych vozov v zbierke olomouckého arcibiskupstva.
Kočiar je prepožičaný múzeu od olomouckého arcibiskupstva. Václav Obr nám prezradil, že každá generácia ho smie použiť jedenkrát. On tak urobil v roku 2009, keď rakúsky režisér Xaver Schwarzenberger zháňal pre svoj veľkofilm o cisárovnej Sisi originálny koč – funkčný, lebo sa nechcel uspokojiť s replikou, ako to bolo v starom filme s Romy Schneider. Jedine toto múzeum bolo schopné transportovať 2,5 t ťažký voz do Viedne. Vo filme sa potom objavil ako svadobný koč pre Sisi a Františka Jozefa I., ťahaný šiestimi koňmi.
Kočiare však nesprevádzali človeka len na svadbách, korunováciách a iných slávnostných a radostných ceremóniách, ale aj na jeho poslednej pozemskej ceste. Múzeum má najväčšiu zbierku vyzdobených pohrebných kočov. V ich výrobe vynikali práve českí a moravskí stavitelia, na dekoráciu používali často anjelov a iné symboly.
A potom nám pán Obr ukázal skutočného obra – najväčší pohrebný koč na svete! Dĺžka 7 m, výška 4,8 m (keď si kočiš sadne do kozlíka, tak má oči vo výške 3,5 m!), váha 3 tony.
Do koča sa zapriahalo 6-8 koní. Je ozdobený plátkovým striebrom a zlatom. Vyrobila ho Dvorná továreň Václava Brožíka z Plzne, jeden z najvýznamnejších výrobcov na území Čiech a Moravy, okolo roku 1900. Dvojica anjelov s horiacim srdcom symbolizuje vrúcnu lásku.
O kočiari sa Václav Obr dozvedel od jedného návštevníka múzea, ktorý mu povedal, že ho videl v jednej reštaurácii v meste Napajedla. Koč bol vo veľmi zlom stave, jeho rekonštrukcia trvala takmer tri roky. Zaujímavé je aj to, že koč bol už elektrifikovaný (lampáše v tvare rastlinných pukov sú tak vysoko, že by ich nedokázal zapáliť ani veľmi vysoký muž, a použiť rebrík by bolo dosť nedôstojné). Lampy svietia vďaka batérii, dômyselne ukrytej vo vnútri kočiara. Rozvody skonštruoval slávny český vynálezca František Křižík.
Napriek pochybnostiam sa tento obrovský koč dokázal dať do pohybu, keď si ho filmári vybrali pre záverečnú scénu v poslednej epizóde koprodukčnej minisérie o Márii Terézii.
Nakoniec nám Václav Obr ukázal posledný koč, ktorý bol ale vlastne koč prvý. Je to cestovný Landauer z Norimbergu s niekoľkými kuframi na streche. Václav ho kúpil ako mladý, horlivý nadšenec bez toho, aby ho vopred videl. Potom prišiel šok, lebo koč bol v zúfalom stave. Všetko vo vnútri bolo zhnité a rozožraté. Všetko bolo treba vytrhať a urobiť nanovo. Keď vyťahovali staré vankúše, pod jedným našli odkaz pribitý klincami. Bolo tam napísané, že tento kočiar postavil Jan Vodička v Prahe, Václavské námestie č. 11.
A práve tento skromný odkaz sa stal impulzom k vytvoreniu múzea, ktoré by ako most spojilo minulosť so súčasnosťou a ktoré by otvorilo naše srdcia i duše. Aby svetlo kočiarskych lampášov svietilo aj pre ďalšie generácie. Nebyť toho odkazu, tak by Jan Vodička i ďalší výrobcovia kočiarov zrejme upadli do zabudnutia. Václav Obr má ten odkaz stále odložený a ďalej pátra a zbiera informácie o českých a moravských staviteľoch kočiarov. V závere prehliadky sme nazreli aj do reštaurátorskej dielne, aby sme nadobudli predstavu, koľko zručnosti si vyžaduje stavba alebo rekonštrukcia kočiara.
Potrebujete na to vraj až 19 remesiel (stolári, sedlári, čalúnnici, lakovači, pozlacovači, zámočníci atď.). Václavovi sa podarilo vytvoriť tím tých najlepších a spolu s nimi každý rok v júli organizuje aj medzinárodné sympózium Josefkol (sv. Jozef a koleso!) s bohatým programom pre divákov, počas ktorého predvádzajú nielen niektoré exponáty z múzea, ale aj spomínané remeslá.
Otváracie hodiny:
Apríl – September: utorok – nedeľa 10.00 – 17.00
Október: víkendy a sviatky 10.00 – 17.00
November – Marec: minimálne 10 osôb po dohode
Kontakty a viac informácií: historickekocary
Viac informácií o zaujímavých miestach v Olomouckom kraji: ok-tourism
Čechy pod Kosířem, okres Prostějov, Olomoucký kraj, Stredná Morava, 798 58, Česko
Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri