Kirgizsko 1 – V údolí Čunkurčak

Roklina Čunkurčak sa nachádza len 45 km od hlavného mesta Biškek, je skvelou destináciou na jednodňový výlet, či už v lete za turistikou a prechádzkami alebo v zime na lyžovačku.

Cesta sa zmenila na prašnú, približujúce sa auto sme spoznali podľa zvíreného kúdoľa prachu. Ale tých áut sme za celý čas stretli len dve, možno tri. Na okraji cesty sa krčili šípkové kríky a bodliaky, ktoré tu dorastajú do úctyhodnej výšky, za nami otáčali zvedavé, pichľavé hlávky. V diaľke na horizonte sa k nebu dvíhali majestátne, namodralé, mlčiace hory Ťanšanu.

Prekvapila nás rozľahlosť krajiny. Cesta sa kľukatila, akoby ju niekto zámerne vyjazdil tak, aby si človek za každou zákrutou mohol vychutnať iný uhol pohľadu na okolitú prírodnú scenériu.

Ako prvé nás upútali kvety, ktoré na vysokých steblách niesli množstvo menších bielych kvietkov. Najprv sme si všimli len ojedinelé exempláre, ale potom pribúdali čoraz väčšie ostrovčeky, až sa pred nami otvorili stráne celé posiate týmito rastlinami. Ich biela farba žiarila v popoludňajšom slnku, akoby tu niekto postavil tisíce oltárnych sviečok. Veď aj v slovenčine má táto rastlina výstižné meno: fakľa stepná (eremurus ťanšanský). Kyrgizi jej hovoria aj líščí chvost.

Čoskoro sa objavila aj prvá jurta, zdiaľky vyzerala ako široká homoľa cukru. Jej obyvatelia posedávali v tieni jediného stromu v okolí a okolo jurty pobehoval pes. Ale väčšinou bola krajina ľudoprázdna, prítomnosť civilizácie prezrádzali len elektrické stožiare a drôty, ktoré sem síce privádzajú potrebnú elektrinu, ale zároveň dokonale zavadzajú, keď sa človek pokúša vo svojom objektíve zachytiť čistú krásu tunajšej prírody.

Rozkvitnuté „fakle“ vystriedali lúky so žltými kvetmi. Popásali sa na nich čriedy koní. Žriebätá sa tisli k bruchu svojich matiek, stále sa držali v ich blízkosti, z času na čas pohodili hrivou, koňom sa leskli chrbty, všetky si spoločne pochutnávali na letnej pastve.

Na ďalšej lúke ma fascinovalo, ako sa kone elegantne pohybovali a pritom vyhýbali tým vysokým bodliakom, ktoré ostávali nedotknuté, zatiaľ čo zvieratá spásali zelenú trávu navôkol.

Niekde robili koňom spoločnosť kravy, objavili sa aj jednoduché, staré maštale alebo len také primitívne prístrešky zhotovené z rôznych kusov plechu. A keď sa na úbočí vynoril z veľkých bielych kameňov vyskladaný nápis, ktorý nám náš kirgizský sprievodca preložil ako „Milujem svoju dedinu“, bolo jasné, že sa blížime k ľudským obydliam. Ale nie je dedina ako dedina. Tu boli len jurty a maringotky. A kone. Životodárnu tepnu predstavovala rieka, ktorá sa údolím vlnila ako strieborná stužka.

Maringotky mali na oknách záclonky, ale aj mreže. Zaparkovaná lada aj iné autá mali otvorené kufre, z jednej maringotky vybehlo dievčatko s veľkým pláteným klobúkom, pri niektorých jurtách stúpal do povetria dym, chystala sa večera. Idylka… Technický pokrok sem prerazil vo forme umelohmotných stoličiek a stolov so slnečníkmi…

Naše auto sa lenivo plazilo ďalej hore kopcom. Že je táto oblasť vyhľadávaným zimným strediskom, svedčilo niekoľko lyžiarskych vlekov, na ktorých sa hojdali aj v lete zavesené sedačky. Jeden vlek sa krajinou tiahol ako nekonečný náhrdelník so zvláštnymi príveskami.

To, čo nám hore na kopci vyrazilo dych, vyzeralo ako osada chatiek, ktoré vznikli krížením jurty, iglu a ešte ktovie čoho (Etnokomplex Supara). Narozdiel od júrt a maringotiek v údolí, nebolo tu takmer živej duše.

Radšej sme sa pobrali lesným chodníčkom a obdivovali sme hluchavky, iskerníky a iné známe alebo menej známe kvetiny, húštiny divých šípkových ruží, obsypané nielen ružovými, ale aj bielymi a žltými kvetmi. Brezový háj šumel do ticha a na nohavici mi pristál jeden motýľ. Mal potrhané ľavé krídlo, možno sa omylom zastavil na niektorom z tých vysokých bodliakov.

Údolie sa pred nami roztvorilo, ako keď roztiahnete ruky. Oranžovo-hnedá farba sa striedala s rôznymi odtieňmi zelenej. Slnko sa už začalo skláňať k druhému okraju oblohy, pomaly sa bolo treba vydať na cestu naspäť do mesta.

Zastavili sme sa ešte v údolí pri jurtách. Len teraz sme si všimli, že sú tu aj drevené chatky a prístrešky pripravené pre víkendové pikniky. Niektoré vyzerali ako zabudnuté prívesy dostavníkov z divokého Západu.

Hlavnými obyvateľmi táboriska boli však pastieri, ktorí tu so svojimi stádami a rodinami trávia celé leto. Upútala nás jurta s typickým, kirgizským vzorom. Ale bola to jurta moderného typu – s drevenými dverami, ktoré sa dokonca dali zamknúť! Vnútri boli hrubé plstené prikrývky. Do jurty sa chodí len spať. Celý život sa inak odohráva vonku a v maringotke.

Pristavil sa pri nás muž a dievčatko s klobúkom, ale konverzácia bola namáhavá. Po anglicky to nešlo vôbec, po rusky trochu. O chvíľu doklusal na koni malý chlapec. Príliš malý na to, aby vedel čítať a písať, ale dostatočne veľký, aby vedel ovládať koňa, hoci je zviera až niekoľkokrát väčšie ako on. Kôň je pre Kirgizov všetkým – dopravný prostriedok, užitkové zviera, zdroj obživy i dobrý priateľ.

Kôň mal na zadných nohách biele „ponožky“ a na čele biely fľak, ktorý sa tiahol až k ľavej nozdre. Chlapec mohol mať nanajvýš štyri roky, nohy mu ešte nedočiahli do strmeňov, keď zoskočil z veľkého koňa, žuchol rovno na zadok. Nedôverčivo nás pozoroval a jeho malé oči sa ešte viac zúžili. Po chvíli ho to prestalo baviť, nechal sa otcom vysadiť zase do sedla, potom krátkym bičíkom popohnal koňa a odcválal do svojho detského sveta v lone kirgizskej prírody.

Pokračovali sme v ceste. V opustenej krajine sme minuli niekoľko cintorínov. Okrem rozpadajúcich sa tradičných náhrobkov z hlinených tehál boli na niektorých hroboch konštrukcie, ktoré vyzerali ako nedokončená jurta, hoci mne skôr pripomínali obrovské klietky pre vtákov. Takmer 90 % obyvateľov Kirgizska sú sunnitskí moslimovia. Neviem, ako je to v islame s dušou, ale spomenula som si na starých Egypťanov, ktorí verili, že duša človeka pozostáva z niekoľkých súčastí. „Ba“, ktorá robí človeka jedinečným, zobrazovali ako vtáka s ľudskou hlavou, ktorý po smrti vylieta z hrobu. Klietky na kirgizských cintorínoch by sa pre takéto poletovanie duší veľmi hodili, nemyslíte?

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid a Katka, Travelpotpourri