Na morských brehoch Keraly

Šesťsto kilometrov keralského pobrežia obmýva Arabské more, severozápadná časť Indického oceánu. Napriek tomu, že sme sa viackrát zastavili na jeho brehoch, ani raz som sa v mori neokúpala. Jednak bolo more dosť búrlivé s veľkými, ťažko sa prevalujúcimi vlnami a jednak by tu Európanka v bikinách pritiahla na seba (nie veľmi príjemnú) pozornosť. Lebo domáci si nechodia do mora zaplávať, oni sa chodia do neho iba namáčať – v šatách.

Ak si na cestu do Keraly predsalen do kufra pribalíte aj plavky, tak potom si radšej nájdite opustený úsek pláže alebo využite súkromie v blízkosti vášho hotela. Budete tak chrániť seba a zároveň kultúru navštívenej krajiny. Ja som moje plavky z kufra nevytiahla…

K najznámejším a najpopulárnejším plážam patrí Kovalam, len 15 km od hlavného mesta Keraly Trivandrum. Kovalam bola kedysi len pokojná rybárska dedina, dnes je tu medzinárodne renomovaná pláž, resp. niekoľko pláží oddelených od seba skalnými výbežkami.

Pobrežie je pomerne zastavané hotelmi, ponúka sa tu potápanie, surfovanie a iné vodné aktivity. Veľa rezortov má v ponuke aj autentické ajurvédske kúry. Takže ak sa vám stane ako mne, že je more rozbúrené a prúdy príliš silné, tak si zatiaľ môžete liečiť svoje telo aj dušu prostredníctvom ajurvédskych procedúr. Ten nepriaznivý stav mora bol zrejme aj preto, že sa už blížilo monzúnové obdobie, kedy sa absolútne nedoporučuje liezť do mora s úmyslom si zaplávať.

Poznávacím symbolom tohto rezortu je Vizhanjam maják s typickými bielymi a červenými pruhmi na konci pláže. Za malý poplatok môžete vojsť dnu, vyšliapať točité schody alebo sa vyviezť výťahom do najvyššej časti majáka a vychutnať si výhľad na pobrežie. Priznám sa, že som využila tú druhú možnosť, sprevádzal nás totiž Sisupalan, riaditeľ Sagara Beach Resortu, kam patrí aj tento maják a tento veselý chlapík sa nám pochválil nielen novým výťahom, ale pozval nás aj do novo otvorenej malej kaviarničky v prízemí majáku.

Výhľad bol nádherný – na šírošíre modré more, pláž Kovalam (opäť viala červená vlajka zakazujúca kúpanie v mori) a na druhej strane sa pred nami rozprestieral ďalší breh, palmy, piesok a more a veľká biela mešita s početnými vysokými i menšími minaretmi.

Ďalšia zastávka bola Marari Beach Resort, 60 km od mesta Kočín a 17 km od Alappuzha (bývalé Alleppey). Okrem bazéna má rezort aj prístup na pláž, boli tu aj ďalší Európania, tak tu by som si to kúpanie v mori aj vedela predstaviť.

Lenže my sme sem prišli podvečer, všade už bol kľud, pláž takmer bez ľudí, more sa predvádzalo vysokými vlnami, tmavé rybárske člny odpočívali na teplom piesku. Slnko sa už chystalo zapadnúť za obzor. Tak som čas radšej využila na plážovú prechádzku…

Keďže som si v mori nemohla zaplávať, moja činnosť na brehu sa zredukovala na sledovanie rybárov.

Tradičné čínske rybárske siete sú ikonickým symbolom mesta Kočín, pripomínali mi obrovských pavúkov s tenkými nohami. Roztiahnutá sieť visí nad morom a protizávažie na druhom konci tvoria veľké kamene pripevnené na lanách.

Sieť sa ponorí a keď sa začne vyťahovať z vody, kŕdle vtákov krúžia navôkol v nádeji, že sa im tiež ujde nejaká rybička. Z úlovku som bola ale sklamaná, zdal sa mi príliš malý. Jeden rybár ho nabral malou sieťkou a ulovené ryby hneď putovali do predajných stánkov priamo v prístave.

Omnoho väčšia „ekšn“ bola na inom mieste, kde mali rybári cez noc naťahané siete ďaleko v mori. Ráno najprv šestica mužov vytiahla z mora loď, vôbec to nebolo jednoduché a museli na to vynaložiť veľa fyzickej sily.

Ostatní začali pozvoľne priťahovať sieť bližšie k brehu. Trvalo to skoro hodinu. Potom piati rybári vliezli do vody a rukami nad hlavou dávali pokyny svojim kolegom na brehu. Vytvorili sa dve skupinky – pre každý koniec siete jedna – a za rytmických zvukov sa celou silou zapierali do lana, poslední utekali dopredu, aby vystriedali prvých a v takomto rýchlom striedaní pokračovali, pričom si stále do rytmu pospevovali. Na samom konci sedel na piesku starý rybár a navíjal uvoľnené lano.

Rybári sa miesili s domácimi okukovačmi aj s turistami. Niektorí dokonca pomáhali a aspoň na pár ťahov sa chopili lana, ale väčšinou títo diváci len fotili a hlavne zavadzali.

Konečne sa sieť ocitla na súši. Všetci sa zhrčili okolo siete a pozorovali, ako sa strieborné rybky a rybičky ešte trepotali v pasci.

Opäť sa mi zdal úlovok malý v porovnaní s námahou rybárov. Ani neviem, či som čakala plnšiu sieť alebo proste nejaké veľké ryby v nej. No na tvárach mužov, ošľahaných slnkom a slanou vodou, nebolo badať sklamanie. Niekto zavesil na provu lode náhrdelník z voňavých kvietkov, výlov sa skončil…

Na brehu mora sa vlastne odohralo aj moje prvé stretnutie s Keralou a jej obyvateľmi (ak nerátam pristátie na letisku a odvoz do hotela).

Bol to môj prvý podvečer v Kerale. Aj napriek pomaly pribúdajúcemu šeru som hneď pochopila, že som sa ocitla v úplne inom svete. Farebnom!

Boli sme pri chráme Azhimala. Jeho vonkajšie múry boli plné figúrok – ružových, fialových, modrých, zelených, pupkatých, štíhlych, v elegantnom odeve s nápadnou pokrývkou hlavy, ale aj s odhaleným poprsím, postavičky fúzaté, bradaté, holohlavé i s hlavou slona.

V hinduistických božstvách sa nevyznám, neviem, či sú ich bohovia prísni a kruto trestajú, ale celé toto panoptikum figúrok sa mi zdalo nielen plné farieb, ale aj veľmi veselé.

Nad celou touto farebnou spoločnosťou sa vypínala najväčšia (takmer 18 metrov) socha boha Šivu v Kerale. Jej autorom je mladý umelec P. S. Devadatham. Trvalo mu to šesť rokov, socha je zhotovená zo sivého betónu, ale napriek tomu sú dobre viditeľné také detaily ako svaly alebo žily.

Šiva sedí na skale, jednou rukou sa opiera o pravé stehno, v druhej drží trojzubec (trišula), v ďalšej ruke má malý bubienok damaru na vyludzovanie spirituálnych zvukov, a cez štvrtú ruku sa prepletajú jeho vlasy. Hruď mu zdobí náhrdelník a had Vasuki, ale jeho najväčšou ozdobou sú jeho dlhé, husté vlasy, najmä keď som si sochu obišla zozadu, tak ten pohľad na jeho impozantnú hrivu bol naozaj fascinujúci.

Z vlasov ešte vystupuje bohyňa naposvätnejšej rieky Ganga, ktorá vlastne pramení v nebeských sférach a na zem steká po Šivových vlasoch. Pri jeho nohách si robili selfíčka indické dievčatá s ešte dlhšími a krajšími (ozajstnými) vlasmi. Na toto významné pútnické miesto sem prichádzajú od decembra 2021.

Do vnútra chrámu môžu vstupovať len hinduistickí veriaci. My ostatní sme sa smeli pohybovať len v okolí sochy. Opäť som sa na ňu zadívala. Zapadajúce slnko pridávalo soche zlatistý nádych. Šivovi je pridelená úloha ničiteľa vesmíru. Z hinduistického hľadiska však nie je považovaný za hrôzostrašné apokalyptické božstvo. Rovnako ako smrť nie je chápaná ako definitívny koniec, tak aj zničenie vesmíru sa deje preto, aby mohol byť znovu stvorený. Trojzubec v Šivovej ruke symbolizuje stvorenie, udržovanie a ničenie. Do Keraly som prišla v čase, keď ešte neskončila covid-pandémia a už sa začala vojna na Ukrajine. Rozmýšľala som, v ktorom asi štádiu sa ten náš svet momentálne nachádza…

Praktické informácie: Azhimala Šiva chrám sa nachádza 26 km od hlavného mesta Trivandrum a len 8 km od rezortu Kovalam. Aj vo vonkajších priestoroch, kde sme sa mohli pohybovať, platí zákaz fotenia fotoaparátom. Fotiť mobilom je povolené. Podľa mňa trochu nelogické nariadenie, ale stretla som sa s tým aj na iných miestach v Kerale.

Špeciálny tip: ak navštívite Keralu a budete v jej južnej časti, určite si urobte výlet do Kanyakumari (toto už nie je Kerala, ale štát Tamil Nadu). Najprv som si myslela, že sme sem prišli na nejaký jarmok. Všade sa tlačilo veľa ľudí v pestrých šatách, pozdĺž ulice boli postavené stánky, kde sa predávali jasmínové náhrdelníky, umelé kvety, plné misy rôznych korenín, ovocie, zmrzlina, ale aj plyšoví mackovia a vankúše.

Predavač nápoja z cukrovej trstiny roztáčal koleso na lise, s úsmevom strkal dlhé stvoly rastliny do lisu, lepkavá šťava vytekala do hrnca. No, neochutnali sme…

Najkrajšie stánky boli tie, kde ponúkali najrozličnejšie mušle, i keď v niektorých to boli skôr rôzne viac alebo menej gýčové dekorácie z mušlí.

Ulica skončila a skončila aj India. 🙂 Ocitli sme sa totiž v jej najjužnejšom cípe. Celkom dobre som si vedela predstaviť mapu sveta, na nej charakteristický tvar indického subkontinentu a tam dolu, kde India končí, seba samú, ako sa dívam na miesto, kde sa stretávajú tri moria – Arabské more, Indický oceán a Bengálsky záliv.

Na brehu tu stojí hinduistický chrám zasvätený bohyni Kanya Kumari, podľa ktorej miesto dostalo svoje meno. No prvé, čo ma upútalo, boli skaly Pitru a Matru, spolovice ponorené do mora, od brehu vzdialené 500 metrov a jedna od druhej len 60 metrov.

Na jednej sa nachádza pamätník hinduistického filozofa a reformátora Vivekananda a na druhej stojí obrovská socha (40,5 m) básnika Tiruvalluvara, klasika tamilskej literatúry, ktorý je autorom diela Tirukkural z 5. a 6. storočia, pozostávajúceho z 1330 krátkych dvojveršov.

Ale fascinujúce bolo hlavne to prírodné divadlo, vody troch morí sa miešali pred nami, na brehy vysielali spenené vlny, ktoré sa trieštili o skaly. Tadiaľto sa pred dvetisíc rokmi plavili rímske lode za vzácnym korením a inými exotickými potravinami. Na dlhú plavbu sa každý rok vydávalo až 200 lodí.

A do týchto vôd bola vysypaná časť popola veľkého indického mysliteľa Mahátmá Gándhího. Na mieste, kde sa pred tým uchovával jeho popol v urne, bol postavený monument Gandhi Memorial Mandapam, svojím tvarom pripomínajúci chrám. 2. októbra (deň narodenia Gándhího) sa tohto miesta dotknú prvé lúče zapadajúceho slnka.

Kanyakumari bolo silne postihnuté cunami v decembri 2004. Obetiam tejto prírodnej katastrofy je venovaný tiež jeden pamätník na brehu.

Kerala nie je Mallorka! Ležérny pobyt na pláži a kúpanie sa v mori nie je prvoradým motívom návštevy tejto krajiny, aspoň pre mňa určite nie. No na brehoch Keraly sa rozhodne nebudete nudiť, čaká vás tam veľa zaujímavých miest a nezabudnuteľných zážitkov.

Prečítajte si aj ďalšie články o Kerale: KERALA