Buchara – obchodný duch stále ožíva

Prechádzka po uličkách starého mesta v nás navodila atmosféru dávnych čias, keď sa tu čulo obchodovalo. Z pôvodných deviatich zakrytých bazárov (toki) ostali len tri. Ich brány boli také veľké, aby cez ne bez problémov prešli karavány s niekoľkými ťavami.

V historických klenbách sa predávali knihy, šperky, pokrývky na hlavy a múka, vyrábali sa šípy a jedna časť slúžila na obmenu peňazí. Nuž, peniaze v Uzbekistane, to je samostatná kapitola! Tunajšie platidlo sa nazýva sum. Akonáhle sme si vymenili peniaze, už sme nepotrebovali peňaženky. Len gumičky a igelitku. 🙂

Ani neviem, koľkokrát sme počas našej cesty tie hŕby peňazí prepočítavali. Ale bolo to veľakrát. Stačilo, aby nás niekto vyrušil alebo sa nám myšlienka niekam trochu zatúlala, a už sme mohli rátať zase od začiatku! Zato domáci počítajú bankovky bravúrne. Celý štós prehnú v polovici, naslinia si palec a už to frčí!

Aj bývalé karavanseraje sa premenili na obchodíky alebo dielne.

Remeselníci vytiahli náradie pred dielničky a zvedavým turistom predvádzajú svoju zručnosť. Tak ako tento chlapík, ktorý z dreva vyrába vyrezávané podstavce pod korán.

Hoci sa v mnohých obchodíkoch dnes predávajú hlavne suveníry, predsalen sa dajú nájsť zaujímavé lokálne výrobky. Očakáva sa, že sa budete o cene zjednávať, ale predavači nie sú vôbec dotieraví.

Marco Polo, ktorý navštívil Bucharu v 13. storočí, napísal do svojich spomienok, že najkrajšie a najjemnejšie koberce sú z Buchary.

Koberce ale vyrábajú Nomádi v jurtách, v Buchare sa len predávajú. Už v minulosti ich odtiaľto nosili na svojich chrbtoch ťavy, aby si ich potom vo svojich prepychových palácoch mohli rozprestrieť bohatí obyvatelia európskych metropol. Tieto koberce sú známe svojimi farebnými vzormi, ktoré mali často magický význam a vlastne mali priniesť do domu šťastie a prosperitu a ochrániť ho pred zlými silami.

Koberce rôznych rozmerov boli rozvešané po celej ulici, až sme čakali, či aspoň trochu nezafúka vietor a aspoň niektorý z kobercov sa nepremení na lietajúci.

Mňa však viac fascinovali suzani – nádherné, dekoratívne vyšívané nástenné koberce, ktoré sa vešajú na stenu alebo slúžia ako obrus, prehoz na posteľ či koberček na modlenie.

Mne sa najviac páčili tie s množstvom kvetov a granátovými jablkami – dôležitým symbolom plodnosti.

Buchara sa preslávila aj zlatými výšivkami. Mladá predavačka nám ochotne s jednou zapózovala.

Ale v minulosti smeli so zlatými a striebornými niťami vyšívať len muži, remeslo sa predávalo z otca na syna. Motívy sa najprv vyrezali špeciálnymi nožnicami.

Výšivky sa potom apllikovali na zamatové chaláty, ktoré sa aj dnes nosia na svadby a iné slávnostné príležitosti.

Keď sme sa presúvali ďalej, zrazu sme začuli zvláštny zvuk. Ako keď bzučia včely. Veľa včiel. Pobrali sme sa tým smerom a prišli sme k bazáru so zlatom.

Tak vážení, toto je čisto ženská záležitosť, preto to bzučanie. Nakupovali ženy, predávali ženy. Niektoré patrične ovešané zlatými šperkami a niektorým dokonca žiarili v ústach aj zlaté zuby. V Uzbekistane sa ročne vyťaží okolo 100 ton zlata, čím sa zaraďuje na 9. miesto na svete. Ale podľa zásob zlata mu patrí dokonca 4. priečka. Zaujímavé, že veľa obchodov so zlatými šperkami sme nevideli, jedine tento trh.

Nádherná bola aj keramika, hlavne čajové súpravy – čajník a misky bez ušiek, najčastejšie ozdobené štylizovanými bavlníkovými kvetmi. Veď čo iné? Hovorí sa, že Uzbekovia dokážu o bavlne – o svojom bielom zlate – rozprávať celé hodiny…

Medzi keramickými taniermi sme objavili aj napodobeniny úžasného Kalján minaretu. Dodnes ma mrzí, že som si jeden nekúpila, lebo to bola pre mňa jedna z najkrajších stavieb v tejto krajine.

Zaujala nás aj predavačka, hlavne svojím obočím. Zrastené obočie u žien vraj prezrádza horkokrvnosť, nuž, ak príroda nenadelila, treba si ho dokresliť farbou…

Na uzbeckých pamiatkach sa často objavujú nápisy z kufického písma (geometrické arabské písmo), ktoré je veľmi dekoratívne. V Buchare sme našli aj kaligrafické obrázky, na ktorých boli z tohto písma vytvorené zvieratá a iné objekty.

Veľký nákup sme urobili aj u tohto sympatického starého muža.

Muž predával pečiatky, ktorými sa vyrážajú ozdobné vzory na tunajšom chlebe. Super suvenír, kúpila som pre všetky kamošky!

A samozrejme nechýbali ani magnetky…

Toto bola teda Buchara. Ešte vám prezradím, že ten pán drží v ruke ani nie 500 euro. 🙂

Ak chcete vedieť viac o meste a jeho pamiatkach, prečítajte si aj post:

Buchara – dôležitá križovatka na Hodvábnej ceste

Ak plánujete cestu do Uzbekistanu, môžete sa obrátiť aj na:

http://www.koraltour.sk/

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri