Ráno sme si museli privstať. Čakala nás cesta k horskému jazeru Song Köl, čo je z Biškeku 300 km, ale na cestu treba rátať asi 5 hodín – nielen preto, že treba ísť cez horské priesmyky, ale aj preto, že sa človek musí viackrát zastaviť, aby mohol obdivovať scenérie, ktoré sa pred ním počas cesty otvárajú.

Spočiatku nebola cesta nijako výnimočná. Míňali sme menšie dediny, polia a lúky. Seno bolo už pozbierané a v úhľadných kockách čakalo na odvoz. Výjavy, ktoré sa nám naskytovali cez okienka nášho auta boli v pozadí orámované horskými chrbtami Ťan Šanu.

Súbežne s cestou bežali aj koľaje jedinej funkčnej vnútroštátnej železničnej trate, ktorá spája hlavné mesto s jazerom Issyk-Kul, obľúbeným výletným miestom. Minuli sme aj niekoľko cintorínov, kovové konštrukcie v tvare jurty či klietky sa strácali v tieni tehlových mauzoleí, náhrobky boli zväčša ozdobené moslimským polmesiacom, ale našla sa aj päťcípa hviezda, akiste tu niekto sníval svoj večný sen o komunizme, ktorý sa v Kirgizsku budoval, keď bola krajina súčasťou Sovietskeho zväzu. Dnes sa takmer 90 % obyvateľstva hlási k islamu – mešity, ktoré sme videli, sa na seba veľmi podobali, bolo jasné, že boli postavené v novej ére. A samozrejme, nechýbali elektrické stožiare a drôty…

Prvá fotozastávka bola pri priehrade Orto-Tokoi. Tyrkysová farba hladiny priehradného jazera kontrastovala s blatistými brehmi a sivo-hnedým surovým okolím takmer bez vegetácie. Čoskoro sa objavila aj rieka Čuj, skalená voda prúdila rýchlo, predtým trochu pršalo, oblaky na oblohe sa začali trhať a v rýchlo sa meniacich formáciách dotvárali dramatickú atmosféru tejto scenérie.

Áut tu nebolo veľa, čo zvádzalo k stlačeniu plynového pedálu. Ale treba si dávať pozor! Pokuta za prekročenie rýchlosti nás neobišla. Administratívnym centrom oblasti je mesto Kočkor. Tu sme sa zastavili na kávu, predávanú v prívese s trochu podivným názvom pre toto teritórium – Žirafa. Kirgizi pijú hlavne čaj, ale káva od žirafy bola tiež celkom dobrá. Kočkor je posledné miesto, kde sa dajú ešte nakúpiť potraviny, voda a iné veci do zásoby, čo treba využiť najmä vtedy, ak plánujete stráviť viac dní pri jazere Song Köl, pretože tam už žiadne obchody nie sú. Predavači ovocia a zeleniny sa potešili, keď uvideli cudzincov, srdečne nás vítali a presviedčali, aby sme si lákavo vyzerajúce ovocie kúpili práve od nich.

Popri ceste ešte na niekoľkých miestach dedinské ženy vynukovali pečenú kukuricu. S pribúdajúcimi kilometrami ubúdali obývané domy, zhoršovala sa kvalita vozovky, i keď cesta bola stále dobrá a premávka minimálna. Krajina sa odteraz začala meniť dramaticky.

Oblasť patrí k najmenej osídleným a najmenej obrábaným v krajine. Malú dedinu sme nechali ďaleko za sebou a ocitli sme sa v údolí Tölök. Zastavili sa tu aj iné autá, každý si chcel odfotiť toto zvláštne miesto.

Zerodované, zvráskavené formácie boli naozaj ojedinelé. V nadmorskej výške 2500 m nerástlo nič okrem malých trávnatých zhlukov. Kopce a vrchy, ktoré nás obklopovali, sa zdali také obrovité a také nekonečné. Len tenký prúžok cesty (a elektrické stožiare) pretínali tento obraz. Rozľahlé planiny, rozprestierajúce sa pred nami v celej svojej šírke, pripomínali mesačnú krajinu. Len namiesto lunochodu tu bolo naše auto a namiesto vlajky, potvrdzujúcej dobytie miesta, tu ostala pohodená (nie naša) prázdna fľaša od vodky…

Neskôr sa zase začalo objavovať viac zelene a viac života. Pred nami v diaľke zastalo auto a kôň, smiali sme sa, že ho chcú zobrať ako stopára, až neskôr sme si všimli, že s koňom bol aj muž. No a nám zas zakýval svojím chvostom iný osedlaný kôň pri ceste.

A potom sme sa ocitli na jednom z najkrajších miest so scenériami ako zo švajčiarskych pohľadníc. Sýto-zelené alpské lúky, modré hory, v roklinách sa beleli chrbty posledných závejov snehu, medzi trávou si kľukaté cestičky razili strieborné pramene riečky, ktoré sa v jednom mieste zliali a veselo narážali na veľké, okrúhle kamene, na ktorých sa kde-tu udomácnil oranžový lišajník.

V diaľke sa pásli dva kone a na čistinke piknikoval starší muž so ženou, ktorí sa zrejme veľmi čudovali, keď videli nás – cudzincov, ako na protiľahlej strane cesty padáme na kolená alebo takmer až na brucho v snahe zachytiť do našich fotoaparátov aspoň kúsok tej nádhery, ktorá sa pred nami rozostrela ako pestrofarebný koberec. Lúka bola posiata tisíckami najrozličnejších kvetov, z ktorých nás fascinovali najmä plesnivce. Ešte nikdy pred tým som nevidela také druhy a také množstvo týchto mäkučkých, plstených bielych kvietkov. Jemné chĺpky na dvojitých hviezdiciach i malých a väčších guľôčkach uprostred chránia rastlinku pred chladom aj vyschnutím.

Ešte aj bodliaky tu boli krásne a fotogenické, a vtáčik spieval na plné hrdlo na mieste, kde jeho perie perfektne ladilo s kvetmi na lúke.

Nádherná paleta kvetov a inak nič, čo by zacláňalo nebo, len nad ďalekým pásmom hôr vietor preháňal potrhané oblaky, ktoré vyzerali ako chumáčiky vaty. Tak vznikla nasledujúca fotka, ktorá patrí k mojim najobľúbenejším z celého Kirgizska, lebo zachytáva jeden z tých vzácnych smutno-šťastných okamžikov, ktoré ma niekedy celkom premôžu pri cestovaní… Vždy si pri tejto fotke spomeniem na slová najväčšieho kirgizského spisovateľa Čingiza Ajtmatova: „Oblaky vedia, keď ti je ťažko na duši, že by si najradšej ušiel niekam, kde by ťa nikto nenašiel…“

V ďalšom údolí sa páslo stádo koní na vysokohorskej pastvine. Zaujal ma hlavne jeden z nich – jeho biele fľaky vyzerali ako fľaky snehu, ktoré tu ešte pripomínali nedávnu zimu, ale aj oblaky vznášajúce sa nad hlavami koní.

V najvyššom bode cesty – priesmyk Kalmak Ašu, 3458 m n.m. – bol závej snehu vyšší ako auto a obdivovala ho aj jedna domáca rodinka. Z miesta bol dychberúci výhľad (viď titulné foto). Kone, ktoré sme pred chvíľou videli, ako sa napájali z bystrej riečky, sa odtiaľto zdali ako roztrúsené mravce.

Masívne hory, ktoré sa pred nami dvíhali, boli fascinujúce, ich majestátnosť sa dá len ťažko opísať slovami. Na scénu vyleteli orly a my sme im len závideli, že sa tých nádherných hôr môžu aj dotknúť…

Cesta začala pozvoľne klesať a opäť nás čakalo jedno prekvapenie. Na horskom úbočí sa pásli jaky. Ja mám rešpekt aj pred kravou, a tak som sa neodvažovala podísť bližšie k týmto mohutným zvieratám s krátkym krkom, keď skláňali svoje veľké hlavy s rohmi (i bez) nad zelenou trávou. Veď dospelí samci vážia aj pol tony!

Jaky boli čierne, hrdzavé, biele, krémové i fľakaté. Dlhá srsť na bruchu sa takmer dotýkala trávy. Občas sa niektorý jak na nás dlho zadíval. Fúkal pomerne silný vietor, ktorý vydával kvílivý zvuk, ale aj tak sme počuli, ako jaky strašidelne funeli cez nozdry.

Kirgizi chovajú jaky pre ich mlieko, vlnu a mäso. Trus sušia na pláty a je veľmi dôležitým palivom v týchto vysoko položených oblastiach bez stromov. Tak ako je medzi ovcami jedna čierna ovca, tu tým neposlušným stvorením bol krémový jak s bielymi fľakmi. Pastier na koni ho stále musel naháňať.

Aj jedno z mláďat nás pozorne pozorovalo, možno sa bálo o svoju potravu. Zatiaľ čo lúka s jakmi bola už výdatne skonzumovaná, na druhej strane cesty sme ešte obdivovali fialové sedmokrásky a prvosienky.

Kľukatá riečka nás viedla ďalej, až kým sa pred nami neobjavilo jazero, cieľ nášho putovania.

Cesta k jazeru Song Köl patrila určite k highlightom nášho pobytu v Kirgizsku, ale v duchu som dúfala, že cieľ tejto cesty bude ešte lepší. Však uvidíme! 🙂

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid a Katka, Travelpotpourri