Ako som sa takmer nedostala do mešity

Až do roku 1970 neexistovalo v Ománe ani rádio ani televízia, v celej krajine bola len jedna pošta, jedna nemocnica a tri chlapčenské školy. Ománčania obývali domy z hlinených tehál alebo chatrče z palmových listov, bez vodovodu a elektriky. Všetko sa zmenilo, keď sa Kábúsovi bin Saídovi podarilo zvrhnúť z trónu svojho otca, sultána Saída. Zisky, ktoré plynuli z ropy, začal nový sultán investovať do rozvoja krajiny – 23. júl, prvý deň jeho vlády, sa preto oslavuje ako Deň renesancie.

Omán je moslimská krajina, pričom prevláda ibadíjovské učenie islamu. Sultán Kábús zafinancoval aj stavbu viacerých mešít, z ktorých najveľkolepejšia je Veľká mešita – Sultan Qaboos Grand Mosque.

Šesť rokov a štyri mesiace trvalo, kým sa dokončila táto impozantná stavba, ktorá sa ešte pred pár rokmi pýšila až dvomi svetovými rekordmi. Jasné, že ani ja som si nechcela nechať ujsť návštevu tejto mešity – jedinej v celej krajine, ktorá je prístupná aj nemoslimom.

Vo všetkých turistických sprievodcoch nájdete informáciu, že Omán je konzervatívna krajina, a preto sa treba do mešity patrične obliecť. Mužom stačia dlhé nohavice, ale ženy musia mať zakryté členky, ruky i vlasy. Obliekla som si preto najdlhšiu sukňu, akú mám. Zahalená do šatky a do svetríka s dlhými rukávmi som si kriticky premeriavala Holanďanky z našej skupiny, ktoré sa síce snažili zrolovať si svoje legíny až k členkom, ale tie sa im pri každom kroku posúvali zase na lýtka.

Sprievodca moje oblečenie odobril a kým dohováral Holanďankám, pobrala som sa k vchodu do areálu mešity. Stáli pri ňom dvaja „módni policajti“ v dlhých staroružových galábijách a s turbanmi na hlave. Už som takmer prešla, keď som začula rázne „Stop!“ Jeden z mužov ma odmietol pustiť, pretože moja sukňa mala vzadu rozparok! Síce malý, ale mala.

Niekde sa zvykne písať, že vám pri vstupe do komplexu požičajú nejaké hábity, ale tu nám neponúkli nič. Prihnal sa k nám sprievodca a keďže som bola jediná(!), ktorú nechceli pustiť, snažil sa mi pomôcť aspoň otázkou, či nemám so sebou pančušky. Predstavte si, mala som! Akoby ma niečo ráno osvietilo, napchala som si silónové podkolienky do kabelky, hoci teplomer ukazoval 35 stupňov! Celá hrdá na svoju predvídavosť som utekala na toaletu obliecť sa. S úsmevom som sa vrátila a… Ten chlapík vyslovil nekompromisne ďalší ortieľ: nepustí ma, lebo pančuchy majú rovnakú farbu ako nohy!!! Tak ja precestujem takú diaľku do Maskatu, aby ma nepustili do sultánovej mešity? Tak to teda nie, milí Ománčania, to ešte nepoznáte vynaliezavosť slovenskej ženy! Čupla som si tam pred nimi a rozstrihnuté cípy sukne som zaviazala na uzol. Ten môj neprajník poznamenal, že takto nebudem môcť chodiť. Jeho pohľad hovoril za všetko…

Ale ja som len odvrkla, že to je už môj problém a ponáhľala som sa za skupinou. No, ponáhľala ako ponáhľala, skôr som cupitala ako japonská gejša…

Na stavbu mešity sa použilo 300 tisíc ton indického pieskovca. Mramorová dlažba je tak vyleštená, až má človek pocit, že by sa tu dalo korčuľovať…

Interiér mešity je obložený šedobielymi a tmavošedými vyrezávanými dlaždicami z mramoru. Treba však zakloniť aj hlavu a pozrieť sa na stropy, ich tvorcovia sa inšpirovali vzormi v starých ománskych pevnostiach. Celej hale však dominuje luster, ktorý si po niekoľko rokov držal rekord ako najväčší luster na svete, hoci v porovnaní s rozmermi tohto priestoru naozaj ozrutne nepôsobí. Zhotovila ho talianska firma Faustig.

Veľká mešita sultána Kábúsa mala ešte jedno prvenstvo. Bol tu najväčší ručne tkaný koberec na svete (70 x 60 m). Keď bola v decembri 2007 dokončená Mešita šejka Zajda v Abú Dhabí, rekordy – najväčší luster i najväčší koberec – sa presunuli do Emirátov. Ale nič to, ománsky modlitebný koberec je stále nádherný a pôsobivý. Bol stkaný z ôsmich kusov, pozostáva z 1,7 miliardy uzlíkov, váži 21 ton a je na ňom 28 farieb v rôznych odtieňoch. Koberec zhotovilo 600 tkáčok z Iránu. Trvalo im to štyri roky.

Ešte sme si pozreli modlitebňu pre ženy, ktorá bola podstatne menšia a výrazne chudobnejšia, čo sa týka dekorácie. Ale lustre boli pekné aj tu.

Poprechádzali sme sa po vonkajšom areáli.

Prekvapilo nás, koľko tu bolo zelene: kvety, starostlivo zastrihané kríky a trávniky, ale aj stromy. Boli medzi nimi aj margosy, ich tenké konáriky sa dlho v Ománe používali na zubnú hygienu – jednoducho sa rozžuvali, a to nahradilo pastu aj kefku.

V Maskate prší len 1-2-krát do roka, v lete sa vyšplhá ortuť v teplomeri až na 50-55°C, turisti sem už po máji ani nechodia. Sezóna začína zase až v septembri.

Pomaly sme opúšťali areál Veľkej mešity. Bola som rada, že som sa sem napokon predsalen dostala, mešita si to určite zaslúži. Ale nabudúce sa oblečiem radšej takto: 🙂 🙂 🙂

Súvisiace články:

Omán – Závan kadidlovej vône

Omán – Na trhu v ománskej metropole

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri