Viedenská tradícia v šálke kávy

Počula som raz historku o anglickom veľvyslancovi z 19. storočia, ktorý si počas svojho pôsobenia v Rakúskej monarchii nechal dovážať z Londýna vodu, aby si mohol aj vo Viedni dopriať pravý anglický čaj. Jeho rakúsky kolega, ktorý bol vyslaný do Anglicka, si zase nechal posielať vodu zo svojej domoviny, aby si pochutnal na viedenskej kávičke…

Musím sa priznať, že v čase, keď som prišla do Viedne, som kávu vôbec nepila. Páčila sa mi jej vôňa, ale to bolo všetko. Lenže raz sme boli pozvaní do tunajšej firmy Julius Meinl, kde nám samozrejme prezentovali aj ich kávu. Aj neskôr som sa vo Viedni viackrát dostala do situácie, keď by bolo nezdvorilé odmietnuť ponúkaný nápoj, a tak som postupne zistila, že nie len že káva nechutí až tak zle, ale že proste káva a Viedeň patria k sebe ako soľnička a korenička!

Ale predstavte si, že koncom 17. storočia ešte nikto vo Viedni kávu nepoznal! Ľudia mali vtedy iné problémy, najmä ak hovoríme o roku 1683. Po víťaznom ťažení cez celý Balkán stáli Turci pred bránami Viedne a dva mesiace mesto obliehali. Vrchný veliteľ viedenskej posádky vysielal svojich poslov s informáciami o situácii a žiadosťami o posily. Večnú slávu si zabezpečil len jeden z nich – kuriér alebo špión (vyberte si sami) Georg Franz Kolschitzky. So svojou znalosťou turečtiny, v širokých tureckých nohaviciach a s fezom na hlave sa ľahko dokázal pohybovať po nepriateľskom tábore. Viedni prišiel na pomoc poľský kráľ Ján III. Sobieski, ktorý Turkov porazil a hnal kade-ľahšie. Svoj tábor opustili tak rýchlo, že tu po sebe zanechali viac ako sto kanónov. Ale nechali tu aj okolo 500 vriec so zvláštnymi plodmi. Viedenčania si mysleli, že to je krmivo pre ťavy a rozhodli sa tie vrecia radšej spáliť. Kolschitzkemu udrela do nosa vôňa praženej kávy, ktorú dobre poznal z čias svojej tajnej misie. Preto, keď ho cisár chcel za jeho služby odmeniť, okrem tradičnej odmeny – 200 dukátov, dom a povolenie podnikať – si vyžiadal aj zopár vriec, čo zostali po Turkoch. To bol jeho štartovací kapitál, pretože si vraj vďaka nim otvoril prvú kaviareň vo Viedni. Dokonca sa mu pripisuje aj to, že keď Viedenčanom spočiatku nový nápoj nechutil, lebo bol na ich vkus príliš horký, Kolschitzky do kávy primiešal mlieko, čím vznikla „melánž“ – aj dnes najobľúbenejší druh kávy vo viedenských podnikoch.

No a keď ešte k tomu niekto pridá tvrdenie, že Kolschitzky vo svojej kaviarni začal servírovať ku káve croissanty v tvare polmesiaca sťaby symbolu víťazstva nad Turkami, tak sa už historici naozaj chytajú za hlavu. Lebo celá legenda o Kolschitzkom je síce pekná a zaujímavá, ibaže skoro nič z nej nie je pravda. 🙂

Podľa údajov z Cisárskej dvornej komory zo 17. januára 1685 prvý, kto získal oprávnenie vo Viedni „pripravovať turecké nápoje ako kávu, čaj a sorbet, a tým si privyrábať na chlieb“, bol Johannes Diodato, arménsky kupec, ktorý už pred tým obchodoval s tureckým tovarom, ako boli koreniny, koberce či výrobky z kože. Ale uznajte, že Kolschitzkeho príbeh je omnoho pestrejší. Azda aj preto je po ňom pomenovaná ulica v 4. viedenskom okrese. Tam, kde sa pretína s ulicou Favoritenstrasse, stojí dom, na ktorom je umiestnená socha Georga Kolschitzkeho v jeho tureckom prestrojení. V ruke drží tácku s kávou…Prvú kaviareň si teda vo Viedni otvoril Diodato, a tým sa začala slávna tradícia viedenských kaviarní, ktorá je dokonca od roku 2011 na UNESCO-zozname nehmotného dedičstva. A čo je to ten typický viedenský Kaffeehaus? O tom až nabudúce.