Zanechali sme za sebou Trollstigen so všetkými kamennými i poschovávanými trolmi a pokračovali sme ďalej po ceste Rv 63. Zdalo sa, že sme si tých škriatkov priaznivo naklonili, obloha žiarila blankytom, aký sme už niekoľko dní nevideli.
Za oknami auta bežali krásne obrazy očarujúcej prírody, človek by najradšej stále zastavoval a pokúšal sa zachytiť tú krásu do svojho objektívu. Občas sa mihli aj typické drevené domy s obrastenou strechou, niekedy dokonca priamo zo strechy vyrastali stromy.
Na jednom mieste to poriadne hučalo. To sa divá rieka valila cez prírodný kamenný tobogán, trieštila sa o skaliská a úžasnou silou dopadala do vymletej hlbočiny. Voda sa penila a z miliónov kvapiek vytvárala hmlistý závoj, v ktorom sa zrkadlila dúha.
Pri mestečku Linge sme sa nalodili na trajekt. Všetko opäť prebehlo rýchlym, nacvičeným spôsobom. Zaplatili sme za auto i každú osobu a rozdali nám kartičky s pokynmi, ako sa na trajekte správať.
Čakajúc v aute sme sa preplavili na druhý breh fjordu. Potom kartičky zase pozbierali, predná časť lode sa otvorila ako žraločie čeľuste a vypustila na pevninu zo dvadsať áut. A opäť divá príroda, sem-tam domčeky. V Nórsku pripadá len 14 obyvateľov na 1 km²! Na Slovensku 113.
Pomaly sme sa blížili k cieľu našej cesty – k fjordu Geiranger. Určite poznáte ten pocit, to napätie, keď miesto, ktoré sa chystáte navštíviť, ste videli už stokrát v knihách alebo na pohľadniciach a teraz čakáte, či bude naozaj také… Konečne prišla prvá možnosť vyhliadky, prvé stretnutie s týmto najnavštevovanejším nórskym fjordom. Zatiaľ však bola vidno len malá časť, obkolesená sviežimi zelenými útesmi. Práve tam kotvila jedna z tých obrovských výletných megalodí. Z tohto miesta vyzerala ako detská lodička.
Pokračovali sme po Ørnesvingen, čo je tzv. Orlia cesta. Na jednej jej zákrute je vybudovaná nová, moderná vyhliadková platforma.
Orlia cesta sa od sedla Korsmyra krúti v 11 ostrých serpentínach. Vyhliadka je v tej najvyššej.
Územie okolo Geirangerfjordu je považované za jedno z najmalebnejších na našej planéte. Aj preto sa v roku 2005 dostalo na UNESCO Zoznam svetového dedičstva. Kliknite na panoramatický snímok dolu, aby sa aj pred vami rozostrel tento neskutočný umelecký prírodný výtvor v celej svojej kráse! Po státisíce rokov ľadovec ustupoval a vyformoval toto údolie v tvare U, ktoré potom zaplavila morská voda. Raz niekto povedal, že fjord to nie je geografické miesto, ale je to pocit. Áno, je to pocit, pri ktorom si človek uvedomí silu prírody a svoju vlastnú malosť. Tento fjord je presne taký, ako som ho poznala z obrázkov – vysoký, hlboký, divoký, nádherný. Dokonalá symbióza modrej vody a sivo-čiernych majestátnych, takmer kolmých skál porastených sviežou zeleňou, ktoré sa hrdo dvíhajú od pokojnej hladiny do výšky 1700 m n.m.
V prístave malého mestečka bol čulý ruch. Lodné taxíky prevážali cestujúcich z megalode na breh, na jednu loďku sa ich zmestí až 150. Boli sme vďační, že tu stále len jedna taká obrovská loď. Je to neuveriteľné, ale miesto, ktoré má len 250 stálych obyvateľov, počas 4-mesačnej sezóny obslúži každý deň až 6000 hostí. To je daň za to, že tento fjord patrí k najkrajším v celom Nórsku. Dokonca aj názov mestečka podľahol turistickému biznisu. Normálne sa volá Maråk, ale všetci ho nazývajú podľa fjordu – Geiranger.
Aby si človek vychutnal čaro fjordu, pohojdal sa na jeho hladine, nadýchal sa čerstvého vzduchu a pokochal sa pohľadom na veľkolepé vodopády, treba si ho pozrieť aj z inej perspektívy – od vody. Miestne turistické centrum ponúka viacero výletov rôznymi loďami. Mali sme šťastie, ešte boli miesta na lodi, ktorá mala vyplávať o 5 minút. V diaľke sme za sebou nechali veľkú loď, ktorá sa zase zmenšila do miniatúrnych rozmerov.
Približne v strede fjordu sa nám po pravej strane naskytol pohľad na vodopád, stekajúci po útese z výšky až 250 metrov v niekoľkých tenkých prúdoch, ktoré pripomínali rozpustené pramene jemných dievčenských vlasov. Malo by ich byť sedem, veď aj vodopád sa nazýva Sedem sestier.
