Kirgizsko 4 – Noc v jurte - travel potpourri

Na brehoch jazera Song Köl je roztrúsených niekoľko jurtových táborov, dokonca sme na dvoch miestach videli aj ukazovateľ, odkazujúci na ubytovanie, benzín, kumys a iné mliečne výrobky. My sme nemali nič vopred dohodnuté. Myslím, že tu nebýva až taký nával turistov, nocľah sa dá zohnať priamo na mieste.

Treba ale vedieť, čo človek chce a čo nechce. My sme rozhodne nechceli sterilný turistický tábor s posteľami a sprchami (lebo aj také tu už vraj existujú). Nechceli sme ani tábor, kde by bolo veľa júrt pokope. 5-6 je ideálne. A tak, keď sa nás náš kirgizský sprievodca opýtal, či pôjdeme doprava alebo doľava, povedali sme – doľava, lebo tam stálo júrt menej. Náš výber sa ukázal ako optimálny, pretože jedna jurta bola kuchyňa a sklad, ďalšia – jedáleň, v tretej spala domáca rodina, vo štvrtej sme boli my (4 osoby) a v ďalšej náš sprievodca.

Neďaleko júrt, uprostred zelenej trávy stálo umývadlo (kúpeľňa) a v dostatočnej vzdialenosti sa v lúčoch odpoludňajšieho slnka blýskali plechové kadibudky. To bol náš najväčší luxus, že sme tie búdky mali až dve! Občas sa pri jednej pásol kôň a druhú strážil pes. Vo vnútri boli ale len štyri dosky s medzerou uprostred, ktoré prekrývali dieru v zemi.

Samat mal 21 rokov, býval tu so svojou mladou ženou Ulgelšin, ktorá ako jediná vedela trochu po rusky a skoro vždy, keď niečo povedala, široké líca jej sfarbil jemný rumenec. Bývala s nimi ešte jedna, trochu staršia žena Guľumkan. V krajine žije vyše 6 miliónov obyvateľov, až dve tretiny z toho sú rodiny seminomádskych pastierov, ktoré v lete žijú so svojimi stádami na horských pastvinách (džajlú) a v zime sa vracajú do údolia.

V Kirgizsku sme skoro všade stretli aspoň jedného malého chlapca. Aj tu bol jeden. Čoskoro sme ho uvideli. Kúsok obďaleč stál na lúke – chlapec, pes a kôň (skoro ako titulok nejakého románu alebo filmu…). Šesťročného Alichana poslali rodičia cez prázdniny na čerstvý vzduch. Je to tu bežné. Kirgizské rodiny sú veľké, vždy sa nájde nejaký príbuzný na vidieku, čo prichýli dieťa cez leto.

Chlapčekovu pozornosť sme si snažili získať lízatkami a cukríkmi, zdalo sa, že sa im potešil, i keď výraz jeho tváre ostal nezmenený a pohľad podozieravý. To ešte viac umocnilo môj dojem, že sa ľudia v tejto krajine menej usmievajú a nedávajú najavo svoje emócie.

Alichan si zobral malú lopatku a veľkú, žltú plastikovú krabicu, ktorú ťahal za sebou na šnúre. Aj nám prišlo ľúto, že mu starý kanister nahradil autíčko, netušili sme, že lopatka a krabica nie sú jeho hračky, ale pracovné nástroje. Až keď sme ho stretli s plným nákladom – dokonca sa vtedy aj potmehúdsky pousmial a pri ťahaní si „pomáhal“ jazykom, ako to deti zvyknú robiť – sme pochopili. Chlapček bol na lúke pozbierať kravské lajná, vysušené na celodennom slnku. V týchto miestach, kde nie je ani jediný strom ani krík, poslúžia ako palivo.

Prihnal sa dážď, tak sme sa schovali do jurty. Zatiaľ čo vonku prevládajú prírodné farby – modrá, zelená a hnedá, keď vstúpite do jurty, ocitnete sa v úplne inom svete – plnom pestrých farieb, medzi ktorými celkom bezpochyby dominuje červená.

Každá maličkosť v štruktúre jurty je prevedená stáročnými skúsenosťami predchádzajúcich pokolení. Na červeno bola natretá kostra z topoľového dreva. Drevené tyče, pozväzované povrazmi, sú po obvode poprekladané tak, že vytvárajú kosoštvorcové vzory. Ďalších 74 dlhých, zahnutých tyčí sa vo výške zbieha do stredu. Na ne sa pokladá tündük. Nie je to len vetrací otvor, je to symbol rodiny, symbol domova. Veď aj preto si našiel miesto na kirgizskej zástave. Zatiaľ čo ostatné časti jurty sa časom môžu vymeniť, tündük ostáva, dedí sa z otca na syna.

