Kirgizsko 3 – Jazero Song Köl – miesto, kde si zresetovať hlavu

Nechali sme za sebou horské sedlo vo výške 3458 m n.m. a pomaly schádzali dolu k jazeru (celá cesta je opísaná v predchádzajúcom článku: Kirgizsko 2). Už sme v tejto krajine videli stráne posiate vysokými bielymi kvetmi, ktoré vyzerali ako oltárne sviece, videli sme aj lúku plnú žltých kvetov, no a teraz sa po pravej strane cesty objavila lúka nezábudková. Drobné, modré kvietky vytvárali celé súvislé pásy blankytnej farby.

Cesta sa skláňala do doliny a dolinu uzatváralo jazero – modré a nehybné, najväčšia zásobáreň čerstvej vody. Voda je veľkým bohatstvom Kirgizska, krajine i jej obyvateľom dodáva život aj energiu, preto si v blízkosti riek stavajú svoje jurty. Do jazera sa vlievajú štyri rieky, ktoré sem privádzajú vodu z roztápajúcich sa snehov na okolitých vrchoch. Len jedna rieka z jazera vyteká, volá sa rovnako ako jazero, a vlieva sa potom do rieky Naryn.

Song Köl, druhé najväčšie jazero v Kirgizsku, leží v nadmorskej výške 3016 metrov, je dlhé 29 km a široké 18 km. Priehlbina, v ktorej vzniklo, je plochá, preto jazero vo svojom najhlbšom bode dosahuje hĺbku len 13,2 m. V zimných mesiacoch celé zamŕza a mení sa na ľadovo-snehovú púšť. V lete má krásnu, modrú farbu, ovšem farba sa mení podľa toho, aké oblaky sa práve kopia nad jeho hladinou, a tiež podľa toho, či je ráno alebo večer.

Ak by som mala toto miesto opísať lakonicky, povedala by som: nekonečná step, nekonečné stáda, pruh nekonečnej vody, nekonečné hory a nekonečné oblaky, zoskupené do prapodivných formácií. Jazero obkolesujú horské pásma Ťan Šanu, pohoria, ktoré domáci nazývajú aj nebeské hory. V diaľke pred nami sa dvíhali sivo-modré, obrovské hrebene, zatiaľ čo na našom brehu sa zdali vrchy miernejšie, sem-tam boli ešte ozdobené bielymi fľakmi snehu. Zelenú a modrú farbu dopĺňali biele jurty, roztrúsené po stráňach, a pasúci sa dobytok vo všetkých odtieňoch čiernej a hnedej.

Keď sa koncom mája začne jarné slnko opierať o brehy rozmŕzajúceho jazera, zem sa zahreje, lúky sa zazelenia a zakvitnú množstvom kvetov. Vtedy nastáva v celej krajine pohyb. Nomádske rodiny, ktoré zimu strávili vo svojich obydliach v údoliach, vyženú svoje stáda oviec, kôz, kráv a koní na čerstvé vysokohorské pastviny (džajlú). Sezóna končí s prvým snehom, spravidla v druhej polovici septembra.

Korene nomádskej tradície siahajú v Kirgizsku až do obdobia 800 rokov pred naším letopočtom. Sovieti nútili nomádov, aby sa usadili, samozrejme, že im sa to nepáčilo. Konflikty, vznikajúce v dôsledku násilnej kolektivizácie, veľmi dobre opísal vo svojich románoch najvýznamnejší kirgizský spisovateľ Čingiz Ajtmatov. Komunistický režim síce do určitej miery poznačil spôsob života nomádov, ale nepodarilo sa mu zlikvidovať túžbu po slobode, ktorá im ešte stále koluje v ich krvi. Každú jar prichádzajú k jazeru, aby si postavili jurty tam, kde ich stavali už ich otcovia a praotcovia. Symbolom tejto slobody sa pre mňa stala skupinka koní. Jeden kôň strhol ostatné k behu a celá črieda sa rozbehla, akoby kone poháňala nejaká neovládateľná sila. Žrebci s nezastrihnutými hrivami cválali tak slobodne, ich múdre oči žiarili divokým ohňom a ich chvosty sa knísali do všetkých strán. Dusot ich kopýt ešte dlho doznieval v mojej mysli…

Jazero Song Köl je ešte stále odľahlým miestom, ďaleko od civilizačného ruchu. Žiadna verejná doprava, žiadne domy, žiaden signál pre telefón, žiadne elektrické stožiare ani drôty. Elektrinu si nomádi vyrábajú pomocou generátora. Inak všetko, čo k životu potrebujú, dostávajú od zvierat, ktoré chovajú. Žijú jednoducho, všetky skúsenosti a znalosti – o zvieratách, o prírode a jej zákonitostiach, o počasí a pod. si odovzdávajú z pokolenia na pokolenie. V posledných rokoch však viacerým z nich robia spoločnosť turisti. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že jurtových osád je tu pomerne veľa, priestor je obrovský a vôbec nie je ťažké nájsť pre seba pokľudné, tiché miesto.

Na užšej, prašnej ceste zastali dve teľatá a hľadeli na nás… no presne ako teľa na nové vráta. Ďalšie teliatka sa pásli opodiaľ, vyzerali ako plyšové hračky. Z trávy sa k nebu vzniesol sup. Kravy aj ovce si pochutnávali na neďalekých šťavnatých lúkach. Hovorí sa, že mäso a mlieko z tejto oblasti chutí najlepšie. V Kirgizsku je vraj dvakrát toľko oviec ako obyvateľov. Z vlny oviec sa vyrába filc, ktorý slúži nielen na zhotovenie jurty, ale aj oblečenia, napríklad typických klobúkov. Tradičné sú aj pestré, plstené koberce (šyrdak) na stenu.

Po našom príchode k jazeru sa obloha zatiahla, čierne mraky neveštili nič dobré, hoci kone aj dobytok sa nerušene popásali ďalej. Voda v jazere zošedla. Spustil sa výdatný, ale krátky dážď.

Kým sme oddychovali v jurte a koštovali domácky vyrobené špeciality, mraky sa roztrhali, opäť sa ukázalo slnko a jazero zažiarilo nádhernou, tmavomodrou farbou. Nech sme sa pozreli kamkoľvek okolo nás, nikde sme nevideli ani jeden jedinký strom, ba ani krík. Zato lúka bola plná najrozličnejších kvetov, ibaže všetky kvietky boli ako miniatúry tých, čo poznáme. Najviac tu bolo púpav, iskerníkov a plesnivcov. Plesnivce vyzerali inak než tie, čo sme videli predchádzajúci deň. Tiež boli menšie a celé akoby zhotovené z plsti. Na vysokohorskej pastvine zrejme potrebujú ešte hustejší „kožúšok“, ktorý ich chráni pred chladom.

Na lúkach neboli len kvety, ale aj veľa motýľov. Niekedy sme si ich v prvom momente ani nevšimli na tých malých, učupených kvietkoch. Len keď sme chceli urobiť krok, zrazu fŕŕŕnk, vyleteli do výšky a zatrepotali svojimi oranžovými krídelkami. Napočítali sme 4-5 druhov. Skoro vždy boli v trojiciach. Po daždi si na nízkej tráve a kameňoch sušili svoje navlhnuté krídla.

Aj keď okolie jazera pôsobí pokojne, stále sa tu niečo deje, stále máte čo pozorovať. Len čo sme dorazili k našim jurtám, dvaja psi odháňali žrebca, ktorý im odpovedal hlasným erdžaním, zatiaľ čo dva ďalšie kone sa pustili do merania svojich síl. Vzpínali sa na zadné nohy, čiernemu sa v boji natriasala bujná hriva, v jednom momente sa dokonca ocitol na zemi, ale hneď zase vyskočil, nevzdával sa a naďalej napínal v stoji svoje elegantné telo. Občas sa rozbehol aj niektorý z pastierov na koni, buď naháňal zatúlanú ovcu, alebo sa potreboval len tak trochu popredvádzať pred cudzincami.

Vzdialené stádo oviec vyzeralo ako armáda chrobáčikov, zrazu sa nad nimi zdvihol k oblohe kŕdeľ čiernych vrán, prileteli až k nám, drzo krákali a obletovali kone, tie im ale nevenovali žiadnu pozornosť a ďalej sa sýtili chutnou trávou. Sklamané vrany skončili svoje neúspešné predstavenie, opäť vzlietli a obrovským oblúkom odleteli kamsi do neznáma.

Pri jazere si na svoje prídu hlavne milovníci koní. Kone sú vraj pre ľudí zo stepí ako krídla, aj preto s nimi zaobchádzajú ako s členmi rodiny. Sú pre nich nielen dopravným prostriedkom a zdrojom obživy (hlavne mlieko, lebo konské mäso sa konzumuje len príležitostne), ale aj investíciou a ukazovateľom bohatstva. Alfred Edmunt Brehm, nemecký zoológ a spisovateľ, ktorý navštívil Kirgizsko v roku 1876, vo svojom cestopise napísal, že bez koňa by bol Kirgiz ako človek bez domoviny.

Lúka bola na mnohých miestach mäkká a premočená, ale domáci nám v tráve ukázali vyjazdené koľaje, ktoré nás bezpečne doviedli až k samotnému brehu. Prekvapilo ma, koľko bolo v tráve odhodených prázdnych fliaš od vodky, na jednom mieste som ich napočítala až sedem! Že by si tunajší nomádi, aj napriek tomu, že sú moslimovia, liečili vodkou výškovú chorobu? Alebo zaháňali clivotu? Naozaj neviem, ale každopádne by si tie fľaše mali po sebe odpratať.

Z úzkych komínov na jurtách stúpal k oblohe dym, podvečerné slnko presvitalo cez odkvitnuté hlávky púpav a menilo ich na malé, okrúhle lampášiky, a ostatným kvetom pridávalo zlatistý nádych. Tiene sa predlžovali. Studená a priezračná voda obnažovala kamene na dne jazera, ledva badateľne sa hýbala pena prílivu. Unavené slnko pomaly plávalo za obzor a pritom farbilo nakopené oblaky do oranžova.

Slnko ešte rozhodilo posledné záblesky svetla. Pohľadom sme sprevádzali jeho dohasínajúci oblúčik, až kým sa celkom nestratil. Hory na druhom brehu mlčali, na krajinu sa znášal súmrak, zem sa ukladala k spánku. Prichádzala chvíľa, ktorá otvára hĺbku ľudskej duše…

Podobný pocit nás premohol aj ráno. Kone sa napásali orosenej trávy, slnko už vyrazilo na svoju každodennú nebeskú púť, nežné oblaky sa vznášali nad jurtami. Ranný vetrík jemne čeril vodu na hladine jazera. Čas odkvapkával po kvapkách. Všade bolo upokojujúce ticho a všetky starosti sveta sa zdali vyriešené. Myseľ bola zresetovaná a duša nabitá novou energiou.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid a Katka, Travelpotpourri