Kirgizsko 7 – Na konskom chrbte

Každý, kto sa vyberie do Kirgizska, by si určite mal vyskúšať aj výlet na koni. Veď kôň – „at“ po kirgizsky – je pre tunajších obyvateľov súčasťou rodiny, malí chlapci ovládajú opraty ešte skôr než sa naučia čítať a písať, mnohí z nich sa potom v dospelosti preháňajú na tátošoch s lesklou srsťou za stádami dobytka v lone obdivuhodnej kirgizskej prírody.

My sme sa rozhodli tento zážitok vyskúšať v údolí Džeti-Ögüz – Sedem volov. Túto impozantnú formáciu siedmich vrchov – siedmich volských chrbtov, zvráskavených ako telo korytnačky, na západnej strane údolia, z červeného pieskovca nemožno prehliadnuť. Vplyvom veternej a vodnej erózie postupne nadobudli tvar, ktorý naozaj pripomína skupinu gigantických zvierat so sklonenými hlavami.

Rovnomenná obec na úpätí bola už dávnejšie vyhľadávaným miestom kvôli liečivým prameňom obsahujúcim síru, radón, sodík a chlorid vápenatý. Veľmi ľahko sme tu našli solídne ubytovanie – „gastevoj dom“ Kok-Žajyk, ktorý spravuje Anara, s ktorou sa dá dohovoriť aj po anglicky! Ponúkla nám síce na prenocovanie aj jurtu, ale po tých niekoľkých dňoch sme boli celkom radi, že si môžeme dopriať o niečo pohodlnejšie ubytovanie (izby pre 2 osoby, toalety a sprchy spoločné na poschodí). Ale ťažké, veľmi teplé prikrývky a igelitom pokrytý stôl v jedálni nechýbali ani tu. A samozrejme sme sa pri vchode museli vyzuť. 🙂

Aj tu sme stretli malého chlapca! Anara nám ponúkla internet, lenže jej synovi – sedemročnému Amirovi sa nepáčilo, že sa musí vzdať svojho routera. Avšak len čo sme modernú (i keď veľmi pomalú) techniku vyčachrali za čokoládu a cukríky, Amir si hrdo odnášal sladkosti s poznámkou, že sa s nimi s nikým nebude deliť. Jeho router, jeho cukríky… Jeho mama je vyštudovaná právnička, kedysi aj pracovala, ale keď sa vydala, pribudli starosti a povinnosti s deťmi, treba ich vodiť do školy, na krúžky… Zimu trávia v Biškeku a leto tu.

Ráno sme mali raňajky nachystané v jurte. Rodičia Anary po celý život zbierali vlnu a ďalší materiál, mama vyrábala plstené koberce. Do stredu tejto jurty (už vieme, že sa volá tündük) sa zbiehalo až 95 tyčí, ale naša hostiteľka povedala, že sú jurty, kde je tyčí až 105. V stavaní tohto typického obydlia sa v Kirgizsku konajú aj preteky, rekord je vraj 12 minút. Anara si s potmehúdskym úsmevom povzdychla, že jej chlapi na to potrebujú celý jeden deň…

V sprievodcoch aj na stránkach, ktoré sme pred našou cestou rešeršovali, sa v tejto oblasti spomína Údolie kvetov. Po našich doterajších skúsenostiach s kirgizskou prírodou a úžasnými lúkami s nádhernými kvetmi sme sa na toto miesto veľmi tešili. Ale Anara nás schladila, keď poznamenala, že kvety už dávno spásol dobytok! To predsa nie je možné, neverili sme, a hoci začalo pršať, rozhodli sme sa presvedčiť sa na vlastné oči.

Dážď sfarbil kamenné volské chrbty na tmavú červenú, dedina vyzerala ľudoprázdna a z ampliónu na mešite (nová, moderná a stereotypná ako všetky ostatné mešity, ktoré sme na našej ceste videli) sa ozval hlas muezína, zvolávajúci k modlitbe. Uvedomili sme si, že to bolo vlastne po prvýkrát počas nášho pobytu, čo sme si takto pripomenuli, že sme v moslimskej krajine.

Cesta pokračovala popri divej rieke, ktorá sa spenená rútila údolím v nespútanom šialenom tempe. Občas bolo treba prejsť na druhý breh po moste, čo už samo o sebe bolo výzvou…

Po necelej hodine sme sa ocitli na malej čistinke s jednou jurtou, zabalenou do igelitu proti dažďu. Ten už medzitým ustal, dažďové kvapky sa trblietali na žiarivých žltých iskerníkoch a bielych hluchavkách. Privítalo nás malé dieťa v bundičke s pletenou čiapkou na hlave a typickým kirgizským nedôverčivým pohľadom, ktorý sa trochu rozjasnil, keď sme mu dali lízatko. V tej chvíli sa objavilo aj dievča s vrkočmi, ktoré tiež zatúžilo po sladkom darčeku. Malé dieťa sa otočilo a vytrčilo na nás holý zadoček. Jeho gate sa totiž sušili obďaleč na brvne v kuchyni. Z hliny bola vymodelovaná skromná piecka, na nej veľký kotol a drevený poklop, vedľa kýbel, niekoľko lavórov a pohodené kusy dreva. Až na takých miestach si človek uvedomí, ako málo stačí k vytvoreniu teplého srdca domova, akým kuchyňa bezpochyby je.

Na lúke stála aj provizórna „sprcha“, na šnúre sa hojdalo veľké pranie a pri strome bol priviazaný čierny pes, ktorý mal zafixovaný prekvapený výraz. Dospelí sa s nami ani veľmi nebavili, zrazu sa tu objavilo niekoľko detí rôzneho veku, niektoré už viedli kone. Jednoznačnou veliteľkou tohto seminomádskeho dorastu bola dievčina v červených gumených topánkach, budem jej hovoriť Džamila – podľa svojráznej, nebojácnej hrdinky z poviedky kirgizského spisovateľa Čingiza Ajtmatova. Ku skupinke sa pridal aj jeden starší mladík v bielom (asi) nepremokavom obleku, vyzeral ako kozmonaut v skafandri (dnes by som povedala, že ako člen protiinfekčného tímu). Nastalo dohadovanie – rusky, anglicky, rukami, nohami, my sme chceli lúku s kvetmi, oni ponúkali vodopád. A kone!

Tu treba povedať, že v našej malej skupinke sme mali len jednu skúsenú jazdkyňu, ja som sedela na koni len raz v živote a prešla na ňom asi 15 minút po rovinke, zatiaľ čo ďalší dvaja súputníci nemali ani toľko skúseností ako ja… Džamila nás porozdeľovala do dvojíc, vlastne trojíc, ak rátam aj kone. Vyhupla sa za chrbát mojej kamarátky, z úst jej trčala palička rozcmúľaného lízatka ako detektívovi Kojakovi a červenými gumákmi smelo popohnala koňa.

Ja som dostala chlapca s nevyspytateľným pohľadom, vôbec som si nedokázala predstaviť, čo si myslí, dohovoriť sa s ním nedalo. Volal sa Bekzad, často poťahoval sople ako malý chlapec, ale ešte častejšie si odpľul ako starý chlap.

Môj at bol Apači a vyzeral trochu ako zakliata krava. Na bielom tele mal veľké hnedé fľaky, mal biele nohy, čierny chvost, hrivu bielu a medzi ušami čiernu strapatú šticu. Vytrepala som sa na jeho chrbát pomocou provizórnej lavičky vedľa jurty. Vtedy niekto povedal, že posledný úsek cesty k vodopádu budeme musieť prejsť pešo…

Z konského chrbta sa zem hojdala v pravidelnom rytme z jednej strany na druhú. Terén bol po daždi rozmäknutý, nezriedka sa Apačimu zaborila noha do blata alebo sa pošmykla na mokrom kameni. Kone občas vypustili zo svojich útrob zelenú nálož alebo si urobili cik-pauzu – zastali, spustili riadny vodopád, odfrkli si nahlas nozdrami a šliapali ďalej – po tráve, po od áut vyhĺbených brázdach a po prepadnutých úbočiach. Stráne boli zalesnené, myslím, že sme nikde inde v Kirgizsku nevideli tak veľa stromov, hmla sa prevaľovala nad ich korunami a pokračovala vyššie do vrchov. Na zelených horských lúkach, vyumývaných ranným dažďom, sa v diaľke beleli jurty ako drobné biele okrúhle cukríky rozsypané na zelenom koberci a rieka sa vlnila ako biela stužka.

Zastali sme pri šípových kríkoch, snažila som sa vychutnať si tie krásne výhľady, ale v duchu ma stále kvárila otázka: keď zoskočím z koňa a pôjdem k vodopádu pešo, ako sa potom dostanem naspäť do sedla? Tam určite nebude žiadna lavička! Nie som už ani najmladšia ani najľahšia, výmyky mi na telocviku veľmi nešli a preskok cez koňa som doslova neznášala… Svoje myšlienky som sa pokúšala zahnať odhodlaním, že keď sa na toho koňa nedostanem, tak si proste celú spiatočnú cestu odšliapem po svojich, aj keby mi to malo trvať do Vianoc.

Priblížili sme sa k osade na rozľahlej, zdupanej lúke – bez kvetov. Stálo tu niekoľko júrt, niektoré ozdobené červenými ornamentmi, a tiež konštrukcie dvoch rozostavaných júrt, bolo jasné, že ich nestavajú žiadni rekordmani… Z júrt sa dymilo, dym sa miesil s oparom nad horami, na šnúrach sa vetrali ťažké deky. Niektoré kravy zvedavo zodvihli hlavu a ja som len dúfala, že sa žiadna z nich nerozbehne a nevyplaší môjho koňa.