Z drevených tyčí viseli strapce najrozličnejších farieb. Stuhy, nástenné koberce a látky, ktorými bola jurta potiahnutá zvnútra, hýrili farbami a geometrickými, kašmírovými i florálnymi ornamentmi. Krásna ručná práca, v ktorej je duša človeka. Aj plstené rohože na zemi boli pestré a vzorované. Už boli na nich nachystané hrubé matrace a takmer rovnako hrubé a ťažké prikrývky. V strede jurty sa týčila hŕba ďalších vankúšov a prikrývok. Jurta je veľmi variabilným príbytkom, tradičná má priemer okolo štyroch metrov a keď treba, môže tu spať až 10 osôb.

Okrem malej, starej kovovej piecky nebol v jurte žiaden nábytok. Bol to jednoduchý, ale čistý príbytok, dokonca sme sa museli pred vstupom dovnútra vyzúvať.

Jurta sa po kirgizsky povie boz üy, čo znamená sivý dom. Na jurte-kuchyni v našom tábore bolo dobre vidno sivý filc, navrstvený na drevenom ráme. Je nepremokavý, vydrží 15-20 rokov, v zime zadržiava teplo a v lete zas chlad. Plstenú vrstvu zakrývajú bielym plátnom, ktoré zabezpečuje izoláciu a ochranu proti vetru.

Vchod do jurty je vždy orientovaný na juhovýchod, odkiaľ prichádza svetlo. Podľa tradície by vraj mali dvierka vŕzgať – ako signál, že niekto vchádza dnu. Jeden plstený koberček je aj nad vchodom, cez deň zrolovaný, v noci a pri zlom počasí stačí potiahnuť za šnúru a spustí sa dolu.

Tak sme sedeli vo farebnej jurte, vchod sme nechali otvorený, hoci výhľad sme mali akurát na tie kadibudky. Našťastie, tak ako dážď rýchlo prišiel, tak rýchlo aj odišiel. Domáci nás pozvali na čaj do jurty-jedálne. Vonku stál nachystaný samovar a chlapčekova žltá krabica s plnou náložou. Na šnúre sa sušilo mäso. V spotrebe mäsa sú Kirgizi na prvých priečkach, sami žartujú, že ich v tom dokáže predčiť len vlk.

V jurte-jedálni bola tiež explózia červenej farby, ktorá sa odrážala aj na igelite, ktorým bol pokrytý stôl. A nechýbala ani červená kirgizská zástava so žltým tündükom a slnkom. Stál tu aj malý stolík, na ktorom boli čajníky a pianky – malé misky bez ušiek na čaj (v Kirgizsku sa pije zelený alebo čierny). Na stole už boli nachystané misky s orieškami a cukríkmi, žltý kryštálový cukor a pianky s čajom, ktoré sa podľa tradície nalievajú len do polovice. Plná šálka by bola znamením k odchodu.

Na ochutnanie nám doniesli aj kurut a kumys. Musím sa priznať, že ani jedno mi veľmi nechutilo. Kurut sa vyrába zo sušeného jogurtu, väčšinou sú to guľky, ale tieto akoby niekto stlačil do valčekov tak, že ešte ostali ryhy po prstoch. Predstavujem si, že takto nejako musí chutiť údené vápno. Aj kumys, fermentované, perlivé kobylie mlieko má ľahkú príchuť po údenom. Kirgizi ho volajú kymyz, je to ich národný nápoj. Obsahuje aj trochu alkoholu, čo je spôsobené vyšším množstvom cukru v kobylom mlieku.

Veľmi nám ale chutil boorsok – malé, čerstvo vyprážané kúsky cesta, najmä keď sme si ich namáčali do výborných domácich džemov z jahôd (v Kirgizsku majú za rok až štyri úrody), dráča a iných plodov. Tie džemy sme si vychutnali aj na druhý deň pri raňajkách – s palacinkami. Doniesli nám k nim aj čerstvú smotanu. V jurte-jedálni sme neskôr dostali aj večeru – šaláty s rezancami a nakladanou zeleninou, mäso so zemiakmi, mrkvou, cibuľou a kapustou. Hostitelia s nami nejedli. Všetko už bolo nachystané v miskách a na tanierikoch, čo mi robilo trochu problém. Večer už toľko nejem, zjesť všetko sa nedalo, človek tak bojoval s vlastným svedomím, aby ho hostitelia nepovažovali za nevďačného. Utešovala som sa aspoň tým, že vonku je dosť dobytka, tak hádam mal kto podojedať tie zvyšky.

Potom sme sa vybrali preskúmať okolité pastviny, lúky a ich obyvateľov (motýle a vtáci) a kvety, ktorými boli posiate (plesnivce, iskerníky, púpavy, margarétky atď.). Samat sa predvádzal na koni, cválal sem a tam a potom si zvedavo prezeral fotky v našich fotoaparátoch. Dokonca chcel, aby sme mu niektoré poslali – cez WhatsApp, v zime, keď už bude v údolí s elektrinou a obchvatom.

Zatiaľ čo kravy sa doja ráno aj večer, kobyly doja len večer. Všetky boli priviazané so svojimi žriebätkami do jednej skupinky. Ulgelšin si na pravé koleno navliekla ochranný návlek a kobyle zviazala ľavú prednú nohu. Kobyla pokojne stála, Ulgelšin kľačala, obe s jednou pokrčenou nohou, mlieko striekalo na všetky strany, do kýbla aj mimo neho. Iba teraz som si všimla, že má žena nalakované nechty – drobný symbol civilizácie, ktorá ostala za siedmimi horami a dolami… Kýble boli čoskoro plné, mlieko sa musí podkvasiť a na druhý deň sa už môže piť.

Slnko sa pomaly skláňalo k druhému brehu jazera. Pastieri začali zaháňať svoje ovce, kozy, kravy a kone, ktoré sa celý deň slobodne pásli na lúkach a blízkych úbočiach, na noc do ohrád. Vždy som si myslela, že keď sa povie „idete ako ovce“, tak je to niečo negatívne. Ale nie je to tak. Samat so psom naháňali ovce a kozy, až sa všetky zliali do jednej hustej čriedy a jedna tesne vedľa druhej ako rozvlnená rieka bežali do ohrady. Nahlas pritom bečali, kravy zas múkali a kone sa pridávali so svojím erdžaním. Po brehu sa rozptýlil hlasný open-air koncert, pár kôz vyskočilo hore na ohradu, akoby celú tú symfóniu zvieracích zvukov chceli dirigovať.

Ulgelšin nám ponúkla na polhodinu elektrinu, ktorú si vyrábajú pomocou generátora. Zdvorilo sme odmietli. Pred súmrakom sme si ešte chystali naše veci v jurte, keď sme zrazu začuli zvláštny zvuk, akoby niekde na blízku vyspevoval vtáčik – len sme nevedeli, či je to ten hnedý strakatý alebo ten sivo-biely chocholatý, ktorých sme pred tým videli v tráve na lúke. A v tom sme ho zazreli. Popred našu jurtu si vykračoval Alichan – pravú ruku frajersky vo vrecku a v ústach malú píšťalku z balíčku s cukríkmi, ktoré som mu poobede dala. S privretými očami sa tak vložil do pískania, až sa odkvitnuté hlávky púpav tíško chveli v obave, že im odfúkne klobúky…

Pred zotmením sme sa ešte prešli k jazeru a pozorovali západ slnka. Potom rýchlo naspäť do jurty, kým sa okolie celkom nezahalí do tmy. V malej piecke poskakovali ohnivé plamienky poháňané palivom, ktoré nazbieral chlapček-vtáčik, v jurte bolo príjemne teplo, ale spať sa nám ešte nechcelo. Tak sme zalovili do spomienok z detstva a ležiac na našich matracoch sme si zahrali Meno, mesto, zviera, vec.

Krátko pred polnocou sme ešte raz vybehli von z jurty. Keďže tu nie je žiadny svetelný smog, nad hlavou sa nám rozprestreli miliardy hviezd. Zem už spala, hory mlčali a stíchli aj zvieratá v ohrade. Všade bolo také úžasné ticho a kľud. Oheň v piecke už zhasol, chlad sa vkrádal do jurty, tak sme sa ešte hlbšie zavŕtali do spacákov a hrubých prikrývok. Dobrú noc – Жакшы жатыңыз (Žakšy žatynyz)!

Ráno nás čakalo prekvapenie. Neviem, či nás domáci považovali za rozmaznaných Európanov, ale v tom provizórnom umývadle uprostred lúky tiekla teplá voda! Ženy mútili maslo a z kravského mlieka odstreďovali smotanu a jogurt. Opýtala som sa, čo budú robiť v zime v dedine. Ulgelšin povedala: spať. Obe sme vedeli, že to nie je pravda, napokon, rumenec na jej lícach hovoril za všetko. O dobytok a kuchyňu sa treba postarať aj v zime.

Rozlúčili sme sa a zrakom sme ešte hľadali Samata. Našli sme ho v skupinke ďalších chlapov a chlapcov. Neďaleko nich ležalo v tráve čosi čierne, chlpaté. Malo to ešte všetky štyri nohy, ale nemalo to hlavu. Bola to koza, ktorá sa takto používa namiesto lopty v tradičnej kirgizskej hre kok boru, ktorá má svoj pôvod v loveckom výcviku nomádov, a od roku 2017 je zapísaná do UNESCO-Zoznamu nehmotného dedičstva.

Jeden z mužov sa oddelil od skupinky, cválal k bezhlavej koze a za jazdy ju schmatol za srsť. To sa už k nemu blížili ostatní, zrazili sa do divokého húfu, snažiac sa mu z ruky vyrvať chlpaté telo kozy.

Koza spadla, muž v čiernej zimnej bunde ju rýchlym pohybom uchmatol, kone sa divoko krútili a zase na chvíľu rozpŕchli po lúke. Potom zas ostrým klusom vyrazili dopredu, až sa pritom nakláňali na jednu alebo druhú stranu, neľútostne dupali po drobných púpavách, cerili zuby, pohadzovali hrivami a nahlas odfrkovali. Pridali sa aj malí chlapci, nohy im ešte nedočiahli do strmeňov, mali ich zavesené len do remeňov, ale svoje kone ovládali bravúrne, akoby sa na koni už aj narodili. Jeden chlapec vyskočil na koňa za chrbát jazdca, nebolo jasné, či mu je pomocou alebo príťažou, každú chvíľu mohol zletieť dolu. Konečne sa jednému z hráčov podarilo dostať kozu do bránky, postavenej z niekoľkých starých pneumatík (dovtedy sme sa čudovali, na čo sú na lúke takéto pneumatikové pyramídy).

Kone sa navzájom otĺkali bokmi a chvostami, studené kovové udidlo sa im zarezávalo medzi zuby a menilo ich tváre na desivé grimasy. Muži si zas do úst vložili biče, aby mali voľné ruky, keď sa pokúšali protihráčovi vytrhnúť kozu, ktorú si ukrýval pod nohou. Nemám ani poňatia, kto vlastne hral proti komu a neviem ani, ktoré družstvo dalo viac gólov, ale to mi vôbec nevadí. Nezaplatili sme za túto hru, a tak títo muži nerobili show pre turistov, ale hrali sa sami pre seba. Bola som spokojná, konečne som tu videla tváre plné emócií a vášne!

Samat pricválal bližšie, aby nám ešte zamával na rozlúčku. Potom sa zase vrátil k svojej jurte, žene i jazeru, do toho obrovského priestranstva jeho brehov, ktoré mu dáva pocit voľnosti a slobody – až dovtedy, kým sa zase nevráti do dediny so všetkými vymoženosťami civilizácie, ale aj starosťami a problémami, ktoré moderný život prináša…

Praktické tipy:

*** Nocľah sme nemali dopredu rezervovaný, ale nebol problém nájsť voľnú jurtu priamo na mieste. Za jednu noc sme zaplatili 1050 somov (asi 13 €), v cene bola aj večera a raňajky.

*** S ochutnávkou kumysu treba postupovať opatrne, u niekoho môže mať preháňacie účinky, a hoci sme mali až dve kadibudky, určite by to nebolo nič príjemné.

*** Aj v lete treba mať so sebou teplé oblečenie. Počasie pri jazere sa môže veľmi rýchlo zmeniť a aj noci sú studené.

*** Hodí sa aj spací vak, najmä ak má niekto problém s tým, že sa tu posteľná bielizeň nevymieňa ako v hoteli, alebo mu je zima pod domácou hrubou prikrývkou.

*** Keďže tu nie je elektrina, treba mať so sebou externú batériu (powerbank). Ručná baterka sa zíde tiež.

*** Treba sa pripraviť na to, že vás môže postihnúť výšková choroba, ktorá vzniká v dôsledku nízkeho tlaku vzduchu s menším množstvom kyslíka vo väčších výškach, ak sa rýchlo presuniete do vysokej nadmorskej výšky. Príznaky: bolesť hlavy, nevoľnosť, zrýchlený pulz. Čo robiť: odpočívať, obmedziť ťažšiu fyzickú námahu, piť dostatočné množstvo vody, zobrať si lieky na bolesť hlavy. Ľahké symptómy by mali po jednej noci odznieť. Viac si o tom môžete prečítať: tu

Náš výlet do Kirgizska bol organizovaný cez cestovnú kanceláriu TourAsia so sídlom v Biškeku. Sprostredkovali nám aj auto so sprievodcom-šoférom, ktorý rozprával rusky, nemecky aj anglicky.

Môžete ich kontaktovať cez Facebook: https://www.facebook.com/TourAsia.online/