Buchara – dôležitá križovatka na Hodvábnej ceste

Do Buchary sme cestovali s naším ospalým šoférom. Celou cestou sme sa snažili udržiavať s ním dialóg, pretože akonáhle nastala trochu dlhšia pauza, oči mu začali podozrivo klipkať. Keď nás vozil v Samarkande po pamiatkach, vždy keď sme sa vrátili k autu, našli sme ho rozvaleného na sklopených sedadlách.

Buchara je ako oáza, ibaže namiesto piesku sú všade navôkol bavlníkové polia. V septembri začína zber, zapájajú sa doňho všetci obyvatelia, starí, mladí, žiaci i študenti. Na jednom mieste sme zastavili, aby sme si aj my nabrali niekoľko bielych chomáčikov.

Pole bolo zaplnené bielymi, ružovkastými i žltými kvetmi, medzi nimi sa ukazovali už aj zrelé plody, ktoré v určitom momente puknú a vyskočia z nich vatové vlákna. Zbierať treba rýchlo, lebo inak sa uvoľnia z kapsulky a schmatne si ich vietor. Na ceste sme stretávali nielen brigádnikov, ktorí sa po celodennej práci na poli vracali domov, ale aj traktory s vlečkami plnými tohto „bieleho zlata“. Na okrajoch dedín vyrastali pyramídy z bielych bavlniek, ktoré pripomínali obrovské cukrové homole. V pestovaní bavlny patrí Uzbekistanu 6. priečka na svete.

Buchara sa často označuje ako srdce Hodvábnej cesty. Tu sa budovali bazáre a karavanseraje (orientálne hostince slúžiace karavánam na oddych), kde sa stretávali ľudia z celého sveta. Ešte aj dnes majú uličky názvy podľa toho, s čím sa tu obchodovalo.

Našou prvou zastávkou bola pevnosť Ark – sídlo posledných emirov – úžasná stavba, viackrát zničená a znovupostavená v 7. storočí.

S obdivom sme zastali pred masívnymi hradbami, z ktorých trčali drevené koly. Vyzerali ako stena na lezenie pre nejakého Spidermana, celkom som si vedela predstaviť, ako zľahka by sa po nich vyšplhal až na samý vrch 10 m vysokého múru. Ale tie koly sú tam vraj preto, aby pevnosť vyzerala akoby nedokončená. Lebo sa hovorí, že zlí duchovia môžu ovládať len hotové stavby!

Pred 200 rokmi by sme sa len sotva odvážili sem prísť, emir by nás – ako inovercov – okamžite dal popraviť alebo aspoň zbičovať. Veď bič – ako symbol tvrdej bucharskej justície visel nad hlavným vchodom.

Na bráne vidno lóžu, kde svojský emir sedával. Odtiaľto vyhlasoval svoje príkazy a ortiele. Dvaja mladíci na koni a ťave nám núkali možnosť vyfotiť sa, ale v minulosti by sem nesmeli prísť na koni, iba pešo a stále by sa museli klaňať tvárou k citadele, dokonca aj pri odchode.

Kedysi tu bolo viac života, ešte na začiatku 20. storočia tu boli kasárne, sklady, koniarne, knižnica, mincovňa, trónny sál a paláce, v ktorých bývalo 3 000 ľudí. V roku 1920 bombardovala Bucharu armáda na čele s boľševickým generálom Frunzem, ale paláce vyhodil do vzduchu vraj samotný (posledný) emir Sajid Alim Chán, aby sa nikto nedostal do intímnych miestností jeho háremu. Dnes je tu mešita, múzeá a obchodíky.

Vošla som do malého obchodíku, preplneného všetkým možným. Predavač ma cez všetko to haraburdie zaviedol k malému okienku. Bol odtiaľto výhľad na križovatku. Predstavila som si, ako sa tu kedysi križovali cesty, ktoré viedli do Perzie, Číny, Indie a Ruska…

Aj benátski kupci sem prichádzali ochodovať s orientálnym korením, kožušinami, hodvábnymi látkami, zlatými výšivkami a zlatotepeckými výrobkami.

Na jednej z týchto historických ulíc stoja oproti sebe dve stavby:

Myslela som si, že po samarkandských skvostoch ma už akosi nič neprekvapí. Ale bolo to len do chvíle, kým sme nezastali pred minaretom Kalján.

V roku 1219 vtrhol do Buchary Džingischán, obyvateľov povraždil alebo predal do otroctva, remeselníkov odvliekol do Mongolska. Jediné, čo v meste nezničil, bol tento minaret. Ja viem, bolo to zo strategických dôvodov, ale povedzme radšej, že bol touto stavbou tak očarený ako ja, a preto ho nechal stáť.

Minaret nie je obložený tyrkysovými dlaždičkami ako väčšina uzbeckých pamiatok, ale je celý z jednoduchých tehál, ktoré sú v prstencoch usporiadané do rôznych ornamentov. Celkovú dekoráciu dotvárajú ešte aj tiene tehličiek, ktoré počas dňa menia svoj uhol a dĺžku. Dokonalé!

Pôvodný minaret sa vraj zrútil, staviteľ Arslan Chan sa preto rozhodol stavať nový pomaly a dôkladne. Legenda hovorí, že najprv urobil základy zo zmesi alabastru a ťavieho mlieka a potom sa vyparil z mesta nevedno kam, aby ho nikto nenútil v stavbe pokračovať. Vrátil sa až o dva roky a keď videl, že základy sú dostatočne pevné, postavil nový minaret až do výšky 46 metrov. Bolo to v roku 1127.

Škoda, že sa nám nepodarilo dostať sa hore na minaret. Výhľad musí byť jedinečný, veď podľa neho sa orientovali karavány podobne ako lode podľa majáka. Strážca sedel hore v rotunde so 16 klenbami a pozoroval, či sa neblíži nepriateľ. Ach, a dokonca z neho podľa príkazu emira zhadzovali odsúdencov na smrť. Naposledy v roku 1884.

Minaret stojí pri mešite Kalján, ktorá je jednou z najstarších islamských modlitebien. A bola to druhá najväčšia mešita v Strednej Ázii po mešite Bibi Chanum v Samarkande.

V 16. storočí mal v Buchare veľký vplyv šejk Abdullah z Jemenu, s priezviskom Miri Arab. Podľa neho sa nazýva medresa, ktorá dopĺňa architektonický komplex Pol Kalján. Na jej stavbu sa použili peniaze z predaja 3 000 otrokov. Boľševici školu zatvorili, ale Stalin, keďže potreboval podporu aj od moslimov, ju po vojne znovu otvoril – ako jedinú v celom Uzbekistane. Aj v súčasnosti je to stále funkčná islamská škola, preto sme si ju mohli pozrieť iba zvonka.

Podobne ako minaret Kalján je vyzdobené aj Mauzoléum Samanidov z 10. storočia, majstrovské dielo ranej islamskej architektúry. Nechal ho postaviť významný panovník Buchary Ismail Samani, ktorý je tu pochovaný aj so svojou rodinou.

Aj Buchara má svoje námestie – Labi Hauz, síce menšie, s vodnou nádržou uprostred, ale veľmi príjemné a romantické.

Priťahovalo nás ako magnet, boli sme tu aj večer aj cez deň, a pokojne by sme tu vydržali sedieť aj celé hodiny! Tak ako domáci, ktorí tu v tieni 500-ročných moruší hrali domino alebo popíjali čaj v blízkych „čojchonách“.

Vodná nádrž s hĺbkou až 5 metrov bola v minulosti zásobárňou vody, profesionálni nosiči vodu roznášali v špeciálnych kožených vedrách a často ju vyčerpali až do dna.

Nielen pocestní si vo vode umývali zaprášené nohy, v nádrži sa aj pralo, umývali riady… Voda bola aj zdrojom nákaz, dostať červa bolo ako dostať nádchu. Chodilo sa k frizérovi, ktorý vedel červíka šikovne vytiahnuť pinzetou a namotať na cievku. 🙂 Až prvý sovietsky lekár vymedzil nové hygienické predpisy a vybudoval sa tiež kanál.

Okolo nádrže stojí niekoľko typických historických budov:

S obľubou tu sedávajú celé rodiny. Tachty vyzerajú ako nadrozmerné postele, sú vyložené koberčekmi a pestrými vankúšmi. Servíruje sa na menšom stolíku, pri jedle sa sedí, po jedle leží. Kto by odolal?

Celé dianie na námestíčku pozoruje z jedného roku bronzový Hodža Nasreddin na somárovi – obľúbená postavička ľudových anekdot.

Bol to vraj pašerák, ale nikto nevedel, z čoho zbohatol, lebo colníci nemohli prísť na to, čo pašoval. Na somárovi mal vždy len koše naplnené slamou, a tú colníci spálili. Až keď bol starý, tak sa priznal, že pašoval tie somáre, na ktorých sedel. Podľa inej historky mal prisľúbenú padišáhovu dcéru za ženu pod podmienkou, že strávi na streche jednu noc. Nasreddin si kázal priniesť veľký kameň, a ten váľal celú noc, aby nezamrzol. Lenže padišah povedal, že sa určite zohrieval v mesačnom svetle a dcéru mu nedal. Sklamaný Nasreddin odišiel z mesta a býval v stepi v chatrči so studňou. Raz bol padišah na love, zablúdil a bol smädný. Chcel sa napiť zo studne, ale nebolo tam vedro. Nasreddin mu povedal: „Tak ako ja som sa mohol za mrazivej noci zahriať svitom mesiaca, tak sa teraz ty môžeš napiť z odlesku na hladine vody v studni!“

Medresa Čor Minor znamená „štyri minarety“, veď naozaj – stoja tu – štyri veže ako urastené hríby s modrými klobúkmi.Medresu postavil bohatý Turkmén Kalif Nijazkul v roku 1807. Vnútri je obchodík a za malý poplatok sa dá vyjsť hore na strechu.

Pohľad na netypickú stavbu som si vychutnala ešte z neďalekej lavičky. Spoločnosť mi robilo dievča, ktoré uspávalo svoju malú sestričku. Všade bol taký zvláštny pokoj, žiaden zhon a stres.

Na starých fotkách sme videli, ako si kedysi na všetkých štyroch vežiach bociany budovali svoje hniezda.

Bociany patria k uzbeckým národným symbolom. V súčasnosti už síce na tejto bucharskej medrese nehniezdia, ale ešte stále je ich v Uzbekistane plno. A to je dobre. Lebo tunajší obyvatelia veria, že pokiaľ tieto vtáky pokojne, so svojimi širokými krídlami plachtia na oblohe, v krajine vládne mier a pohoda.

V bucharských uličkách sme natrafili aj na skupinku veselých mladých žien, ktoré sa chceli odfotiť, spievali, tancovali a podobne sa predvádzali.

Až sme mali chuť odložiť fotoaparáty a nechať sa strhnúť ich veselou náladou, a to i napriek tomu, že sme sa s nimi nevedeli dorozumieť, čo sa nám stalo prvý a posledný raz, lebo inak sa všade dalo v pohode dohovoriť po rusky. Ale potom vyšla z domu taká staršia báryšňa a svojím prísnym pohľadom celé predstavenie rázne ukončila. Škoda, pretože to boli bezpochyby tie najveselejšie osôbky, ktoré sme počas našich potuliek po Uzbekistane stretli.

Súvisiace články:

Buchara – obchodný duch stále ožíva

8 klenotov Samarkandu, ktoré treba vidieť

SPOZNAJTE BUCHARU

Ako sa tam dostať: Do Buchary sme prišli autom. Ale pohodlne sa dá cestovať vlakom, keďže bola otvorená vysokorýchlostná železničná trať. Podrobné informácie v anglickom, nemeckom a ruskom jazyku nájdete tu. Z Buchary sme sa vracali do Taškentu lietadlom, domácimi aerolinkami – Uzbekistan Airways.

Kde sa ubytovať: Odporúčam hotel Semurg – výhodná poloha, spokojnosť so službami. Nepodarilo sa mi zistiť ich internetovú stránku.

Ak plánujete cestu do Uzbekistanu, môžete sa obrátiť aj na:

Visit Uzbekistan Travel – informácie o Uzbekistane (pamiatky, doprava) so sídlom v Taškente

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Buxoro, Uzbekistan