Poď so mnou do Varaždína!

Myslím, že túto pieseň (tiež ako Nás čaká Varaždín) pozná aj ten, kto neholduje tomuto hudobnému žánru. Je z operety Emmericha Kálmána Grófka Marica, ktorá mala svoju premiéru vo Viedni vo februári 1924, no veľmi rýchlo sa hrala po celom svete, dokonca aj na Brodwayi. Spomínaná pieseň sa stala okamžitým hitom. Barón Župan pozýva grófku na návštevu Varaždína, kým tam ešte kvitnú ruže. Nie náhodou (v nemeckom origináli) hovorí, že jeho vášeň páli ako šťava z guláša a srdce mu v hrudi tancuje čardáš… Varaždín sa totiž nachádza na severe Chorvátska, do Maďarska je odtiaľ na skok, a do Slovinska tiež blízko!

Centrum mesta je pešia zóna. My sme auto odstavili na parkovisku neďaleko hotela Turist a po ulici Zagrebačka sme sa vydali do mesta. Hneď na prvej väčšej križovatke upútala našu pozornosť veľká budova – Chorvátske národné divadlo (kazalište).

V roku 1871 ho postavila viedenská architektonická firma Fellner&Helmer ako jedno zo svojich prvých divadiel v rámci celej Rakúsko-uhorskej monarchie. Neskôr k nim pribudlo ďalších 40 – medzi nimi aj historická budova SND!

Mali sme šťastie, stihli sme aj koncert Varaždínskeho komorného orchestra v koncertnej sále, ale nazrela som aj do hľadiska divadelnej sály – kombinácia zlatej výzdoby a červeného zamatu mi pripomenula viedenské operné domy, nabudúce musím spočítať, v koľkých divadlách od spomínanej firmy som už bola!

Prvá písomná zmienka o meste (vtedy Garestin) je z roku 1181. O necelých 20 rokov neskôr bol Varaždín vyhlásený za slobodné kráľovské mesto a v roku 1767 sa dokonca na 10 rokov stal hlavným mestom krajiny. Lenže ho zničil obrovský požiar, a tak sa všetky dôležité inštitúcie presťahovali do Záhrebu. Zdevastovaný Varaždín sa však začal obnovovať, bohaté chorvátske aj maďarské aristokratické rodiny si tu postavili nádherné barokové a rokokové paláce, ktoré ešte stále zdobia jeho ulice. Mesto tak nadobudlo elegantný, stredoeurópsky charakter. Aj preto ho mnohí volajú „Malá Viedeň“.

Netreba však obdivovať len renovované fasády, ak sa dalo, nakukla som aj do dvora. Niekde ma prekvapila záhrada s divokým lúčnym porastom a v Mrazovičovom dome (Franjevački trg) zo 16. storočia som objavila pekne upravený dvor so slnečnými hodinami a dokonca aj s pranierom! Inak, na všetkých významných domoch sú info-tabuľky aj v anglickom jazyku.

Srdcom mesta je námestie Trg Kralja Tomislava, ktorému dominuje radnica s vysokou hodinovou vežou – sídlo župana (nie toho z operety). Turistov je tu málo, domáci si vychutnávajú pokojnú atmosféru júnového nedeľného predpoludnia.

Hádam najnápadnejšou budovou okrem radnice je Draškovičov palác, postavený v rokokovom štýle v 2. polovici 18. storočia. V roku 1756 sa sem nasťahoval rakúsky poľný maršál Franz (Franjo) Leopold von Nádasdy, ktorý si po obdržaní titulu „bán Chorvátska“ zvolil Varaždín za svoje sídlo, a tým aj za hlavné mestom krajiny – až do veľkého požiaru v roku 1776.

Chceli sme si pozrieť aj neďalekú katedrálu Nanebovzatia Panny Márie. Bola však zatvorená, tak sme mohli obdivovať len bohaté reliéfy na vstupnej bráne a barokový portál s erbom Gašpara Draškoviča, z iniciatívy ktorého sa v 17. storočí katedrála postavila.

Otočili sme sa a opačným smerom sme pokračovali k františkánskemu kostolu sv. Jána Krstiteľa. Kedysi tu stál kostol, ktorí postavili maltézski rytieri.

Pred kostolom stojí socha Grgura Ninského, biskupa, ktorému sa pripisuje zásluha za presadzovanie slovanského jazyka pri bohoslužbách namiesto latinčiny. Autorom sochy je chorvátsky sochár Ivan Meštrovič. Ak ste boli niekedy v Splite, tak ste tam určite videli podobnú, no ešte väčšiu a monumentálnejšiu sochu tohto biskupa od toho istého umelca. Aj tu vo Varaždíne má Grgur vyleštený palec na ľavej nohe od toho, ako sa ho dotýkajú okoloidúci vo viere, že sa im tým splní tajné želanie. Neodradí ich ani nie veľmi prívetivý výraz biskupovej tváre.

Kostol má najvyššiu vežu v meste – 54,5 m. Zaujímavé je, že na erbe mesta je tiež veža, ale zatiaľ nikto nevie povedať, kde presne stála.

Toto je krinolína lásky. Je to vraj spomienka na príbeh veľkej lásky oficiera Miliča a jeho Staziky, ktorý vo svojom románe zvečnil chorvátsky spisovateľ Ksaver Šandor Gjalski.

A možno je to aj spomienka na časy, keď sa vo Varaždíne úspešne rozmáhali krajčírske a tkáčske cechy. V roku 1918 tu bola založená prvá textilná fabrika, predchodca firmy Varteks, najväčšieho výrobcu (10 tisíc zamestnancov) a exportéra textilu v bývalej Juhoslávii.

Varaždín sa označuje aj ako Mesto anjelov. Usmievavé, bucľaté postavičky s krídelkami sú na viacerých barokových fasádach, ale celý kŕdeľ (používa sa toto slovo aj pri anjeloch?) sme objavili v štrbine medzi stenami dvoch domov. To miesto je dobre označené šípkou, nedá sa prehliadnuť.

V meste je niekoľko múzeí. My sme si vybrali Múzeum hmyzu – entomologickú zbierku v Herzerovom paláci, ktorú zozbieral a daroval mestu miestny učiteľ, profesor Franjo Koščec. Okrem množstva chrobákov a motýľov je tu aj replika jeho pracovne. Inak, fascinujú ma slovanské jazyky – hlavne slová totálne odlišné alebo podobné, ale s iným významom. Hmyz sa povie po chorvátsky kukac.

Uršulínky prišli do Varaždína v roku 1703 z Bratislavy! Opäť to bola iniciatíva významnej chorvátskej aristokratickej rodiny Draškovičovcov. Mníšky tu založili kláštor, kostol Kristovho narodenia a dievčenskú školu. Kostol je ružový a s bielym lemovaním pripomína sladkú tortu. Pred 300 rokmi by sa však nikto nad tým nepozastavil, ružová bola farba baroka.

Malé námestie pred kostolom je centrom tradičným remesiel, ale v nedeľu bol aj tu kľud, nikto nebúšil kladivom. Tak si aspoň dve dievčatá urobili niekoľko selfíčok na veľkom drevenom tróne a aspoň na chvíľu sa cítili ako kráľovné v bývalom kráľovskom meste.

Ale my sme zatiaľ pokračovali ďalej k najznámejšej pamiatke mesta. Je to goticko-renesančný hradný komplex Stari grad, sídlo feudálnej administratívy, postavené medzi 14. a 19. storočím. Pevnosť stojí v anglickom parku, ktorý obklopujú mohutné priekopy. A práve tu raz spadla do vody krásna Anastazija, ktorú zachránil poručík Milič, zamilovali sa do seba, ale v deň svadby Stazika zomrela…

Neskorší majitelia – grófi z rodu Erdödyovcov nechali niektoré časti hradu prestavať v barokovom štýle. V roku 1923 od nich túto stavbu odkúpilo mesto a vystavilo tu takmer tisíc objektov z depozitárov mestského múzea. V súčasnosti tu možno obdivovať zbierku starých hodín, ale aj izby zariadené nábytkom z rôznych historických období, tiež sklo, keramiku, obrazy, terče a iné dobové predmety. Škoda len, že je tu minimum informácií v anglickom jazyku.

Zatiaľ čo si mužskí návštevníci môžu prezrieť zbierku zbraní, ženské oko sa určite rado pokochá v expozícii venovanej móde. Vystavené odevy mapujú históriu obliekania aj módnych doplnkov. Mňa zaujal tento vejár zo Slovanského bálu vo Viedni z roku 1861. Slovákov na ňom reprezentuje Ján Kollár.

Celý hrad sa dá pekne obísť, čo je veľmi príjemná prechádzka. Pevnosť je veľmi členitá, z každej strany vyzerá trochu inak, vlastne je sama o sebe architektonickým múzeom.

