Tichá noc – pieseň so silným odkazom

Je to zvláštna pieseň. Preložili ju až do 300 jazykov a nárečí a vždy sa začína tými istými slovami: „Tichá noc, svätá noc“. A naozaj, keď sa po polnočnej začne spievať, mám aj ja pocit, akoby sa fakt celý svet aspoň na chvíľu stíšil. Všetci síce spievajú, ale každý akoby sa pritom ponáral do svojich vlastných intímnych pocitov, do spomienok na svoje detstvo, domov a rodinu, a často aj na tých, ktorí tu už nie sú. Aj ja sa vidím ako malé dievča, kráčam pred polnocou s otcom ulicami nášho mesta po zamŕzajúcom snehu, ktorý vŕzga pod ťarchou našich krokov, a pozorujem okná, v ktorých sa ešte nestihli vypnúť farebné svetielka, odhaľujúce siluety vianočných stromčekov. Kapor aj šalát sa už zjedli, nikto sa neponáhľa a na kožušinkový golier zimnej bundy mi jemne pristávajú drobné snehové vločky. Akoby som zrazu bola figúrkou v tých zázračných sklenených guliach, kde je ukrytá idylická krajina nášho detstva. Stačí potriasť tou guľou a začne v nej snežiť… Tichá noc, svätá noc – pieseň, ktorá dokáže vyvolať toľko emócií!

Dlho som nevedela, kedy a ako táto pieseň vznikla.

Písal sa rok 1816. Bol to mimoriadne ťažký rok. Akoby nestačilo, že Európa ešte stále krvácala po napoleonských vojnách, že sa vytvorili nové hranice, ktoré rozdelili územia i ľudí, ešte aj tá zima nie a nie skončiť. Sneh padal aj v júli! Bol to rok bez leta. Obyvateľstvo súžili silné búrky, krupobitia, povodne a hlavne hlad. Úroda bola úplne zničená, všetko, čo sa dalo pomlieť na prášok, sa miešalo s múkou, napríklad kôra zo stromov alebo aj sádra. Určite si mnohí mysleli, že prichádza koniec sveta. Nikto vtedy netušil, že katastrofickú situáciu má na svedomí sopka Tambora na indonézskom ostrove Sumbawa, ktorá vybuchla v predchádzajúcom roku a po desať dní chŕlila do atmosféry popol, lávu, kamene a plyny…

V malej rakúskej dedinke Mariapfarr (Salzbursko) vtedy už druhým rokom pôsobil ako pomocný kňaz Joseph Mohr. Pod tlakom toho, čo sa okolo neho dialo, napísal 6-slohovú báseň Tichá noc. Žiaden div, že v texte použil také slová ako: strašný hlad, mráz, čierne časy… Avšak Mohr videl aj nádej pre ťažko skúšané ľudstvo – keď dieťa, ktoré sa počas tej tichej a svätej noci narodilo, nazýva záchrancom a spasiteľom. Ono je tým prísľubom, že zlé sa pominie a bude zase lepšie. Veď v tretej slohe sa spieva: …už bije záchranná hodina nám…

Napísaný text čakal dva roky na zhudobnenie. Mohr bol už kňazom v malom mestečku Oberndorf, 20 km od Salzburgu. Tu sa zoznámil s učiteľom Franzom Xaverom Gruberom. Pred Vianocami Gruber skomponoval hudbu k Mohrovmu textu a novú vianočnú pieseň spolu zaspievali v tamojšom kostole sv. Mikuláša 24. decembra 1818, Mohr hral pritom na gitare. Na gitare?? Zdá sa vám ten hudobný nástroj dosť nezvyčajný pre kostol na začiatku 19. storočia? Nuž, existuje okolo toho pekná legenda, v ktorej hlavnú úlohu hrá kostolná myš. Hladná myška počas treskúcej zimy našla úkryt v tomto kostole a poprehrýzala kožené nafukovacie mechy na organe, čím ho vyradila z prevádzky… Inak, tá gitara stále existuje – v múzeu v Halleine, kde Gruber strávil druhú časť svojho života a kde je aj pochovaný.

Keď o tri roky neskôr prišiel do Oberndorfu organista Carl Mauracher, aby opravil organ, dostali sa mu do rúk aj noty neznámej vianočnej piesne. Hneď sa mu zapáčila, tak si ich vzal so sebou domov do Zillertalu v Tirolsku. Tu žilo viacero rodín, ktoré sa v zime živili predajom ručne zhotovených výrobkov (napr. rukavíc), putovali z miesta na miesto, predávali a pritom vyspevovali vianočné koledy. Medzi nimi aj Tichú noc – pôsobivú a zároveň jednoduchú melódiu, ktorá hneď chytila za srdce a každý sa ju chcel naučiť. Tak sa pieseň šírila ďalej a už v roku 1839 sa dostala až za Veľkú mláku – do USA! Nie je to úžasné? Bez internetu, reklamy či premysleného marketingu sa stala hitom, ktorý každý rok spievajú dve miliardy obyvateľov Zeme – operné hviezdy, pop-ikony, džezové legendy, ľudoví speváci i celkom obyčajní ľudkovia! Jej melódia sa k nám rinie v obchodoch počas nákupnej mánie, hrá sa na vianočných večierkoch, trhoch i v rádiu. Pieseň, ktorú nezložil žiaden slávny básnik či hudobný skladateľ, ale dvaja skromní a pokorní muži v malom mestečku.

A vedeli ste, že 24. decembra 1914 tisíc vojakov v zákopoch pozdĺž 50 km-ovej vojnovej línie na západnom fronte zložilo svoje zbrane a helmy a začalo spievať Tichú noc, každý vo svojom materinskom jazyku? Aj vtedy sa aspoň na okamih zastavil čas. A na Vianoce 1941 zas pieseň zaznela na terase Bieleho domu v podaní amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta a britského premiéra Winstona Churchilla.

Na budúci rok teda Tichá noc oslávi 200 rokov. Rakúšania sa na oslavu tohto výročia dôkladne pripravujú. Už od novembra t.r. existuje webová stránka www.stillenacht.com (aj v českom jazyku!), predstavujúca projekt, ktorý zahŕňa 13 miest v Salzbursku, Tirolsku a Hornom Rakúsku, ktoré súvisia s piesňou a jej tvorcami. Od 29. septembra 2018 do 2. februára 2019 bude tiež prebiehať regionálna výstava (Landesausstellung) „Stille Nacht 200“. Informácie nájdete aj na: SalzburgerLand Tourismus, tiež aj v češtine.

Kostol sv. Mikuláša v Oberndorfe dnes už nestojí. Bol natoľko poškodený početnými povodňami, že ho museli zbúrať. V rokoch 1924 – 1936 bola na jeho mieste postavená Kaplnka Tichej noci.

Ja som tu bola už dvakrát, žiaľ, nikdy nie v zime. Ale nevadí. Brehy rieky Salzach, ktorá tu vytvára nádhernú sľučku, lákajú k príjemným prechádzkam v každom ročnom období.

Kedysi tu bolo len jedno mesto – Laufen, centrum plavebného transportu alpskej soli. Tu sa soľ prekladala z malých lodí na väčšie, obyvatelia profitovali jednak zo stavby lodí (veď aj ten kostol bol zasvätený sv. Mikulášovi – patrónovi lodníkov) a jednak zisky im prinášali aj clá a poplatky za ubytovanie.

V roku 1816 bolo mesto rozdelené, časť pripadla Bavorskému kráľovstvu a časť Rakúskej monarchii. Z rieky – životodárnej tepny sa stala hranica.

Ak sem zavítate, tak sa určite prejdite po historickom secesnom moste z roku 1903. Most spája súčasný Laufen (Nemecko) s Oberndorfom (Rakúsko).

Poprechádzajte sa po tesných uličkách a pozrite si aj monumentálny kláštorný kostol.

A vráťte sa zase do Rakúska po Európskom moste (132 m) z roku 2006.

Ak sem prídete pred Vianocami, zo špeciálnej poštovej pobočky môžete o tom poslať správu v obálke so špeciálnou vianočnou známkou aj pečiatkou! Zájdite si aj do niektorého z oblastných múzeí (ich zoznam nájdete tiež na horeuvedenej špeciálnej webstránke) alebo sa vráťte do Kaplnky Tichej noci, rozmýšľajte o tom, za akých okolností vznikali jej slová a skúste pochopiť jej silný odkaz – posolstvo nádeje a lásky, ktorú potrebujeme všetci. Nie iba na Vianoce…

Titulné foto: © SalzburgerLand Tourismus – Eva-Maria Repolusk/eva trifft.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Prečítajte si tiež:

Vianočné múzeum v Salzburgu

Salzburg 1816 – 2016