Presne oproti na ľavom brehu sa nachádza ďalší impozantný vodopád. Ani sa netreba pozerať príliš pozorne a hneď vidno, že stekajúca voda obchádza v strede „suché“ miesto nápadne pripomínajúce fľašu. Podľa legendy tu žil mladík, ktorý postupne požiadal o ruku všetkých sedem sestier, ale každá ho odmietla. Sestry sa nikdy nevydali a ich spev vraj počuť spolu so zvukom dopadajúcej vody. Nikto však nevie určiť, či je to spev radostný alebo žalostný. Mladík ostal sám a zo zúfalstva začal piť. Preto sa vodopádu hovorí Ženích. A preto tá fľaša. Mimochodom, vodopád sa objavil aj v reklame na Absolut vodku, veď tá fľaša vyzerá presne tak!
Geirangerfjord je súčasťou rozvetveného Storfjordu (Veľkého fjordu), má dĺžku 16 km a v najhlbších miestach dosahuje hĺbku 260 m. Na tých stráňach, ktoré ako prvé ohrievajú lúče jarného slnka a roztápajú nahromadený sneh, si miestni obyvatelia budovali farmy. Tie najväčšie mali až 400 kusov dobytka. Na niektoré bol prístup len po rebríku, ktorý sa po skale spustil dolu. Niekedy bolo treba zvieratá priviazať lanom, aj kosci sa pri kosení trávy priväzovali, každé steblo trávy bolo vzácne, muselo sa kosiť aj na nebezpečných miestach. A ak bolo treba zísť dolu do mesta, podobne sa priviazali aj malé deti. Dnes sú farmy opustené. Väčším nebezpečenstvom boli lavíny a zosuvy pôdy. Najväčšou katastrofou bol zosuv v roku 1934, ktorý spôsobil 64 metrov vysokú cunami. Zahynulo 40 ľudí. Pozdĺž hory Åkerneset sa tiahne 30 metrov široká trhlina, ktorá sa každý rok zväčšuje. Nóri v roku 2015 nakrútili katastrofický film Bølgen (Vlna) o tom, čo by sa mohlo stať… Ale obyvatelia sa neboja, Åkerneset je totiž najlepšie monitorovanou horou na svete, s najdlhším seizmickým senzorom.
Život v mestečku pulzuje neohrozene ďalej. Domáci si užívajú nádherné prírodné okolie plnými dúškami – na peších i cyklistických túrach alebo na kajakoch (z bohatej ponuky atraktívnych aktivít si môžu vybrať aj turisti, pokiaľ majú dosť času). V zime bežkujú a korčuľujú sa na zamrznutej časti fjordu. Dokonca tu vraj majú aj futbalový oddiel a tri spevácke zbory. Ale ochorieť môžu len v stredu, lebo lekár sem prichádza len tento jeden deň v týždni. No keď treba, pre pacienta priletí aj vrtuľník. Život sa zjednodušil a peniaze sa získavajú ľahšie – z turistov. V kaviarniach a reštauráciách počuť zmes jazykov z celého sveta. Miestni remeselníci predávajú svoje výrobky z prírodných materiálov – vlny, dreva a kameňov z fjordu. Pri prechádzke prístavom nájdete aj staré úschovne člnov.
Zastavili sme sa pri kostolíku. Stojí na stráni pri miestnom cintoríne. Jednoduché náhrobky a pred nimi trsy kvietkov pripomínajú tých, čo si snívajú svoj večný sen na nádhernom mieste s výhľadom na fjord, ktorý býval neoddeliteľnou súčasťou ich pozemského života. Kostol z dreva bol postavený v roku 1842 má osemuholníkový pôdorys, vyzerá malý, ale je tu až 114 miest na sedenie. Drevorezby vytvorili lokálni umelci. V strede visí zo stropu model lode – pripomínajúci Ježiša, ktorý utíšil more, ale zároveň aj symbol fjordu.
Obloha sa zatiahla a začalo popŕchať. To neveštilo nič dobrého, pretože nás čakala cesta na najvyššiu cestnú vyhliadku na fjord v Európe a všade sa dočítate, že sa tam vôbec neoplatí ísť, ak sa hory strácajú v oblakoch. Ale riskli sme to. Ešte sme sa poriadne ani neocitli na ceste a už sa stretli dva autobusy a trvalo hodnú chvíľu, kým našli spôsob, ako sa obísť. Ľahšie manévrovali tí, ktorí si v prístave požičali štvorkolku. Krajina ešte bola dosť zelená, míňali sme obývané i opustené domčeky…
Cesta sa kľukatila a čoskoro sa naskytol prvý fantastický výhľad, i keď zatiaľ bez fjordu.
S narastajúcou výškou pribúdalo aj viac snehu…
…až sa postupne všetko navôkol zafarbilo len do biela a päťdesiatich odtieňov šedej.
Po cca 17 km sme dorazili na vrchol hory Dalsnibba – 1476 metrov n.m. Namiesto kamenného trola si tu niekto postavil snehuliačika… Začalo snežiť, ľadový vietor zachádzal za golier, veru, zišli by sa aj rukavice! Uvedomili sme si, že sa nám v priebehu jedného dňa vystriedali všetky druhy počasia.
Stáli sme tam celí premrznutí v nemom úžase pri pohľade na scenériu pred nami. V diaľke bolo rozpoznať Geirangerfjord, ktorý bol ako smaragd zasadený do okolitých majestátnych hôr pokrytých snehom. Aj keď viditeľnosť nebola taká perfektná ako na reklamných fotografiách, bola to krásna rozlúčka s týmto očarujúcim fjordom a jeho úžasným okolím.
Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Súvisiace články:
Komentáre 1