Na záver sme prešli cez strážnu vežu, v ktorej je galéria, opäť späť do mesta a ocitli sme sa na námestí Trg Miljenka Stančiča. Tu sa ponúka niekoľko možností, ako využiť čas v tomto čarovnom mestečku: načerpať si čerstvú pitnú vodu zo studne, zájsť si do turistického informačného centra (ovšem nie v nedeľu!), navštíviť Galériu starých i novodobých majstrov v okázalom paláci Sermage alebo si len tak posedieť pri chutnej káve (naša voľba), pozorovať ľudí okolo seba a nasávať vôňu tohto miesta…

…a potom si ešte zájsť do Múzea anjelov. Ľahko ho nájsť – anjeli sú rozvešané na fasáde a je tu stolička s krídlami ako kulisa pre selfíčka. Iniciátorom vzniku múzea je chorvátsky umelec Željko Prstec, ktorý sa tejto téme venuje už takmer 30 rokov a za tento čas sa pre neho stali anjeli tým, čo jabĺčka pre Cezanna či baleríny pre Degasa. Sú krásne, majú pôvabné tváričky, v rukách držia lýru aebo trúbku a vznášajú sa nad rôznymi historickými zákutiami mesta.

Múzeum je povinnou zastávkou pre anjelskych fanúšikov od roku 2011. Obsahuje nielen Prstecove obrazy, ale aj zbierku viac ako 400 figúrok anjelov z rôznych materiálov, ktoré sem prinášajú alebo posielajú ľudia z celého sveta. Samozrejme, že som nazrela aj do priľahlého dvora, aj tu sa vznášali sympatické postavičky anjelikov.

Jedinou pamätihodnosťou , ktorá je mimo centra, takže sa k nej treba presunúť autom, je cintorín, upravený ako park. V stánkoch pred vchodom sa predávajú kahance zabalené po niekoľko kusov v celofáne ako darček s veľkou čiernou alebo fialovou mašľou. Pomníky obrastené brečtanom vyzerajú odtiaľto ako zelené prízraky.

Naučila som sa tu aj nové slovo – obitelj (rodina). Bohaté varaždínske rodiny obývali honosné paláce a odpočívali v prepychových hrobkách. Sú tu ale aj pamätníky obetiam oboch svetových vojen, ako aj vojny v 90. rokoch minulého storočia. Keď mi ukázali pomník jedného muzikanta, pomyslela som si, že mal narodeniny v ten istý deň ako ja, ale vysvitlo, že v Chorvátsku obilie aj lístie na stromoch dozrievajú skôr, a tak srpanj (česky srpen – august) znamená júl a listopad (česky november) je október.

Varaždín ma naozaj očaril, vôbec sa nečudujem, že barón Župan nástojil, aby s ním išla grófka Marica do jeho mesta. Ruže aj láska tu rozkvitajú aj dnes…

A čo pripomína slávnu operetu? Na hlavnom Námestí kráľa Tomislava je kaviareň Grófka Marica, ale sklamali ma, torta s rovnakým názvom nie je v ponuke každý deň. Tak som si radšej dala varaždínsky klipič – rožok, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou tunajšej regionálnej kuchyne už po viac ako 200 rokov. Dokonca ho nájdete aj ako objekt street artu v jednej z varaždínskych ulíc.

A kde sa dá vo Varaždíne dobre najesť? Ja by som odporučila reštauráciu Domenico (Trg Slobode 9), malú pizzériu, ukrytú v bočnej uličke, s chorvátskou, talianskou a stredomorskou kuchyňou a primeranými cenami. A ako bonus – terasa s výhľadom na krásny park Vatroslava Jagiča.

Ak by ste mali čas, určite sa choďte prejsť aj po brehu rieky Dráva (v blízkosti miestneho športového centra), hlavne navečer je to romantická prechádzka spojená s pozorovaním rybárov a kŕmením labutí. A je tu aj kúpalisko.

A ako som sa do Varaždína dostala? Autobusom z Viedne, cesta trvala cca 5 hodín. Spojenie si môžete vyhľadať: tu

Dôležité linky:

Stari grad a Múzeum hmyzu – v angličtine

Múzeum anjelov – v chorvátčine, ale v múzeu majú prospekt aj v angličtine

Takže nezabudnite:

Nás čaká Varaždín,

tak poďme kočom parádnym!…

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri