Rakúsky prezident prijíma oficiálne návštevy v spálni!

Súčasný rakúsky spolkový prezident Alexander Van der Bellen – podobne ako jeho predchodcovia – úraduje v bývalom imperiálnom paláci Hofburg.

Hofburg bol sídlom najvýznamnejších osobností rakúskej monarchie, ktoré zanechali svoj podiel na vývoji celej Európy: od Ferdinanda I. (vládol v rokoch 1521 – 1564), ktorý sa ako prvý Habsburg cítil vo Viedni naozaj ako doma, až po Františka Jozefa, ktorý stál na čele monarchie od roku 1848 až do svojej smrti v roku 1916. Hofburg bol pre rakúskych cisárov zimnou rezidenciou, zatiaľ čo v lete aj so svojimi rodinami pobývali v Schönbrunne.

Zaujímavé je, že sa nikdy, keď došlo k zmene na tróne, nenasťahoval nový vládca do priestorov svojho predchodcu, ale radšej uprednostnil iný trakt (výber bol veľký, veď celý komplex má až 16 krídel), inú časť alebo aspoň iné komnaty.

Mária Terézia, jedna z najschopnejších postáv rakúskych dejín, si vybrala Leopoldovské krídlo, pomenované podľa jej starého otca, Leopolda I., ktorý ho nechal postaviť v 60. rokoch 17. storočia. Neskôr bola táto časť prebudovaná pod vedením talianskeho architekta Giovanniho Pietra Tencalu, pričom bola stavba zvýšená o jedno poschodie. Za Márie Terézie sa uskutočnili ďalšie, i keď len malé úpravy, pribudli najmä nové, väčšie okná.

Keď sa po rozpade monarchie vytvorila Rakúska republika, zriadil si jej najvyšší predstaviteľ svoje kancelárie v budove, kde dnes sídli rakúsky kancelár (Ballhausplatz 2). Táto však bola cez 2. svetovú vojnu značne poškodená, a tak sa po skončení vojny, v decembri 1945, presťahoval rakúsky prezident do bývalých komnát Márie Terézie v Leopoldovskom krídle Hofburgu. A tam sídli dodnes.

Tieto priestory nie sú bežne otvorené pre verejnosť. Ale keďže som už mala možnosť dostať sa do nich, tak pozývam aj vás na spoločnú prehliadku.

Keď prídete na vnútorné nádvorie Hofburgu (Burghof) cez Michaelskú kupolu a po pravej strane budete mať sochu cisára Františka I, pozrite sa priamo pred seba, za tými najväčšími oknami sú priestory, o ktorých bude reč.

Prvý dojem je podobný ako aj v iných zámkoch. Pred vami je nekonečný rad dverí, musíte prejsť cez všetky miestnosti, aby ste sa dostali do tej poslednej na konci. Pre označenie jednotlivých komnát sa aj dnes používajú rovnaké názvy ako za čias Márie Terézie. Prvé dve sa volajú Bellaria 1 a Bellaria 2. Biele steny, bohato ozdobené zlatom, obrazy…

Viete si predstaviť, že až do čias Františka Jozefa neboli v Hofburgu žiadne toalety ani kúpeľne? Potreba sa vykonávala na špeciálnych stoličkách a na umývanie slúžili prenosné drevené vane. Ale, keďže v Hofburgu prebývalo panstvo počas zimných mesiacov, bolo tu zabezpečené kúrenie. Slúžili k tomu kachle. O teplo sa starali cisárski dvorní kachľoví kuriči, ktorí však nesmeli vstupovať do obývacích priestorov. Do kachieľ prikladali iba z chodieb medzi jednotlivými izbami. Na vykúrenie len tohto jediného traktu bolo treba až 40 tisíc m³ dreva. Celý jeden malý les! Je jasné, že keď sa sem po vojne nasťahoval prezident, zaviedlo sa ústredné kúrenie a samozrejme aj sanitárne zariadenia. Kachle ostali na ozdobu.

Nasleduje Ružová komnata, ktorá dostala svoje pomenovanie podľa zátišia s kyticou ruží, namaľovaného nad dverami. Že sme v bývalom sídle Márie Terézie, vidíme aj podľa obrazov. Na jednom je samotná panovníčka a na druhom jej manžel František I. Lotrinský.

Avšak našu pozornosť upútali nádherné barokové, mechanické hodiny! V roku 1750 ich Márii Terézii daroval švagor pri príležitosti 10. výročia jej vlády. Hodiny vážia 128 kg a spotrebovalo sa na ne 50 kg striebra!

Ďalšia miestnosť vyzerá skôr ako galéria, je tu až 67 obrazov.

Treba však podísť bližšie k nim a zrazu uvidíte, že to nie sú maľby nanášané štetcom, ale špeciálne mozaiky z farebných polodrahokamov. Táto technika, keď sa vyleštené kamene narežú na tenké plátky rôznych tvarov, ktoré sa potom poskladajú a zlepia dokopy tak, že medzery medzi nimi vôbec nevidno, sa nazýva pietra dura („tvrdé kamene“). Svoj vrchol dosiahla vo Florencii, kde boli vyrobené aj tieto umelecké diela – v rokoch 1737 – 1767. Objednal si ich manžel Márie Terézie, František Lotrinský.

Zrkadlová sieň – super, že sme sem prišli podvečer, v obrovských zrkadlách sa odrážalo nespočetné množstvo svetielok, ktoré celej miestnosti dodávali ešte prepychovejšiu, ešte slávnostnejšiu atmosféru. Tu sa pri plápolajúcich ohnivých plameňoch z horiaceho dreva v krbe (žiadne kachle!) schádzali členovia cisárskeho dvora pri veľkých oslavách.

Práve v tejto miestnosti, nasledujúci deň po podpísaní Štátnej zmluvy v roku 1955, podával rakúsky prezident Theodor Körner raňajky ministrom zahraničných vecí štyroch svetových mocností.

Kabinet s miniatúrami – aj dnes si mnohí dávajú na písací stôl vo svojej pracovni fotografie rodiny. Podobne tomu bolo aj kedysi. V tejto malej miestnosti stával písací stôl Márie Terézie (dnes vo vedľajšej komnate). Na stenách sú miniatúry s podobizňami členov cisárskeho dvora a ich príbuzenstva.

Konečne vchádzame do Komnaty Márie Terézie, ktorú Rakúšania poznajú z televízneho spravodajstva. Tu prijíma rakúsky prezident štátne návštevy, tu sa predstavuje nová rakúska vláda, tu veľvyslanci cudzích štátov odovzdávajú prezidentovi svoje poverovacie listiny. Miestnosti dominuje obraz Márie Terézie v životnej veľkosti, nechýba ani podobizeň jej manžela.

Keď v roku 1765 Mária Terézia ovdovela, presťahovala si sem svoju spálňu. Jej posteľ s baldachýnom stála v strede komnaty (obraz na nasledujúcej fotke). Panovníčka znášala smrť svojho milovaného manžela veľmi ťažko. Po celý zvyšok svojho života sa obliekala len do čierneho, trpela nespavosťou, stránila sa dvorných zábav a pretože František Lotrinský zomrel 18. augusta, vždy 18. deň každého mesiaca, ako aj celý august strávila osamote vo svojej komnate. 29. novembra v roku 1780 Mária Terézia v tejto miestnosti aj zomrela. Mala len 63 rokov.

Zadívala som sa z okna. Ten výhľad sa za celé stáročia takmer nezmenil.

Rozmýšľala som, koľko bezsenných nocí tu Mária Terézia strávila, možno aj ona stála pri tomto okne, trápila sa nad tým, že jej najstarší syn Jozef už po druhýkrát ovdovel, lebo vo Viedni zúrila epidémia varioly (pravých kiahní). Aj ona ochorela, a hoci sa z choroby dostala, navždy si vyčítala, že nakazila svoju dcéru Máriu Jozefu, ktorá preto zomrela. A možno tu tiež tak stála a robila si starosti o ďalšiu dcéru Máriu Antoinettu, ktorú vydala za francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Starostlivá matka vypisovala svojej dcére listy, v ktorých jej vyčítala ľahkovážnosť a lenivosť… A čo ďalšie deti? Koho ešte musela s kým oženiť či vydať, aby zabezpečila mier a prosperitu svojej ríše?

Aj tu sú hodiny. Stoja na svojom mieste už takmer 300 rokov. Ešte stále sú funkčné, ALE: ich ručičky sa hýbu v opačnom smere a aj ciferník je otočený. Prečo je tomu  tak, na to je niekoľko teórií. Najpravdepodobnejšia sa zdá byť tá najjednoduchšia. Ťažké, bočné závesy na posteli znemožňovali panovníčke výhľad na hodiny, avšak stačilo sa rovno z postele pozrieť do zrkadla oproti a hneď vedela, koľko je hodín!

Pri reštauračných prácach v roku 1957 bol v jednej stene v tejto komnate objavený výklenok a v ňom zabudovaný oltár z konca 18. storočia. Historici sa domnievajú, že oltár nechal zriadiť Jozef II. pri príležitosti návštevy pápeža Pia VI., ktorému poskytol komnaty svojej nebohej matky. Keď pápež odišiel, oltár sa skryl v stene.

Málokto tuší, že priamo v Leopoldovskom trakte sa ale nachádza aj ozajstná kaplnka. Je to kaplnka sv. Jozefa, presahujúca jedno poschodie. Mária Terézia bola oddanou kresťankou, známa svojím asketickým spôsobom života, hlavne počas jej 15-ročného vdovstva. Aby sa mohla zúčastniť svätej omše v tejto kaplnke, vôbec nemusela vyjsť zo svojho príbytku.

Pôvodne bol na oltári obraz Smrť sv. Jozefa od talianskeho maliara Carla Marattiho. Dnes je tu ale portrét cisárskej rodiny v alegorickom zobrazení, ktorý venovali korunný princ Rudolf, Gisela a Marie Valerie svojim rodičom – Františkovi Jozefovi a Sisi – k ich striebornej svadbe. Obraz namaľoval rakúsky maliar Hans Canon – toto je ale jeho pseudonym, v skutočnosti mal nádherné meno: Johann Baptist Strašiřipka!

Až pôjdete niekedy okolo Hofburgu, všimnite si, že prvé štyri veľké okná (zľava) na Leopoldovskom trakte sú o niečo väčšie. To sú okná kaplnky (piate okno je už chodba)!

Hofburg nie je zakonzervovaný historický monument. V jeho priestoroch sa konajú rôzne medzinárodné fóra, konferencie, stretnutia a iné politické, kultúrne i spoločenské podujatia. Zároveň je jeho Leopoldovské krídlo sídlom rakúskeho prezidenta. Nad jeho strechami veje rakúska zástava. Prezidentské priestory sa dajú navštíviť počas štátneho sviatku Rakúska – 26. októbra, bývajú otvorené len 2-3 hodiny. Pre bližšie informácie treba sledovať stránku: http://www.bundespraesident.at/aktivitaeten/termine/

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri