21. marec – Do videnia v Perzepolise!

Je 21. marec roku – dajme tomu – 499 pred naším letopočtom. V Perzepolise sa pripravuje oslava Nového roka – Nowruz. Na 111 schodoch oboch krídel slávnostného schodišťa sa zhromažďujú delegácie, aby pozdravili svojho kráľa Dareia I. a odovzdali mu vzácne dary zo svojej krajiny. Schody sú vysoké len 10 cm, pretože sa po nich musí kráčať dôstojne, ceremoniálne.

Šesťčlennú skupinku Skýtov poznať podľa ich špicatých čiapok. Elamiti v plisovaných plášťoch upokojujú levicu, ktorá sa nervózne otáča za svojimi dvoma mláďatami. Etiópčania privádzajú pralesnú žirafu okapi, v ďalších skupinkách vidno kone, býkov alebo ťavy. Tieto zvieratá pribudnú kráľovi do jeho stajní a poľovného parku.

Všetci vyslanci sú oblečení v slávnostnom alebo jazdeckom odeve, len delegácia z Indie pôsobí prosto – jej členovia sú bosí a majú okolo pása ovinutú jednoduchú sukňu. Ale aj oni prinášajú kráľovi vzácny dar – malé, zato ťažké, vrecká naplnené zlatým práškom z povodia Indu. Prišli aj Tráci, Lýdovia, Asýrčania, Babylončania, Egypťania, Ióni… nechýba žiaden z 28 národov ríše. V rukách nesú rôzne nádoby, šperky, zbrane a drahocenné látky. Ich figúry, rozpoznateľné podľa typu oblečenia, čiapok a zbraní, ešte aj dnes defilujú na reliéfoch v Perzepolise. V presne určenom poradí kráčajú do audienčnej siene Apadana, kde na nich čaká veľkokráľ Dareios I., v ľavej ruke drží lotosový puk – symbol svojho postavenia.

Napriek tomu, že sa pred nami rozprestieral Perzepolis dobytý a vypálený, otrasený početnými zemetraseniami a po dvadsaťpäť storočí erodovaný dažďom a vetrami, aj tak sme pociťovali akúsi posvätnú úctu pred jeho bývalou majestátnosťou. Namiesto delegácií z provincií ríše sem teraz prichádzajú skupiny turistov z celého sveta, aby takisto vyjadrili svoj obdiv k staroperzským panovníkom, ktorí svojou múdrosťou a toleranciou zatienili iných starovekých vládcov.

Dareios I., tretí achajmenovský kráľ, si vybral toto miesto niekde medzi rokmi 518 – 515 p.n.l., aby tu vybudoval najbohatšie mesto pod slnkom. Najprv však nechal postaviť umelú terasu, už to bolo veľkou výzvou pre vtedajších staviteľov, veď na niektorých miestach sa dvíha až do výšky 18 metrov. Po Dareiovej smrti pokračoval vo výstavbe jeho syn Xerxes a potom aj vnuk Artaxerxes I.

Podobne ako ostatní turisti, aj my sme najprv prešli cez Bránu národov. Ešte stále na nej vidno zvyšky gigantických býkov s ľudskou hlavou, jeden pár je dokonca okrídlený. Nechýba ani nápis v troch jazykoch (s tým sa stretneme ešte viackrát) a graffiti, ktoré tu zanechali návštevníci spred viac ako 100 rokov.

Všade sa povaľujú zvyšky budov, palácov, sôch a stĺpov.

Napríklad hlavice – dvojité hlavy bájnych bytostí s hlavou orla a telom býka (grif). Sú k sebe otočené chrbtami, medzi nimi je sedlo, ktoré bolo oporou pre cédrové trámy, ktoré niesli strechu.

Na iných stĺpoch to boli zas pozlátenéí hlavy býkov, levov alebo ľudských bytostí. Tieto stĺpy, 20 metrov vysoké, boli pýchou audienčnej siene. Apadana predstavovala dôležitý symbol veľkej ríše. Ako sa museli cítiť zahraničné delegácie, keď vstúpili do tejto prepychovej miestnosti s úctyhodnými rozmermi 100 x 100 metrov, plnej pozláteného nábytku, sôch, kobercov…?

Perzepolis zničil v roku 330 p.n.l. Alexander Veľký – áno, ten istý Alexander, ktorý inde zakladal nové mestá. Dokonca sa hovorí, že to bol on, kto ako prvý hodil zapálenú fakľu. Na výstavbu palácov sa použilo veľa cédrového dreva, oheň ľahko vzbĺkol a rozšíril sa do ďalších priestorov. Niektorí historici však tvrdia, že išlo o nešťastnú náhodu, zatiaľ čo iní sú presvedčení, že sa tak Alexander Veľký so svojimi vojakmi počas bujarých osláv svojho víťazstva pomstil za zničenie Atén počas grécko-perzských vojen.

Hoci z bývalého prepychového mesta ostali len ruiny, zachovali sa tu nádherné reliéfy. Často na nich vidieť kráľa sediaceho na tróne, ktorý podopierajú predstavitelia 28 národov začlenených do Perzskej ríše. Nad kráľom sa vznáša božský symbol Ahura Mazda.

Bolo mi veľmi sympatické, že som na žiadnom reliéfe nenašla hrdinské vyobrazenia kráľa ako víťazného bojovníka, vznášajúceho sa nad bezvládnymi telami svojich protivíkov tak, ako som to videla na monumentoch v Egypte. Žiadne poodtínané ruky, žiadne hlboké úklony až po zem, žiadne vztýčené ruky prosiace o milosť. Perzská ríša sa vyznačovala tolerantnosťou voči zvykom i náboženstvám iných národov, veď ani prichádzajúci delegáti nemuseli odložiť svoje zbrane, boli to slobodní ľudia, žiadne zotročené národy.

Ak v niektorých scénach kráľ bojuje, tak len proti netvorom, symbolizujúcim zlo. Iný akčný reliéf zas zobrazuje leva, ako sa zahryzol do šije býka, ktorý sa stavia svojmu útočníkovi na odpor, obracia sa dozadu…

Na ďalších stenách možno vidieť nekonečné rady osobných strážcov kráľa – „armádu nesmrteľných“, ktorých prezývajú „nosiči jabĺk“, pretože ich kópie sú v dolnej časti zakončené malým granátovým jabĺčkom, tí s vyššou hodnosťou ich mali zo zlata, ostatní zo striebra, a aby sa nepoškodilo, opierajú si kópiu o predkročenú nohu. Kráľ mal vždy presne 10 tisíc týchto strážcov, ak jeden vypadol, hneď ho nahradil iný, aby počet ostal zachovaný.

Sú tu vyobrazení aj dvorania, nie sú takí strnulí ako vojaci. Občas niektorý kladie ruku na rameno druhého alebo sa otáča a debatuje s mužom stojacim za ním.

Sluhovia nesúci rôzne pomôcky, náradie, nápoje alebo jedlo pre kráľa. Na hlave majú bašlyk – čiapku, ktorá sa dala stiahnuť na tvár tak, že trčali len oči. Používali sa hlavne pri jazde cez step.

Okrídlený Ahura Mazda s postavou sfingy s ľudskou hlavou, ktorá dvíha jednu labu na pozdrav.

Inde zas vidno kráľa s jeho sluhami, ktorí mu nesú slnečník alebo vejár na odháňanie múch. Na podobizniach kráľa sú zreteľné veľké diery – to ako vojaci Alexandra Veľkého zo stien vytŕhali náhrdelníky, koruny a iné detaily zo zlata, ktorými boli reliéfy ozdobené.

Zaujímavé, že som na žiadnom reliéfe nevidela ani jednu ženu. Je to náhoda alebo zámer? Je celkom možné, že sa ženy nezúčastňovali oficiálnych podujatí, na ktorých vládcovia demonštrovali svoju moc. Alebo bolo za tým niečo iné? Podľa tvrdení Grékov boli vraj Peržania veľmi žiarliví a svoje ženy si strážili. Že by ich zatvárali, aby ich nikto z cudzincov nevidel? Veď inak sa tu ženy nemali zle. Mali podobné možnosti vzdelania i kariérneho postupu ako muži, aj plat dostávali rovnaký. Mohli pracovať aj vo vyšších funkciách (šéfky kráľovských manufaktúr), ich pracovný deň bol ale kratší, aby stihli aj domáce práce a dokonca mali aj materskú dovolenku (5 mesiacov). Hovoríme o 6. storočí pred naším letopočtom!!!

Ríša mala vypracovaný komplex zákonov a nariadení, bankovnícky systém (slovo „šek“ pochádza z perzštiny!), poštu. Víno patrilo ku každodennému životu, aj špeciálne čaše v tvare zahnutého rohu – rhytony, sú perzským vynálezom.

Odkiaľ to všetko vieme? Predstavte si, že Peržania si viedli podrobnú dokumentáciu na nepálených hlinených tabuľkách, ktoré ukladali do archívu, t.j. do košov, podľa dátumu a obsahu. Historický požiar ich vlastne vypálil a tým sa zachovali do dnešných čias! Našlo sa ich až vyše 30 tisíc!

Vyšliapali sme si aj na priľahlý kopček, kde je hrobka kráľa Artaxerxa II. Kráľ stojí na podstavci, ktorý podopierajú predstavitelia jednotlivých národov, pred ním stojí oltár s horiacim ohňom, hore sa vznáša okrídlený symbol boha Ahuru Mazdu, v pravom rohu vidno mesiac. Dolu si turisti robia selfíčka so všetkými symbolmi.

Mali sme odtiaľto celý Persepolis ako na dlani. Bývalé stĺpové siene vyzerajú ako nejaké stolné hry, základy zrútených stĺpov rozložené v pravidelných intervaloch ako hracie kamene, ktoré už svoju hru dohrali. Dareiov syn Xerxes chcel nielen dokončiť sály a paláce svojho otca, ale chcel postaviť aj niečo vlastné. Hnevalo ho, že je všade zobrazený len ako korunný princ, a tak niektoré reliéfy odstránil a nahradil inými (ach, toto sa tuším dialo v každej starej, ale i novodobej civilizácii…). Xerxes sa rozhodol tiež postaviť ešte väčšiu prijímaciu sieň, až so 100 stĺpmi z čierneho mramoru. Ani tie však neodolali požiaru.

Tu niekde sa nachádzala aj pokladnica. No nebola to žiadna almara na kľúčik, ale finančné centrum celej ríše, pevnosť bez okien, s múrmi vysokými až 11 metrov. Tu boli uložené fantastické poklady, dary, ktoré sem boli prinesené z jednotlivých provincií. Alexandrovi kumpáni vraj potrebovali 3 000 tiav a veľký počet koní a mulíc na ich odnesenie. Čo nevyrabovali vojaci, to zničil požiar…

Alexander Veľký však čoskoro prišiel na to, že jeho grécki ani macedónski nasledovníci nebudú schopní spravovať takúto ríšu, preto mnohým perzským úradníkom vrátil ich pôvodné funkcie, zaodel sa do perzského šatu, oženil sa s perzskou princeznou a aj svojim generálom prikázal svadby s tamojšími ženami. Po pamätnom požiari nebol však Perzepolis už nikdy viac osídlený, dnes sa tu občas nečakane objaví jašterica, ponad ruiny preletí orol a z prachu dávnych storočí klíčia fialové krókusy.

Sadli sme si do tieňa akácií a objednali si zmrzlinu, ktorú nám natočili priamo do pohára s džúsom z granátového jablka.

Sladká zmrzlina vytvorila s horkastou chuťou nápoja celkom chutnú kombináciu.

Sedeli sme a rozmýšľali o zásadných princípoch, ktorými sa riadili staroperzskí králi: sociálna starostlivosť pre všetkých, hlavne pre slabých, tolerancia voči iným náboženstvám a absolútna spravodlivosť pre každého. Spomenula som si na nápis na jednej hrobke: „Nepovažuj za výnimočné to, čo robí ten, kto je mocný, ale omnoho viac pozoruj, čo dokáže ten, kto je slabý.“ Popíjali sme džús so zmrzlinou a v hlave sa nám premieľali myšlienky o tom, čo z tých pravidiel pretrváva aj v dnešnom Iráne…

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Tu je podrobný opis reliéfu s národmi, pretože nebýva uvedený vo všetkých sprievodcoch. Každá delegácia (3-9 osôb) je privádzaná do audienčnej siene perzským hodnostárom a na konci každej skupinky je strom.

Začíname v hornom rade, zprava doľava:

Médovia – nesú krčahy, nádoby, krátky meč v umelecky vypracovanej pošve, náramky a rúcha. Majú na sebe typickú iránsku jazdeckú uniformu, všetci okrem svojho vodcu majú na hlave bašlyk

Elamiti – v dlhom plisovanom oblečení, na hlavách široké čelenky. Prinášajú luky a dýky a privádzajú levicu. Dvaja muži nesú jej mláďatá.

Parthovia – tiež v jazdeckom odeve. Prvý nesie nádoby, druhý privádza dvojhrbú ťavu a tretí má prehodenú kožušinu z divej mačky alebo leva.

Obyvatelia Arie – podobná zostava, ale majú krátke nohavice – pumpky a na hlave niečo ako turban.

Poškodené – historici sa podľa zachovaných častí vyobrazenia odevu zhodujú v tom, že ide o Egypťanov. Privádzajú býka.

Obyvatelia Baktrie – opäť jazdecký odev, ale namiesto čižiem topánky, vlasy im držia sieťky zviazané vzadu na hlave, v rukách držia misky a posledný privádza ťavu.

Delegácia zo Sogdiany – sú podobne oblečení ako Médovia, ich susedia. Ako tribút prinášajú poskladané odevy a koňa so zviazaným chvostom.

Stredný rad:

Arméni – v jazdeckom oblečení, na hlavách bašlyk, ale bočné časti sú vzadu zviazané. Privádzajú koňa a prinášajú krásnu amforu.

Babylončania – v typických zavinovacích rúchach, pod ktorými majú košele s krátkymi rukávmi. Prinášajú misky – pravdepodobne z kovu alebo skla, látky a byvola.

Delegácia zo Sýrie – v dlhých hladkých košeliach s krátkymi rukávmi, previazanými širokým pásom. Na hlavách ploché, okrúhle čiapky na okraji ozdobené stuhami. Nesú poskladané odevy, zvieracie kože, misky a dvoch baranov.

Skýti – ľahko poznať podľa špicatých čiapok, ktoré majú priviazané pod bradou. Na opaskoch majú zavesené meče, ktoré sú ešte pripevnené k nohe. Privádzajú koňa a nesú náramky, oblečenie, aj jazdecké nohavice s topánkami.

Obyvatelia Gandaharie v krátkych tunikách a šálom prehodeným cez ramená. Prinášajú býka, kópie a jeden veľký, okrúhly štít.

Chórezmovia – jazdecké oblečenie s bašlykom. Prinášajú náramky, koňa a predmety, ktoré pravdepodobne patria ku konskej výstroji.

Dolný rad:

Lýdovia – najdôležitejší národ v Malej Ázii, svoje bohatstvo demonštrujú aj prostredníctvom darov – krčahy a misky zo vzácnych kovov, zlaté náramky a voz ťahaný dvomi koňmi. Plisované oblečenie, vysoké čiapky, spod ktorých vytŕča kader vlasov, zastrčená za ucho.

Kappadokovia – podobné oblečenie ako Arméni, ale s krátkym plášťom. Vedú koňa a prinášajú odevy.

Ióni – podobne oblečení ako Lýdovia. Nesú klbká vlny, látky a misky.

Obyvatelia z Drangiany a Arachozie s dvojhrbou ťavou, v pumpkách s padajúcimi záhybmi a košeliach po kolená. Na hlave majú len čelenky s krytmi na ušiach. Prinášajú misky a poháre.

Indovia – vodca má sandále a dlhý prehoz, ostatní sú bosí a s odhaleným hrudníkom. Oblečenú majú len zavinovaciu sukňu. Na hlavách majú čelenky vzadu zviazané do veľkého uzla. Okrem mulice ako dary prinášajú bojové sekery a vrecká so zlatým práškom.

Bočná šikmá stena:

Tráci – vo svojich typických helmách prinášajú zbrane a koňa.

Arabi – v dlhých zavinovacích odevoch a sandáloch, ako tribút kusy oblečenia a dromedár.

Delegácia z Kárie – zavinovací odev, jedno rameno voľné, cez košeľu s dlhými rukávmi. Prinášajú zbrane, okrúhly štít a býka.

Lýbijci – prinášajú kópie, kozla s dlhými rohmi a koč so zapriahnutými koňmi

Etiópčania – v dlhých odevoch, prvý nesie uzavretú nádobu, druhý má na rameni sloní kel a na šnúre privádza okapi.

Ak plánujete cestu do Iránu, ochotne vám poradia aj tu: Koral Tour

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri