8 klenotov Samarkandu, ktoré treba vidieť

Keď nás neskoro v noci čakal na železničnej stanici v Samarkande šofér s mikrobusom, netušili sme, že je to medveď, ktorého sme práve zobudili zo zimného spánku. Ráno sa po ňom zľahla zem. Po hodine meškania nám ho telefonicky pomohli zobudiť dvaja mladíci z recepcie hotela. Jeden sa volal Amir a druhý Timur. Popularita stredovekého dobyvateľa Amira (kniežaťa) Timura (1336 – 1405) je stále živá. Veď Samarkand bol hlavným mestom jeho ríše. Práve tu sa rozhodol Timur demonštrovať svoju moc veľkolepou výstavbou, tu sa stavalo to najväčšie a najvyšperkovanejšie. Pohrajte sa s názvom mesta na jazyku, vyslovte ho pomaly, po slabikách: Sa-mar-kand… znie to, akoby ste povedali dra-ho-kam… Už v minulosti cestovatelia označovali toto mesto za perlu vesmíru a zrkadlo sveta. Čo by sme teda určite nemali vynechať pri jeho návšteve?

Nepoznám iné námestie, ktoré by z troch strán obkolesovali honosné stavby ako napríklad katedrály. A hoci názov námestia Registán znamená doslova “miesto pokryté pieskom”, žiaden piesok, ale sú tu tri úžasné stavby – medresy, bývalé islamské školy. Štvrtá strana je ponechaná voľná, aby si človek do sýtosti mohol vychutnať pohľad na tento architektonický skvost. Ani my sme sa nevedeli dočkať, keď v tom sme zastali pred niečím, čo vyzeralo ako vysoký plot, bolo to strašne veľké a strašne zelené!

Upodozrievali sme nášho rozospatého šoféra, že nás zaviezol na celkom inú adresu, ale nie, bolo to tak, boli sme pred najkrajším námestím sveta!

Do Uzbekistanu sme prišli v čase, keď celá krajina oslavovala výročie nezávislosti od Sovietskeho zväzu. V Samarkande museli byť oslavy poriadne okázalé, pretože tu – priamo na tej vyhliadkovej strane Registánu – postavili zelenú tribúnu! Celé námestie sme si teda odfotiť nemohli, no jeho nádherné stavby sme si vychutnali po jednom.

(1) Ulugbekova medresa po ľavej strane je najstaršia, nechal ju postaviť Timurov vnuk v rokoch 1417 – 1420. Zadívajte sa na nádherný, 35 m vysoký, portál, plný geometrických ornamentov.

Vnútorný priestor je síce bez dekorácie, ale akoby tu stále ešte prebýval vznešený duch poznávania, veď sa tu kedysi vyučoval nielen korán, ale čítali sa aj lekcie z matematiky, logiky, geometrie a prírodných vied. Prednášajúcimi boli najväčší učenci svojej doby, medzi nimi aj Ulugbek.

Ak sa ocitnete späť na námestí, určite si vás ako cudzincov niekto vyhliadne a ponúkne možnosť ísť hore na minaret. Neodmietnite, len sa dohodnite vopred na cene. Výhľad je nádherný – na ďalšie medresy, ale aj na celé okolie, nad ktorým sa vďaka svojim rozmerom dala tušiť ďalšia monumentálna stavba.

(2) Medresa Šer Dor, ktorá stojí oproti a ktorú tak dobre vidno z minaretu, je z roku 1424.

Najpozoruhodnejším prvkom jej fasády sú levy, ktoré ako by prehltli slnko. Zaujímavé sú nielen preto, že vyzerajú skôr ako tigre, ale preto, že v islamskej architektúre sa normálne nesmú zobrazovať živé bytosti. A tu okrem levov nájdete aj gazely a vtáky.

Stavba je takmer zrkadlovým obrazom Ulugbekovej medresy, ale má nepomerne väčšiu kupolu, a možno práve to spôsobilo, že už o niekoľko rokov po dokončení došlo k jej poškodeniu.

(3) A konečne tretia stavba na námestí – medresa Tilja Kori.

Pripravte sa na rituál, ktorý vykoná každý, len čo vstúpi dnu: najprv vstúpiť, potom zakloniť hlavu a od údivu otvoriť ústa! Steny vnútornej mešity totiž pokrývajú modré dlaždičky, ale hlavne kufické nápisy, rastlinné ornamenty a kaligrafické obrazy z čistého zlata.

Dnes sa v medresách nevyučuje. No nestali sa z nich prázdne múry so zašlou slávou bez života, naopak.

Pre domácich sú medresy na námestí Registán pútnickými miestami, rovnako ako Guri Amir (4) – hrobka veľkého Amira Timura.

Vždy sú tu skupinky pútnikov. Nie je to však modlenie, na aké sme zvyknutí z arabských krajín, muži aj ženy (prostovlasé) sedia spolu na laviciach a s rukami roztiahnutými k nebu odriekajú verše z koránu. Nikto si nebije čelo o zem, ich spoločná modlitba je skôr akousi duchovnou meditáciou.

Ich slávny predok Timur je národným hrdinom, zakladateľom uzbeckej štátnosti, ktorý v 14. storočí vytvoril ríšu rozprestierajúcu sa medzi Osmanským impériom a Indiou. Na jeho sile mu neubralo ani to, že kríval. Bol vynikajúcim stratégom, organizoval výpravy a podroboval si jedno územie za druhým. Najdlhšia výprava – do Sýrie a Ankary – trvala sedem rokov.

Človek by predpokladal, že bojovník takého formátu padne niekde v boji a spolu s dušou vypustí ešte naposledy strašný bojový pokrik… Skutočnosť však bola iná. Timur sa pripravoval na svoj najväčší záťah – do Číny. Bola zima a aby nezamrzol, nalieval sa len arakom, prechladol a to sa mu stalo osudným… Jeho hrobka je rovnako okázalá ako ostatné stavby, ktoré nechal postaviť.

Timur odpočíva v nefritovom tmavozelenom sarkofágu, pri nohách svojho duchovného mentora šejka Mir Said Baraka, ktorý mu dal do rúk symboly moci – bubon a zástavu. V roku 1941 sa sovietski vedci rozhodli preskúmať Timurove ostatky. Sarkofág otvorili 22. júna – v deň, keď bola vyhlásená Veľká vlastenecká vojna. V novembri 1942 ho zase zatvorili a práve vtedy došlo k významnému prelomu vo vojne v bitke pri Stalingrade. Odvtedy už sarkofág radšej nikto neotvára z obavy, aby sa nevypustil duch vojny.

Podľa výskumov sovietskych antropológov mal Timur atletickú a urastenú postavu a na svoju dobu vysoký vzrast – okolo 172 cm.

Je celkom možné, že aj vďaka mužnému vzhľadu na Timura leteli ženy. Mal ich vraj 18 a k tomu ešte 21 oficiálnych mileniek. Po úspešnej výprave do Indie chcel ešte viac demonštrovať svoju moc, a tak sa rozhodol postaviť najveľkolepejšiu (5) mešitu Bibi Chanum.

Na jej stavbu povolal stovky kamenárov, staviteľov a remeselníkov z rôznych kútov sveta, dokonca nechal priviezť aj 95 indických slonov, ktoré využil ako ťažné zvieratá. Dvorný astrológ vypočítal deň položenia základného kameňa – v máji 1399. Timur osobne dohliadal na stavbu, a keď sa mu zdal hlavný portál nízky, tak ho nechal zrútiť a nanovo postaviť. Už o päť rokov stála základná časť, na nádvorí sa mohlo modliť naraz 10 tisíc veriacich. Zadívajte sa na portál s výškou 40 metrov, pôvodne mal 4 veľké a 4 malé minarety.

Projekt tejto mešity bol však príliš ambiciózny vzhľadom na schopnosti vtedajších architektov, stavalo sa rýchlo, a tak čoskoro nastali problémy so statikou, z kupoly začali padať kamene, minarety sa rúcali a rozpadu mešity dopomohli aj časté zemetrasenia.

Timur nechal postaviť mešitu na počesť svojej obľúbenej manželky, dôverníčky a poradkyne (Bibi) Saraj-Mulk-Chanum. K výstavbe sa viaže aj jedna milá legenda. Timur sa práve vracal z ďalšej vojenskej výpravy, keď mešita ešte stále nebola hotová. Bibi chcela stavbu urýchliť. Keďže bola krásna, zamiloval sa do nej nielen Timur, ale aj mladý staviteľ, ktorý prisľúbil urýchlenie stavebných prác, ale len pod podmienkou, že bude smieť pobozkať svoju pani. Jedni hovoria, že si Bibi z opatrnosti zakryla líce rukou, iní dokonca tvrdia, že si na tvári podržala mäkký vankúšik, no city mladého muža boli tak intenzívne a jeho bozk tak vrúcny, že milej Bibi ostal na líci cucflek. Keď to Timur uvidel, rozzúril sa a nechal Bibi zhodiť z minaretu. Ale nebojte sa, jej posledným prianím vraj bolo, aby si mohla obliecť všetky šaty, ktoré mala vo svojom šatníku. A že to boli samé hodvábne šaty, ľahké ako vánok, tieto ju pri páde zachránili (a možno bol tak vynájdený padák… 🙂 ).

Okolie mešity Bibi Chanum je plné života, no nemám na mysli turistov. Práve tu totiž môžete stretnúť tie najtypickejšie tváre Uzbekistanu.

Určite je to aj vďaka tomu, že sa neďaleko nachádza miestny pestrý, živý a hlučný trh – Siob Bazár, ktorý je zaujímavý aj vďaka tomu, že kulisy v pozadí vytvárajú steny tejto veľkolepej mešity.

Pri obhliadke miestnych produktov neobíďte dyne (tarvuz) a medové melóny (kovun)! Kedysi sa používali ako platidlo za otrokyne a pochutnávali si na nich aj bagdadskí kalifovia a perzskí šachovia, ktorí si ich nechávali doniesť v špeciálnych bronzových nádobách vyplnených ľadom.

Ale pokračujme v túre po samarkandských pamiatkach.

Bibi Chanum vychovávala aj Timurovho vnuka Ulugbeka, ale vládca ho čoskoro zobral so sebou na výpravy do Indie a na Kaukaz a ako 10-ročného ho oženil. O päť rokov neskôr, keď Timur zomrel, stal sa jeho nasledovníkom (je tiež pochovaný v Timurovej hrobke). Viac ako dobyvačné vojny ho však zaujímala medicína, poézia, matematika, dejiny, teológia či hudba, ale jeho hlavnou vášňou bola astronómia. Zájdite si do jeho zrekonštruovaného observatória (6) z 15. storočia.

Toto miesto s obľubou vyhľadávajú svadobné páry, aby si tu zvečnili svoj významný deň. Tak im zaželajte šťastnú konšteláciu hviezd a pozdravte pani v pokladni (hoci dúfam, že ju už vymenili). Bola to jediná nepríjemná osoba, s ktorou sme sa v Uzbekistane stretli. Výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo o dobrosrdečnosti obyvateľov tejto krajiny.

Ak ste sa stále nenasýtili tyrkysovou farbou, prejdite sa cez nekropolu Šahizinda (7). Aj tu stretnete domácich pútnikov, ktorí v hrobkách zanechávajú modlitbu i bankovky.

Nekropola vznikla okolo prastarej hrobky Kusama Ibn Abbasa, bratranca proroka Mohameda, ktorý do týchto končín priniesol islam. Celý areál sa označuje aj ako múzeum kachličkovej výzdoby pod holým nebom.

A teraz si predstavte, že sa chystáte na cestu, ďalekú 10 tisíc kilometrov, ktorá potrvá možno aj 6-8 rokov. Ťavy vo vašej karaváne sú plne naložené hodvábom, diamantmi, ružovým olejom a iným luxusným tovarom. Cesta bude plná nebezpečenstiev, a tak sa treba zastaviť pri malej mešite Hazrat Hizr (8).

Už v minulosti sa tu každý chcel pomodliť, lebo veril, že mu toto miesto prinesie šťastie a že sa z dlhej obchodnej Hodvábnej cesty, ktorá viedla cez púšte, brody riek, úzke rokliny a iné nebezpečné úseky, vráti zase bez ujmy domov.

Nedávno som čítala, že nejaký neznámy básnik raz povedal: „Môžeš precestovať celý svet, vidieť pyramídy a obdivovať úsmev sfingy. Môžeš sa započúvať do mäkkého spevu adriatického vetra a zbožne kľačať pred Akropolou, môže ťa uchvátiť Rím so svojím koloseom, Notre Dame v Paríži alebo starý dóm v Miláne. Ale ak raz uvidíš Samarkand, zostaneš navždy očarený jeho kúzlom.“ Je to presne tak, nedá sa to vyjadriť lepšie…

SPOZNAJTE SAMARKAND

Ako sa tam dostať: Naša skupinka cestovala vlakom z Taškentu. Bol to tiež zážitok! Najprv kontrola tašiek na stanici, potom sme prešli davom domorodcov a cez ďalšiu kontrolu. Cestovali sme neskoro večer, tak sme len dúfali, že nastúpime do správneho vlaku. Vo vagóne bolo desať otvorených „kupé“. Boli od seba oddelené priečkami, na ktorých boli pripevnené z každej strany dve lôžka a ďalšie dve boli v priestore uličky. Nastúpili sme medzi poslednými, vagón bol plný. Neviem, či si viete predstaviť arómu, keď sa naraz vyzuje 60 ľudí. Ja áno…

Únava, stiesnený priestor a ťažký vzduch nás premohli a keď sme konečne ako-tak zadriemali, ozval sa budík na kamarátkinom mobile. Kým sme ho vyšmátrali a zistili, ako sa vypína, stihol mobil pozobúdzať najmenej polovicu osadenstva vagóna. Keď sme sa nachystali k výstupu, mali sme pred sebou uličku, v ktorej trčali samé nohy, v ponožkách i bez ponožiek. V duchu som si priala, aby vlak nezastal príliš prudko a ja som tvárou nepristála na niektorých chodidlách. Vystupovali sme len my, ale odľahlo nielen nám, že sme na správnom mieste, ale určite aj našim spolucestujúcim, že konečne je preč tá skupinka cudzincov, ktorí všetko fotili, stále sa chichotali a nevedeli vypnúť budík na mobile. 🙂 🙂 🙂

V súčasnosti je presun z Taškentu do Samarkandu omnoho jednoduchší a pohodlnejší. Medzi mestami bola otvorená vysokorýchlostná železničná trať. Podrobné informácie v anglickom, nemeckom a ruskom jazyku nájdete tu.

Kde sa ubytovať: Odporúčam hotel Registan Plaza – výhodná poloha, spokojnosť so službami.

Viac informácií o tomto hoteli nájdete tu.

Čo ochutnať: Vyskúšajte šašlik – kúsky mäsa alebo šúľky z mletého mäsa, napichnuté na špajdli a opečené na drevenom uhlí.

Dovidenia, Samarkand, rada by som sa raz vrátila!

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri