Laponsko 2
Päťdesiat odtieňov sivej a bielej

Biely zajac sa už neukázal, ale navštívili ma zvedavé veveričky a každý deň mi na stromoch pri zrube zaspievali rôzne vtáčiky rannú serenádu. Samozrejme, že ten najmenší spieval vždy najvýdatnejšie.

Dnes ma čakala štvorhodinová jazda na snežných skútroch. V živote som na niečom takom nesedela, ale keď som už zvládla bicykel, ťavu aj somára, tak prečo to neskúsiť aj na takomto peknom, červenom stroji?

Najprv sme šli nafasovať teplé oblečenie. Malí, veľkí, muži, ženy – všetci sme splynuli do jednotnej skupiny vo veľkých modro-čiernych overaloch. V tom momente som pochopila, prečo fínčina nerozlišuje mužský a ženský rod. On aj ona sa povie hän. Predstavte si, že dvaja Fíni sa vraj môžu baviť o tretej osobe a ak ich niekto odpočúva, vôbec nemusí vedieť, či hovoria o žene alebo o mužovi. V rovnakých kombinézach sme aj my všetci boli takí hän.

Súčasťou výbavy boli aj zimné čižmy, ak boli príliš veľké, k dispozícii mali hrubé, zelené podkolienky. A ešte prilba s maskou a teplé rukavice, hoci sedadlo aj riadidlá boli vyhrievané. Potom nasledovala krátka inštruktáž – vytiahnuť čudlík, stlačiť oranžové tlačidlo, motor naskočil, dvakrát pípol, pridať plyn a už sme išli. Tachometer ukazoval možnosti až do 140 km/hod., ale my sme vyrazili pomaly. Po nerovnom teréne so snehovými hrčami a výmoľami sme nadskakovali ako na koni.

Párkrát sme museli prejsť cez cestu. Prvý vždy prešiel náš sprievodca, zastal na druhej strane, postavil sa a mávaním pravej ruky nám dával znamenie, či môžeme prejsť. Práve pri jednom takomto prejazde som si všimla, že na križovatke je odbočka s miestnym názvom, ktorý obsahoval Č. Krásne Č s mäkčeňom! Doteraz som si myslela, že č sa dá nájsť len v slovanských jazykoch, veď v angličtine na jeho vyjadrenie potrebujete „ch“ a v nemčine dokonca až štyri písmená „tsch“. No a tu, vyše 200 km za polárnym kruhom, zrazu vidím naše Č – hneď som sa cítila trošku ako doma. 🙂

Občas nám trať prekrížili iní turisti na skútroch alebo bežkári, na tomto území je až 230 km udržiavaných bežkárskych tratí. Prechádzali sme aj popri takýchto tabuliach – malá lekcia fínčiny! Mám pocit, že Fíni milujú zdvojovanie hlások, napr. majú slová ako lappeellaan (plochý) alebo liikkeessään (showroom). Viete si predstaviť tie diktáty v škole? Zdvojovaním sa vytvárajú dlhé slová, veď ani túto tabuľu by som si nestihla prečítať, keby som pri nej nezastala, našťastie, bol tam jasný obrázok. Podľa fínskeho vydania Guinessovej knihy rekordov ich najdlhšie slovo je vraj toto so 61 písmenami: lentokonesuihkuturbiinimoottoriapumekaanikkoaliupseerioppilas, ktoré označuje technického práporčíka špecializujúceho sa na stíhačkové motory, ktorý sa práve zaškoluje…

Na rovnejších pláňach sme si trúfli ísť až 40-50tkou, ale mala som pritom pocit, že sa trasie skúter, ja aj raňajky v žalúdku. Tak som radšej spomalila a kochala som sa… Prešli sme aj popri rieke, už takmer 150 rokov sem každý rok prichádzajú dobrodruhovia a turisti z ďalekých končín a postihnutí zlatou horúčkou sa tu pokúšajú vyryžovať zlato.

Ale inak bola krajina dosť fádna.

Brezy…

A zase brezy…

Niektoré boli ohnuté a svoje „hlávky“ zaborili do snehu ako pštros svoju hlavu do piesku. Keď snehy opadnú, ktovie, či dokážu narovnať svoje slabučké kmene?

Ďalšou zastávkou bol kopec Kaunispää (400 m n.m.) na hranici Národného parku Urha Kekkonena a na ňom zvláštna drevená konštrukcia, pri ktorej na nás čakala ďalšia lekcia (nielen) fínčiny.

Prvý nápis na tabuli je vo fínčine, pod ňou nasleduje švédčina, čo je druhý oficiálny jazyk vo Fínsku, ďalej angličtina, aby tomu rozumeli aj zahraniční návštevníci, a potom sú tam tri ďalšie nápisy – tri rôzne jazyky Saamov (Laponcov). Saamovia sa vraj neurazia, ak im poviete, že sú Laponci, ale väčší rešpekt si získate, ak ich pomenujete tak, ako treba. Laponsko je geografický pojem, je to krajina, kde žijú Saamovia. Mimochodom, majú aj svoju vlastnú zástavu, hymnu i parlament. A niekoľko jazykov (nie nárečí!). A v nich naše č, š aj ž, a dokonca používané aj dvakrát za sebou tak, ako to vidno na tejto tabuli. Júj, ale aj mäkké g!

Nápis na tabuli oznamoval, že drevená konštrukcia je triangulačná veža, ktorá bola postavená v roku 2011 ako pamätný monument na fínske geodetické mapovanie a meranie. Bol odtiaľ pekný výhľad.

Zastavili sme sa aj na kopcoch Palopää a Urupää – sprievodca povedal, že je jasno, tak máme možnosť vidieť až do Ruska – biele, zasnežené kopce v pozadí, vzdialené cca 40 km. Ale o tom jasnom počasí by sa dalo polemizovať. V našich zemepisných šírkach vyzerá jasno predsalen trochu ináč. Tu som videla len sivú a bielu farbu v rôznych odtieňoch, občas to hralo do modra, stromy boli čierne, tie ihličnaté si ponechali tmavú zelenú. S našimi overalmi sme sa od okolia veľmi neodlišovali, jedinými pestrými farbami široko-ďaleko bola červená na našich snežných skútroch a trochu oranžovej na kombinéze nášho sprievodcu.

Keď sme ráno štartovali našu túru na skútroch, bolo okolo nuly. Odfotila som si kus strechy s cencúlikmi. Keď sme sa vracali, ortuť vystúpila až na plus sedem stupňov. Odmäk. Znovu som odfotila tú strechu. Nájdete na tých fotkách aspoň desať rozdielov? 🙂

Výlet na snežných skútroch sme zakončili v jednoduchej chate, kde sa už hriala vynikajúca rybia polievka (recept bude). Len čo sme dojedli, pozbierali taniere z nejakého špeciálneho kartónu a príbory z umelej hmoty a VŠETKO hodili do piecky. Horelo to! Nie ako moja kôra či strana z prospektu! Tak tu to funguje na umelú hmotu??? Potom nás ešte pohostili nefalšovanou, hrubou palacinkou s jahodovým džemom a chutnými orechovými koláčikmi.

Vonku sme si ešte všimli smiešny malý domček na vysokej nohe. Vraj to je „chladnička“, aké kedysi používali Saamovia, umiestnená preto tak vysoko, aby si pochúťky z tejto prírodnej chladničky neukradli a nezožrali zvieratá. Biely zajko, kdeže si?