Hořické trubičky – jemná pochúťka z Podkrkonošia

Musia byť krehké, s chrumkavou textúrou, voňať po oblátke a v ústach sa lahodne rozplynúť. V žiadnom prípade by sa nemali prilepiť na podnebie ako papier. Hovoríme o sladkých jemných trubičkách, ktoré sa už 200 rokov vyrábajú v mestečku Hořice a jeho okolí.

Z Francúzska do Hořic

Ak pôjdete do múzea v Louvri, môžete tam nájsť aj tento obraz z polovice 17. storočia od francúzskeho maliara Lubina Baugina: Zátišie s vaflami. Na stole pokrytom damaškovým obrusom je fľaša vína, sklenený pohár a cínový podnos s trubičkami. Takže je celkom možné, že si na tomto jemnom pečive pochutnával už aj Ľudovít XIV. Ale ako sa dostali trubičky do Hořic, malého mesta v Česku, ktoré sa nachádza 23 km severozápadne od krajského mesta Hradec Králové?

Keď sa Napoleon po svojej neúspešnej vojenskej výprave do Ruska vracal domov, rozptýlené časti jeho vyčerpanej armády prechádzali aj cez územie súčasného Česka. A tak vznikla legenda… Medzi ranenými vojakmi bol aj jeden kuchár, o ktorého sa starala miestna vdova Líčková. Keď sa vojak zotavil, odvďačil sa svojej spasiteľke tak, že jej prezradil recept na túto francúzsku kráľovskú pochúťku. Niektorí dokonca tvrdia, že to bol osobný kuchár Napoleona, ktorý mu piekol diétne oblátky, keď cisár trpel žalúdočnými problémami. Či to bolo tak alebo inak, isté je, že v rodine pani Líčkovej sa trubičky začali piecť už v roku 1812.

Ja som mala možnosť navštíviť firmu v Miletíne, kde nás privítal jej zakladateľ Václav Klůz – s oblátkami v rukách, rovno pod fotografiou pani Marie, ktorú spomenieme neskôr.

Úspešný podnikateľ Karel Kofránek

Trubičky zachutili aj susedom, a tak dcéra pani Líčkovej chodila od domu k domu a piekla trubičky na svadby, krstiny, narodeniny a iné rodinné udalosti. Čoskoro získala prezývku “Trubičková bába”. Gazdinky jej pomáhali, čo-to odkukali a potom aj samé začali piecť. No originálna receptúra ostala stále v tajnosti a dedila sa z generácie na generáciu. Pravnučka Barbora Dmychová už mala pečenie trubičiek ako svoje povolanie a získala za ne aj prvú medailu. Navyše sa zoznámila so šikovným cukrárom Karlom Kofránkom. Ona priniesla do ich spoločnej rodiny recept, Karel zas podnikavého ducha. Kofránek investoval nielen do výroby, ale aj do obalov a reklamy. Jeho reklamné plagáty odporúčali trubičky spolu s ďalším výrobkom – medovinou – konzumovať 3-5x denne, najmä pri ochoreniach jazyka, žalúdka alebo iných problémoch. Ale samozrejme, aj len tak pre potešenie ako to najjemnejšie dezertné pečivo.

Kofránek výrobu výrazne zmodernizoval zavedením elektrického prístroja s dvomi platňami na pečenie oblátok, na ktorý získal aj patent. Svoje výrobky vyvážal do Francúzska, Anglicka, Nemecka, Turecka, ale aj do Číny a Ameriky, a zbieral za ne rôzne uznania a medaily. Ale potom prišla 1. svetová vojna, bol nedostatok surovín, Karel Kofránek zomrel, výroba sa zastavila. Tradíciu neskôr obnovila až jeho dcéra Marie. Vtedy už trubičky vyrábali aj ďalší cukrári v Hořiciach. Komunisti tieto výrobne znárodnili, výroba sa presunula do iektorých štátnych tovární. Ale poctivé trubičky sa i naďalej ručne piekli a stáčali doma pre vlastnú spotrebu. Situácia sa zmenila po roku 1989, keď viaceré rodinné firmy výrobu obnovili. V súčasnosti tvorí 8 výrobcov združenie, ktoré v roku 2007 získalo chránené zemepisné označenie EÚ. Pravé Hořické trubičky môžu vyrábať len výrobcovia v katastri mesta Hořice s priľahlými obcami. Jedným z nich je aj firma v Miletíne, ich výrobky nájdete pod názvom Hořické trubičky – Dobré z Miletína.

Ako sa robia trubičky

Najprv sa upečú okrúhle oblátky. Kedysi sa na pečenie používala takáto “oplatečnice”.

Hotová oblátka sa potrela rozpusteným maslom s trochou medu. Potom sa posypala zmesou, ktorej zloženie bývalo rodinným tajomstvom. Väčšinou je to zmes cukru, orechov alebo mandlí, kakaa a škorice. Na posypanú oblátku sa priložila ďalšia oblátka a potom sa spolu ručne zatočili do trubičky. To sú typické Hořické sypané trubičky.

Dnes sa na pečenie používa kolotoč s niekoľkými okrúhlymi platňami. Stroj najprv do stredu platne cvrkne trochu cesta, potom sa priklopí druhá platňa, cesto sa roztečie a pri teplote 170°C sa za jednu minútu upečie oblátka, ktorá potom skĺzne do pripraveného koša.

Za 7-hodinovú smenu sa takto upečie 9000 oblátok. Keď pán Klůz hovorí o strojoch v ich firme, oči sa mu rozžiaria nadšením. Pôvodným povolaním je totiž strojársky konštruktér a väčšinu strojov vo výrobni vymyslel a navrhol on sám.

Komerčne úspešnejšie sú však trubičky plnené. Každá oblátka sa musí orezať, aby mala perfektný tvar.

Úhľadne naukladané tenučké oblátky putujú do tzv. návlhárne, kde pobudnú 3-4 týždne.

Medzitým sa šľahá sladký krém. Neviem ako vy, ale ja by som hneď najradšej strčila prst do tej sladkej masy a ochutnala krém…

…alebo aspoň oblízala šľahač z mixéra… 🙂

Potom sa aj tieto oblátky ručne stáčajú na zohriatej platni pomocou drevenej paličky. Trubičky z Miletína sú výnimočné aj tým, že na obale je napísané meno osoby, ktorá tieto trubičky stočila! Firma má 55 zamestnancov a z toho až polovica ručne roluje trubičky.

V ďalšej fáze sa stočené trubičky naplnia. Nie je to až také jednoduché, ako to vyzerá. Trubička nesmie prasknúť a jej povrch sa nesmie zašpiniť od náplne.

Pan Klůz sa priznal, že každý deň musí zájsť do skladu s hotovými trubičkami, aby precítil ich vôňu. Aby spoznal kvalitu trubičky, nemusí ju zjesť celú, stačí mu vraj, keď ochutná trochu krému alebo si privonia k maslu.

Firma vyrába osem druhov plnených trubičiek – čokoládové, orieškové, kávové, jogurtové alebo s vaječným likérom a pod. Za mesiac ich vyrobia 1,5 mil. kusov – štyri dlhé kamióny! V ponuke sú aj trubičky celé alebo z polovice máčané v čokoláde. Vyvážajú sa aj na Slovensko.

Plnené trubičky sa hodia ku káve alebo čaju, a tie bez náplne zas k vínu – presne tak, ako to je vyobrazené na maľbe zo 17. storočia…

Viac informácií o firme: Hořické trubičky

Viac informácií o zaujímavostiach v Královohradeckom kraji: hkregion

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri