Buchlovice – baroková perla východnej Moravy

Zámok Buchlovice bol dostavaný v roku 1707 v štýle talianskej barokovej vily. Pôvodne patril rodu Petřvaldovcov, neskôr ho získali Berchtoldovci. Komplex, ktorému dominuje symetria a harmónia, tvoria dve protiľahlé budovy, medzi ktorými je dvor s fontánou.

Horná budova bola v minulosti využívaná ako koniareň, neskôr na ubytovanie hostí.

V druhej budove možno ešte aj dnes obdivovať 18 komnát s okázalým barokovým a rokokovým nábytkom.

Každá mala svoju vlastnú kúpeľňu so zariadením privezeným z Anglicka! Zachovali sa však len dve.

Mňa upútala hlavne jedna miestnosť, hoci patrí k tým menším. Je tu len kozub, kreslá s nádherným štvorcovým stolíkom, stojaca lampa.

Práve tu zorganizoval 15. – 16. septembra 1908 vtedajší majiteľ zámku Leopold Berchtold, v tom čase veľvyslanec monarchie v Rusku, tajnú schôdzku ministra zahraničia Rakúsko-Uhorska Aloisa Aehrenthala s jeho ruským kolegom Alexandrom Petrovičom Izvolským (dalo by sa dnes utajiť také stretnutie?). Diskutovalo sa o Balkáne, o ktorý prejavovali obe mocnosti veľký záujem. Závery rokovania sa však nedodržali, Izvolskij odcestoval do Paríža a ešte po ceste si v novinách prečítal správu o rakúskej anexii Bosny a Hercegoviny. Toto, ako vieme, spustilo celý reťazec udalostí, ktoré napokon vyústili do 1. svetovej vojny.

Leopold Berchtold dokonca v roku 1912 vystriedal Aehrenthala vo funkcii ministra, ale s vojnou skončila aj jeho kariéra. A potom sa stal nežiaducou osobou v Československu a nesmel sa do Buchlovíc vrátiť.

Ktovie, ako by sa svet vyvíjal, keby sa boli tí ministri v tej malej miestnosti Buchlovického zámku lepšie dohodli? Neviem ako vy, ale pri prehliadkach hradov a zámkov často mávam dojem, že tieto honosné sídla veľa šťastia svojim majiteľom nepriniesli…

O šikovnosti vtedajších majstrov svedčí tento kus nábytku, ktorý sme objavili v zámockej knižnici. Najprv sú to schodíky, aby ste dočiahli na knihu, ktorá vás zaujala, a potom si z nich poskladáte kreslo a hneď môžete začať čítať!

Zámok je obklopený anglickou záhradou a francúzskym parkom, ktoré majú svoje čaro aj na jar, keď sa príroda ešte len začína obliekať do zelena.

Po parku sa pyšne prechádzajú pávi, my sme sa museli uspokojiť len s podobizňou páva na erbe bývalých majiteľov.

Zato iný vtáčik si išiel v parku vyspievať celú svoju dušu…

Ak plánujete návštevu, viac informácií nájdete: tu

Aby ste ocenili krásu Buchlovického zámku, treba sa ísť pozrieť aj na neďaleký hrad Buchlov – dominantu jedného z kopcov pohoria Chřiby. Bol postavený ako strážny hrad nad obchodnou cestou ešte v 1. polovici 13. storočia.

Keď si Jan Dětrich z Petřvaldu zobral za manželku Talianku Eleonoru, tejto krehkej kráske sa ponuré steny chladného hradu nepozdávali. Vôbec sa jej nedivím, musel to byť hrozný šok pre človeka, čo sem príde zo slnečnej krajiny.

Aj počas našej návštevy popŕchalo, obloha bola šedivá, darmo sme vyšliapali na 35 metrov vysokú vežu, okolie sa halilo do hmly a začalo aj pofukovať.

Temnú atmosféru na hrade sme pocítili najmä v malej miestnôstke s ozajstnou egyptskou múmiou, ktorá sa sem dostala ako svadobný dar! Ani by som sa veľmi nečudovala, keby sa obväzy začali zrazu samé rozväzovať…

Ale napätie povolilo v ďalších priestoroch, kde už dokonca v 16. storočí mali toaletu. Podľa dobových záznamov sa toto miesto nazývalo vysernice. Keď panstvo vykonávalo potrebu, sluhovia pískali na píšťalke, aby eliminovali nepríjemné zvuky.

Zaujímavá bola aj štýlová jedáleň. Tu sa konali veľké hostiny. Kto nevládal jesť, poškrabal sa pávím perom v hrdle, do kamenného koryta vyvrátil časť jedla a ďalej mohol pokračovať v obžieraní. Presne ako starí Rimania. Nič nového pod slnkom…

Krehkej Eleonore sa v chladných stenách hradu nepáčilo, stále chorľavela, a tak jej galantný manžel nechal postaviť zámok v Buchloviciach. Tak tomu sa hovorí láska! Ale dnes sa tu nachádza aj krásna knižnica.

Keďže majitelia boli vášniví cestovatelia, zaujímavé sú tiež exponáty z ich exotických výprav.

Okolo nového sídla mala Eleonora krásny park, čo určite ocenila, lebo na Buchlove mala viac-menej len jednu lipu, i keď opradenú historkou o istom Janovi Vlčekovi, ktorý ju vraj zasadil koreňmi nahor, aby tak dokázal svoju nevinu, keď ho chceli obviniť z pytliactva. Lipa tam rastie dodnes, pod jej konármi sa ešte stále nachádza stôl okolo ktorého sedeli sudcovia a jeden špalok, na ktorom musel sedieť obvinený…

Užitočné informácie o hrade Buchlov nájdete: tu

Keď sme spomenuli vinu a nevinu alebo dobro a zlo, tak odporúčam navštíviť ešte jedno miesto: Střílky – jeden z mála zachovaných barokových cintorínov v Európe.

Je to naozaj unikátna pamiatka. Na navŕšenej veľkej štvorcovej terase uprostred obce by človek očakával skôr nejakú monumentálnu baziliku. Však Amand Petřvaldský pôvodne aj zamýšľal vybudovať väčší kostolný areál ako pútnické miesto. Ale potom začal s veľkolepo poňatou výstavbou cintorína, ktorá trvala až 13 rokov. Žiaden div, veď najprv bolo treba vyrovnať výškový rozdiel zvažujúceho sa terénu.

Celý cintorín je pretkaný odvodňovacími a odvzdušňovacími rúrkami, ktoré ústia do obvodových stien. Najpozoruhodnejšie sú však sochy, ktoré vytvoril moravský sochár Gottfried Fritsch, žiak slávneho Raffaela Donnera, u ktorého pracoval vo Viedni a Bratislave.

Je to napríklad strážca tohto miesta – smútočný anjel v nadživotnej veľkosti (ale akí veľkí sú vlastne anjeli?) a hlavne menšie diela po celej balustráde – kamenné vázy s jemnými reliéfmi symbolizujúcimi nebo, peklo, smrť a posledný súd…

…a potom na pravej strane sošky znázorňujúce kresťanské cnosti, zatiaľ čo na ľavej strane sú to hriechy – obžerstvo, lenivosť, pýcha, lakomstvo a pod.