Za pižmoňmi a inými severskými zvieratami

Musím sa priznať, že pred našou cestou do Nórska som vôbec netušila, že existuje nejaký pižmoň. Hovorilo mi síce niečo slovo „pižmo“, ale – ako som sa neskôr dozvedela – aj tu som bola trošku vedľa, pretože tento prenikavo zapáchajúci výlučok, ktorý sa používa vo voňavkárstve, sa nezískava zo žliaz pižmoňa, ale iných pižmových zvierat.

Za pižmoňmi žijúcimi vo voľnej prírode sme sa vybrali do Národného parku Dovrefjell. Už pri parkovisku pri Tverrfjellet nás privítala maketa tohto mohutného prežúvavca.

Od parkoviska bolo treba šliapať necelé dva kilometre holou drsnou krajinou, kde sme sa ľahko stávali terčom čoraz viac silnejúceho vetra.

Žiadne stromy, len malé kríčky s krémovými alebo ružovkastými kvietkami, ktoré vyzerali ako z plste. To jemné chmýrie ich chránilo pred chladom. Nebolo jednoduché ich odfotiť, vietor ich ohýbal do všetkých strán. Aj my sme si museli omotať šály, nasadiť čiapky a vyhrnúť goliere. Hoci bola druhá polovica júna, nepohrdla by som ani rukavicami!

Ako sme skláňali hlavy pred studeným víchrom, ktorý nám do tváre metal drobné čiastočky zamrznutého snehu, aspoň sme si ľahšie všimli kamenné dosky zasadené v určitých intervaloch do chodníka. Približovali históriu tohto miesta za posledných 10 tisíc rokov.

Našu pozornosť však upútala hlavne veľká hrdzavá škatuľa. Na prvý pohľad vyzerala ako zabudnutý kontajner. Za normálneho počasia by za „krabicou“ malo byť vidno horské pásmo Dovrefjell, rozdeľujúce Nórsko na severnú a južnú časť, aj s jeho najvyšším vrchom Snøhetta – 2286 m n.m. Oblohu však pokrývala opona z ťažkých mračien, ktorá vždy len na chvíľu poodhalila aspoň niečo z prírodných kulís.

A potom som si spomenula, kde som sa už stretla s tým pojmom Snøhetta. Tak sa predsa nazýva aj medzinárodne uznávaná architektonická firma, ktorá projektovala novú, modernú budovu Nórskej štátnej opery v Osle!

A zvláštna stavba s rámom z cortenovej ocele je tiež ich dielom. Celá predná stena je zo skla, čo umožňuje krásny výhľad, samozrejme, pokiaľ s vami spolupracuje počasie.

Až keď človek vstúpi dnu, pochopí jednoduchú krásu tohto objektu. Drevený interiér má pripomínať prírodný tvar vytvorený eróziou spôsobenou vetrom a tečúcou vodou. Zavesený kozub dotvára útulnú atmosféru, celé to tu voňalo horiacim drevom. Vyhliadková konštrukcia tak poskytuje dve základné veci podobne ako domov – teplo a ochranu. Stavba získala viacero ocenení, dokonca bola vyhlásená Svetovou stavbou roka 2011. Odvtedy aj slúži pre verejnosť, ale býva otvorená len od júna do októbra.

Z vyhliadky sa pozorujú nielen kopce, ale práve aj tie pižmone severské. Pižmoňov sem doviezli v 50. rokoch minulého storočia z Grónska. Zvieratá sa tu veľmi dobre asimilovali a dnes – v celej Európe – jedine tu žijú voľne v prírode. Až sa sem vyberiete, nezabudnite si pribaliť so sebou aj ďalekohľad. Všade sú upozornenia, že treba mať od nich odstup aspoň 200 metrov. Nemuseli sme sa ničoho báť, pižmone boli ďaleko, my sme nerušili ich, oni nerušili nás.

Voľným okom boli dosť ťažko rozpoznateľné, no aj z tej vzdialenosti ich veľkosť (200 – 400 kg) vzbudzovala rešpekt a dali sa rozoznať ich dlhé zahnuté rohy a krátke nohy. V huňatých hnedých kožuchoch sa spokojne popásali. Na jednom mieste to bola rodinka s dvomi mláďatami a obďaleč sme objavili ešte dvoch osamotených jedincov. Fotilo sa zle, tak aspoň symbolická koláž z toho, čo sme videli. Ak by vás ale tieto zvieratá viac zaujímali, môžete si objednať 4-hodinový safari výlet na www.moskussafari.no a pozorovať i fotiť ich z omnoho lepšej vzdialenosti.

Aj napriek zlému počasiu malo toto miesto svoje čaro a určite ho odporúčam navštíviť. V národnom parku Dovrefjell možno stretnúť aj posledné stáda voľne žijúcich sobov na našom kontinente. Tie sme nevideli, ale veľmi sme si priali stretnúť v Nórsku losa. Veď takmer hneď, len čo vkročíte na územie tejto krajiny, objavia sa dopravné značky so symbolom tohto kráľa tamojších lesov.

Aj optimistická svetlá diera na oblohe sľubovala, že sa počasie hádam konečne umúdri…

Vo viacerých sprievodcoch sme našli informáciu, že najväčšia pravdepodobnosť na stretnutie s losom (po nórsky – elg) je v oblasti medzi Tynsetom a Elverumom. Aj my sme sa teda vybrali tým smerom. Losa – odborný názov je los mokraďový – sme si najskôr poobzerali v múzeu Holmenkollen v Osle, takže sme vedeli, čo máme hľadať. 🙂

Hoci sme míňali miesta, kde by si určite mohol pochutnať na vodných a bažinných rastlinách, mladých stromčekoch alebo kríčkoch, jeho prítomnosť naznačovali len typické lopatovité parohy zavesené nad dverami chatiek…

…alebo ako umelecké dielka pripevnené na štíhlych stromoch. Vedeli ste, že parožie losa môže vážiť až 20 kg? Tieto pomaľované parohy vytvorila nórska umelkyňa Linda Bakke, sú súčasťou projektu, v rámci ktorého by umenie malo upozorniť vodičov na nebezpečenstvá divej prírody, a tak vlastne prispieť k zníženiu počtu dopravných nehôd spôsobených kolíziou s týmto zvieraťom.

Išli sme si oči vyočiť, ale zatiaľ to bol len los ako model pop artu…

…alebo ako socha na kruhovom objazde.

Dokonca sme videli aj najväčšiu sochu losa na svete – pri odpočívadle Bjøråa! Volá sa Storelgen – Veľký los, je vyrobená z leštenej ocele, takže sa v nej odráža okolitá príroda. Vytvorila ju tiež Linda Bakke v roku 2015. Normálne je los statné zviera, ktoré dosahuje výšku až dva metre, ale tento Lindin má až 10,1 m, čím o 30 cm prekonala dovtedy rekordnú sochu losa v Kanade. Je to tiež súčasť spomínaného projektu.

A potom sme ho uvideli! Stál pri čistinke na ľavej strane cesty, presne na mieste, kde sa dalo bez problémov zastaviť naše auto. Mal hrdo vztýčenú hlavu, vedomý si svojej výnimočnosti a vznešenosti. Parožie mu ešte nestačilo dorásť, bolo pokryté mäkkou, zamatovou srsťou. Ponechal nám chvíľu, aby sme si ho odfotili, ale fotky nie sú dostatočne ostré, ako by sa nám ruky triasli od pocitu jedinečnosti tejto chvíle. V momente, keď sme vybehli von z auta urobiť ďalšie fotky, los sa otočil a elegantne preskočil ohradu. Vtedy sa vzadu sa stromami mihol ešte jeden, akiste jeho partnerka. Ešte sme tam chvíľu ostali stáť, aby sme v sebe spracovali tento nevšedný zážitok.

Losa sme teda stretli neďaleko mestečka Alvdal, a tak sa potvrdilo to, čo je napísané v turistických sprievodcoch.

Počas našej cesty sme viackrát videli aj stáda koní. Hoci nie som odborník na zvieratá, teraz už dokážem rozpoznať aj koňa fjordského. Však posúďte sami – má krásnu krémovú až svetlohnedú farbu, ohnutý svalnatý krk, ale hlavne je zvláštna jeho hriva, pretože má v strede pruh z tmavších vlasov. Navyše, podľa starého zvyku Vikingov, mu ju zastrihujú na krátko, takže tmavý pruh je dobre vidno.

Fjordský kôň sa do Nórska dostal pred 4000 rokmi, pravdepodobne z ďalekej Ázie. Je síce menší, ale veľmi silný. Je to jedno z najstarších a najčistejších plemien na svete.

Boli ste už v Nórsku? Stretli ste aj vy zaujímavé zvieratá? Ak sa do tejto úžasnej krajiny ešte len chystáte, tak vám prajem, aby aj na vás počkal aspoň jeden los. Dajte potom vedieť! 🙂

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Katka, Travelpotpourri