Naša jazda pokračovala cez les. Korene stromov sa na zemi prepletali do podivných útvarov, jeden dokonca vyzeral ako obrovská hnedá chobotnica. Keď sa blatistá cestička ešte viac zúžila a čoraz hustejšie sa na nej motali pletence stromových koreňov, prišiel čas zoskočiť z koňa a pokračovať pešo. Asi po 15 minútach sme prišli k vodopádu. Musím povedať, že som bola trochu sklamaná. Po úžasných scenériách, ktoré nám už na našej ceste naservírovala kirgizská príroda, som čakala niečo viac, niečo wau! Ale bol to vlastne taký dosť obyčajný vodopád. Voda sa hrnula zo skaly a trieštila sa do širších i úzkych pramienkov.

Vracali sme sa ku koňom, Apači vzorne čakal pod stromom. Naklonený mierny svah v lesíku mi pomohol a kupodivu som sa na koňa dostala ešte ľahšie ako predtým. Možno práve preto, že som sa tak veľmi tejto „skúšky zdatnosti“ bála, to napokon vôbec nebolo také hrozné. Proste sa nikdy netreba vzdávať dopredu.

Teraz sa mi už na chrbte môjho Apačiho sedelo oveľa ľahšie, nerozčuľovala ma už ani tá Bekzadova nečitateľná tvár, už som liace nedržala tak kŕčovite, jednou rukou som fotila a to dokonca aj vtedy, keď sa z jednej strany lesného chodníka otváral strmý zráz. Už som vedela, že ču! tu znamená hijó! a pŕ! sa povie dŕ! Avšak Apačiho som nezastavila ani vtedy, keď si to – po vzore svojich konských kolegov – namieril do úzkej medzery medzi dvomi kmeňmi stromov.

Zvládli sme aj stretnutie s ďalšou skupinkou jazdcov, ktorej sa bolo treba vyhnúť – samozrejme – v jednom z tých najužších miest. Ostávalo už len prebrodiť horský potok a pomaly sme sa blížili k jurte s deckom s holým zadočkom. Neviem, čo v tom momente Apačimu preletelo hlavou, ale práve uprostred tej bystrej riečky zastal a odmietol ísť ďalej. Bekzad mu najprv dohováral, potom aj hrozil, zase potiahol sople a odpľul si do vody. Chlapec ťahal vôdzku z celej sily, ale zviera sa ani nepohlo. Sledovala som to tragikomické divadlo z vyvýšenej lóže konského sedla najprv v tichosti, potom som aj ja skúšala kričať ču! aj hijó! po slovensky, ale nič nepomáhalo. Apači stál a užíval si prírodnú horskú vírivku. Mám aj ja zoskočiť do vody? Už som bola takmer rozhodnutá, keď vtom k nám pricválala Džamila, niečo zakričala a capla Apačiho silno po zadku. Kôň prudko vyskočil z vody, len tak-tak som udržala rovnováhu. A potom – akoby sa nič nebolo stalo – dôstojne a poslušne kráčal so mnou ďalej…

Obloha sa rozjasnila a okolitá zeleň bola ešte zelenšia, vznášala sa nad cestou ako roztiahnutá obrovská opona a na scéne sa objavili ďalší jazdci. Údolie kvetov sme nevideli, vodopád bol len vodopád, ale nevadí, veď niekedy je cesta lepšia než samotný cieľ. A jazda na koni bola určite nezabudnuteľnou skúsenosťou.

Vrátili sme sa do dediny, ostávalo ešte prebádať okolie siedmich volských chrbtov. Až teraz sme si všimli miniatúrne postavičky ľudí, až teraz sme si uvedomili tie gigantické rozmery týchto skalných formácií. Zblízka boli ešte oranžovejšie a ešte viac zvráskavené.

V oknách útulných dedinských domov kvitli muškáty, na stenách viseli satelity, pred domami parkovali ruské Lady, na lúke rástli nadrozmerné hluchavky, konáriky dráča sa ohýbali obťažkané červenými bobuľkami (vyrábajú z nich silný likér a chutný džem) a zaujali nás aj smreky s čiernymi šiškami.

Prešli sme sa ešte na začiatok dediny, aby sme sa lepšie pozreli na ďalšiu formáciu, kvôli ktorej sem prichádzajú zamilované páriky. Veľká červená skala obrastená štíhlymi smrekmi je v strede rozštiepená a naozaj pripomína puknuté srdce. Podľa miestnej legendy bojovali o priazeň jednej krásnej kirgizskej dievčiny dvaja nápadníci. Obaja rivali sa však navzájom zabili, dievčina sa kvôli tomu veľmi trápila, až jej puklo srdce.

Pohľad na zaujímavú skalu nám znepríjemňovali elektrické drôty (ako sa v Kirgizsku často stáva). Určite lepší výhľad sa naskytol dvom orlom, ktoré zrazu vyleteli spoza rozpoltenej skaly. Elegantne sa vznášali na oblohe a krúžili nad zlomeným srdcom. Som presvedčená, že to bol určite zamilovaný orlí pár…

Tip na ubytovanie: