Kirgizsko 5 – Medzi dvomi jazerami

Len čo sme sa vydali na cestu k najväčšiemu kirgizskému jazeru Issyk-kuľ, nad našimi hlavami sa začali kopiť čierne mraky, ako by niektorý zo starých holandských majstrov kvapol na oblohu sivú farbu a štetcom z nej urobil veľkú machuľu. Tajne sme dúfali, že tie búrkové oblaky predbehneme.

Kľukatá cesta bola vklinená do údolia, v diaľke sa dvíhali vrchy Ťan Šanu, stále vyššie a vyššie. Po stráňach potichučky stekali z výšky jarčeky, trblietavé potôčky brali so sebou drobné kamienky a v doline splynuli s riečkou, ktorá sa vlnila popri ceste.

Občas pri ceste postávali kone, alebo sa pásli na zelených pastvinách, aby sa o pár minút neskôr pre naše oko zmenšili do miniatúrnych rozmerov, až boli také maličké, že vyzerali ako hnedé semiačka rasce, roztrúsené na zelenom obruse. Po niekoľkých dňoch strávených v kirgizskej krajine to ale boli pre nás už známe scenérie.

A vtom sme ich zbadali! Horské bodliaky, aké som ešte nikdy pred tým nevidela. Na zemitom svahu toho veľa nerástlo, o to viac vynikali tieto pozoruhodné kvety. Vyzerali ako obrovské medúzy, načuchorené a obalené jemnou pavučinou. Svoje „chápadlá“ dvíhali k nebu ako v nejakej posvätnej póze. V skutočnosti to boli ich dlhé, silné listy s ostňami.

Srdcom uprostred koša rozpínajúcich sa listov bola velikánska guľa zložená z niekoľkých veľkých bodliakových kvetov, zahniezdených v chlpatých pavučinkách. Trčali z nich drobné ihličky rôznych fialových odtieňov. Tak ako čudne tento kvet vyzerá, tak sa aj čudne volá: šmalhauzenia – podľa ruského botanika Ivana Fjodoroviča Šmalhauzena, ktorý žil v 19. storočí.

Do Kirgizska sa nechodí kvôli kultúrnym pamiatkam. Je to krajina, ktorá vás nadchne predovšetkým prírodou. Úžasné horské masívy sú nielen vďačným motívom na fotografovanie, ale sú tiež vynikajúcou destináciou na jazdu na koňoch, hiking i trekking. Ale kirgizská príroda si podmaní aj každého, kto miluje kvety. Vôbec pritom nemusí ísť o nejaké vzácne druhy rastlín, častokrát sú to len obyčajné lúčne kvietky, avšak ich množstvo a ich umiestnenie do obrazu tunajšej divokej prírody, orámovaného nekonečnými kopcami a horskými štítmi, je proste fascinujúce. To sa nám potvrdilo v ďalšej časti cesty, keď sme sa ocitli uprostred fialovej lúky.

Kvety to boli opäť všedné, aké rastú aj na našich lúkach – hluchavky a pakosty. Keď som bola malá, s dievčatami sme z kvietkov pakostov odtŕhali lupienky, naslinili sme ich a prilepili na nechty. Päť lupienkov – päť detských prstov, ktoré sa – „nalakované“ na modro – chceli tváriť dospelácky…

Iba cesta pretínala túto fialovo-zelenú krásu, v ktorej len sem-tam zažiarili žlté iskerníky, ako keď sa do pestrého koberca vtká vzácna, zlatá nitka. To množstvo kvetov bolo ohromujúce – nad cestou, ale aj pod nami, kam až oko dovidelo. Keď zafúkal vietor, celá lúka sa ako na povel zavlnila ako široká rieka.

Ani sa nám odtiaľ nechcelo odísť, ale museli sme pokračovať v ceste, obloha čoraz viac tmavla, neveštilo to nič dobrého. Už to neboli len ojedinelé mraky, tá čerň sa rozlievala po nebi, až ho celkom zastrela.

Blížili sme sa k dedine. Tehlové hrobky na cintoríne akoby chceli svojimi strieškami konkurovať horským štítom v pozadí. Čierna obloha sa už doťahovala k prvým domom.

Vietor silnel, jeho nárazy prinášali prach a suché listy. A práve v takomto nečase, keď to najmenej potrebujete, sme dostali defekt na pravom, prednom kolese auta. Zatiaľ čo sa náš sprievodca-šofér s jedným tamojším pomocníkom pustili do vymieňania pneumatiky, my sme sa schovali v malom obchodíku.

Pani predavačka bola veľmi milá, dovolila nám posadať si na malé šamlíky. Kupodivu tu nebol žiaden malý chlapec, na akých sme si v Kirgizsku zvykli, ale dievčatko, ktoré dokonca rozumelo aj po rusky. Kým vonku fičal vetrisko, sedeli sme na tých nízkych stoličkách a z detskej perspektívy sme si obzerali zaplnené police. Bol to taký správny dedinský obchod, aké sa u nás kedysi označovali pojmom „rozličný tovar“. V ponuke bolo veľa cukríkov a keksov, ale aj olej a cestoviny, čaje, tričká, prach aj mydlo na pranie, hračky, farby na vlasy (žiadna pre blondínky – prečo asi?), balóny, päť veľkých plastových kvetináčov s mladými výhonkami izbových rastlín, ale aj niekoľko krabíc s dekoratívnymi sklenenými misami. Kúpili sme si slané oriešky – 40 somov a lepiacu pásku na rozbité slnečné okuliare – 40 somov – možno to tu bola jednotná cena. Avšak najviac – až niekoľko regálov – tu bolo vodky! Častuška, Sedem obilnín (tej mali najviac), Marsal, Biela, Zlatá, So striebornou filtráciou alebo len s takým jednoduchým názvom – Naša vodka. Dokonca tu mali aj malé plastové tégliky s vodkou na jeden hlt. Na cenu vodky sme sa nepýtali, ktosi nám už povedal, že je v Kirgizsku lacnejšia než polievka. A tie prázdne fľaše, porozhadzované v prírode, tiež veľa napovedali…

Obchod bol zároveň aj pumpou. Keď sa vietor trochu upokojil, syn predavačky natankoval benzín turistovi z Izraela. Dievčatko zvesilo kľúč z magnetu na veľkej železnej bráne a odviedlo nás na toaletu (kadibudku) do dvora. Po celom dvore boli porozkladané dobytčie lajná. Usušené poslúžia neskôr ako palivo.

Konečne sa spustil lejak, ktorý nás doviedol až do mesta Kočkor. Šofér zašiel do servisu dokončiť opravu defektu, ja som sa dostávala z príznakov miernej výškovej choroby a ostatní išli prebádať miestny vozový park a turistické informačné stredisko, ktoré bolo veľkým sklamaním, pretože okrem jednej mapy na stene neposkytovalo žiadne použiteľné informácie. Ešte to potrvá, kým obyvatelia tejto krajiny pochopia, čo výnimočné doma majú a že to môžu ponúknuť zahraničným návštevníkom – hoci na druhej strane je to možno tak aj lepšie, že krajina nie je preplnená turistami.

Objednali sme si kávu a potešilo nás, že nám k nej naservírovali malý keksík v tvare jurty. Vlastne sme mali veľké šťastie, že sme ten defekt nedostali v ľudoprázdnej časti cesty a že nás dážď dobehol až tu, takže sme sa stihli potešiť aj bodliakmi aj fialovou lúkou…