Kirgizsko 8 – Na návšteve Karakolu

Do Kirgizska sa chodí hlavne kvôli úžasnej prírode. Už sme boli na ceste niekoľko dní, ale okrem hlavného mesta Biškeku sme v podstate neboli v žiadnom inom väčšom meste. Naša cesta pokračovala popri jazere Issyk-Kuľ. Len 12 km od jeho východného brehu sa v nadmorskej výške 1750 m n.m. nachádza Karakol, 4. najväčšie mesto v krajine, má vyše 80 tisíc obyvateľov.

Polia popri ceste vystriedali domy s predzáhradkami, väčšinou mali bledomodré drevené okenice, drevorezby na oknách aj verandách a na zeleno natretý drevený štít pod strechou. Niektoré domy sa už takmer rozpadali, iné demonštrovali bohatstvo, ale aj svojrázny vkus svojich majiteľov. Jednoduché strechy nahradili zvlnené línie a drevené bránky zas mohutné, ťažké kované brány…

Výhodná strategická poloha predurčovala toto miesto na založenie vojenskej základne. Jej vybudovaním bol v roku 1869 poverený barón Alexander von Kaulbars, nielen vysokopostavený vojenský predstaviteľ cárskej ruskej armády, ale barón podnikal aj prieskumné výpravy, aj v oblasti Strednej Ázie. Pri výbere mena pre novozaložený vojenský punkt však veľa fantázie neprejavil, pomenoval ho podľa rieky, ktorá tadiaľto preteká – Karakol. Vojenskú funkciu mesta poznať aj dnes podľa pravouhlého usporiadania ulíc.

Pôvodne sa tu stavali domy z nepálenej hliny, ale po silnom zemetrasení v roku 1887 sa uprednostňovali domy drevené. Mesto sa stalo centrom pomerne vysokej kultúry, bola tu zriadená prvá meteorologická stanica na území Kirgizska, nachádzala sa tu aj verejná knižnica a žrebčinec. Mnohí cestovatelia a bádatelia práve odtiaľto začínali svoje prieskumné expedície.

My sme sa zamerali na 4 veci, ktoré sme chceli podniknúť:

(1) Kostol najsvätejšej Trojice

Zatiaľ čo domy popri ceste pripomínali trochu výjavy z ruských dediniek, teraz sme mali pred sebou akoby ilustračný obrázok z ruskej rozprávkovej knižky – drevený kostol s vežami i vežičkami ozdobenými pravoslávnymi krížmi, bohaté drevorezby i maľby svätcov na stenách… trochu nám ten dojem pokazila umelohmotná strieška v zadnej časti necitlivo pripevnená ku kostolu.

Dve báryšne zametali cestičky okolo kostola, veľké koberce sa vetrali prehodené cez lavičky, ruže a ľalie hrdo demonštrovali svoje nápadné farby v záhrade a malé milé mačiatko pobehovalo po chodníku, dožadujúc sa pozornosti.

Od polovice 19. storočia prichádzali do regiónu najprv ruskí vojaci a oficieri, aby absolvovali svoju službu na novej vojenskej základni. Ale už v 60. rokoch 19. storočia prišli prví osadníci z európskej časti Ruska, Rusi a Ukrajinci, ktorí sa venovali hlavne poľnohospodárstvu, menej remeslu. Klimatické podmienky a krajinný ráz v okolí jazera im pripomínalo ich domovinu.

V roku 1869, keď bol založený Karakol, bol sem prevezený dočasný kostol so stenami z plsti. Neskorší kostol z nepálených tehál zničilo zemetrasenie, na jeho mieste bol postavený nový kostol, vysvätený v novembri 1895.

Počas sovietskej éry komunisti odstránili kríže a budovu používali ako detskú športovú školu – až do roku 1982. Ešte to trvalo niekoľko rokov, kým sa začalo s obnovou pôvodného vzhľadu a kostol bol odovzdaný pravoslávnej komunite. V súčasnosti je v ňom uložená kópia vysoko uctievanej Tichvinskej ikony Matky Božej. Rusi sú dnes druhou najpočetnejšou národnostnou skupinou v Kirgizsku.

(2) Centrálna Dunganská mešita

Táto mešita bola postavená z iniciatívy Ibrahima Ajiho, ktorý si na to pozval renomovaného pekinského architekta Chou Seu a 20 čínskych rezbárov. Stavba trvala 6 rokov, dokončená bola v roku 1910.

Na prvý pohľad sa nám zdalo, akoby sa tu zlúčili nezlúčiteľné štýly, farby i prvky. Mešita so 42 stĺpmi má formu budhistickej pagody, je postavená výlučne z dreva ťan-šanských smrekov a vraj bez jediného klinca.

Viacvrstvová drevená rímsa bledomodrej farby je veľmi bohato vyrezávaná – na zelených rastlinných motívoch sa dobre vynímajú biele strapce hrozna alebo červené granátové jablká, tekvice a iné plody. Aj drevené trámy sú na reze nafarbené na červeno.

Zvlnená strecha s veľkými červenými, bielymi, žltými a čiernymi štvorcami pôsobí veľmi moderne, je však olemovaná nejakou zvláštnou „čipkou“. Každopádne je táto mešita totálne odlišná od všetkých tých novodobých mešít, ktoré sa na seba veľmi podobajú.

Aj minaret je zvláštny – niekomu pripomína kostolnú zvonicu, inému zas vežu požiarnej zbrojnice…

Za vstup do areálu sa platí symbolický poplatok na údržbu mešity. Pre tých, ktorí nie sú vhodne oblečení, je k dispozícii oblečenie aj pokrývky na hlavu.

(3) Przewalského múzeum

Nikolaj Przewalský (1839-1888) bol jedným z prvých ruských geografov. V priebehu 16 rokov prešiel takmer 30 tisíc kilometrov, často po neprístupných, nebezpečných cestách, v rámci štyroch veľkých expedícií na ruský ďaleký Východ, do západnej a centrálnej Číny, Mongolska, Tibetu a Strednej Ázie. Konečnou stanicou jeho štvrtej expedície bol Karakol.

Przewalský ako prvý Európan opísal divého koňa. V múzeu (budova v štýle gréckeho chrámu) sa návštevníci podrobne oboznámia s jeho výpravami, detailnými mapami, popismi prírody i domácich obyvateľov v skúmaných oblastiach. Przewalského geografické, zoologické, botanické a mineralogické dokumenty, štúdie a zbierky sa dočkali uznania nielen v Rusku, ale aj vo svete, Przewalský sa stal čestným členom Maďarskej i Rakúskej geografickej spoločnosti. V múzeu nechýba ani po ňom pomenovaný kôň, dnes jediný žijúci zástupca vyhynutého divého koňa.

Przewalský sa chystal na svoju piatu expedíciu, ktorú chcel začať práve v Karakole. Počas poľovačky sa však neuvážene napil vody z rieky Kara-Balta a dostal brušný týfus. Zomrel vo veku 49 rokov. Bol tak nadchnutý krásou tunajšej prírody, že si prial byť pochovaný v jednoduchom hrobe v blízkosti jazera Issyk-Kuľ.

Prianie mu splnili, hrob je jednoduchý, avšak neskôr k nemu postavili monumentálny pamätník – na 8 metrov vysokej skale je obrovský bronzový orol (rozpätie krídel 2,5 m). Ako symbol múdrosti a odvahy stojí na mape Strednej Ázie s vyznačenými trasami Przewalského výprav a chystá sa vzlietnuť k výškam. Na pomníku je aj pravoslávny kríž, kópia medaily Cárskej akadémie vied a nápis „Prvý pozorovateľ prírody Centrálnej Ázie“. Podobne nad vchodom do areálu oznamuje nápis, že Nikolaj Przewalský bol „večný zajatec ciest, ktorý zanechal svoje srdce pri Issyk-Kule“…

Po jeho smrti bolo na príkaz cára Alexandra III. mesto premenované na Przewalsk, v roku 1922 mu vrátili pôvodný názov Karakol, ale v roku 1939, keď uplynulo 100 rokov od smrti populárneho cestovateľa, bol z Karakolu zase Przewalsk, a to až do roku 1992. Tak snáď už teraz ostane názov Karakol na dlhšiu dobu.

Na konci areálu je ešte jeden pomník, venovaný Kuseinovi Karasevovi – kirgizskému filozofovi a lexikografovi, autorovi viacerých slovníkov, aj rusko-kirgizského. Tündük na symbolickej jurte vrhá zaujímavé tiene…

Zatiaľ čo v kostole sme boli len my a báryšne, v mešite len jeden chlapec, ktorý sa prišiel pomodliť, a v múzeu len pár ďalších osôb, pred vchodom do areálu múzea bolo rušno. Stála tu dlhatánska biela limuzína s kirgizskou zástavou, okolo ktorej pobehovalo niekoľko kirgizských dievčat. No hlavne pobehovali okolo svojej kamarátky – nevesty. Aj sa chichúňali, aj slzičku vyronili a aj sa nechali ochotne vyfotografovať. Potom nasadli do limuzíny a odviezli sa do šťastnej budúcnosti.

(4) Ašlan-Fu

Kto navštívi Karakol, bezpodmienečne by mal okoštovať aj miestnu špecialitu ašlan-fu. A najlepšie na miestnom bazáre. Najprv sme síce museli prejsť uličkami, v ktorých sa predávalo hlavne zlato, ale potom sme sa ocitli v časti, kde sa skoro všade ponúkal ašlan-fu. Už sme si zvykli, že väčšina obchodíkov a reštaurácií sa volá „U niekoho“, v Karakole sme jedli „U Miry“.

Tento tradičný pokrm sem priniesli Dungani, príslušníci čínsko-moslimskej skupiny, ktorá musela utiecť z Číny po neúspešnej vzbure koncom 70. rokov 19. storočia. Ašlan-fu je pikantná polievka, zvyčajne sa podáva studená a je vraj výborným prostriedkom po opici. Hlavné prísady tejto výdatnej polievky: lagman-rezance, nastrúhané škrobové prúžky, vajce, mäso, cesnak, paradajky, mletá červená paprika, korenie, bylinky a ocot. V osobitnej miske nám priniesli zmes s chilli a na tanieriku vyprážané placky plnené zemiakmi.

Hoci sa do polievky pridávajú rovnaké suroviny, každá rodina má svoj vlastný recept, zdokonaľovaný niekoľkými generáciami.

Ručne robené lagman-rezance sa tiež predávajú na trhu. Mali by byť poriadne dlhé, aby symbolizovali dlhý život…

Viac článkov o Kirgizsku: Kategória Kirgizsko

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid a Katka, Travelpotpourri