Laponsko 5
Noc v iglu

Toto je legendárna fotka, jedna z najznámejších nielen z arktického rezortu Kakslauttanen, ale vôbec z celého Fínska, vďaka ktorej do tejto oblasti každý rok prichádzajú návštevníci z celého sveta.

Musím sa priznať, že po príchode do rezortu som bola trochu sklamaná, že ma ubytovali v drevenom zrube, a nie v takomto lákavom sklenenom iglu. Ale neskôr som si užívala vlastný priestor, vlastnú saunu a vlastný krb…

Kakslauttanen je rozdelený do dvoch dedín – východnej a západnej, každá má svoju vlastnú skupinu sklenených iglu. Nemôžem si pomôcť, ale zoradené v radoch vedľa seba mi pripomínali parkovisko, kde práve pristál konvoj kozmických lodí. Však tí mimozemšťania, čo tu zaparkovali, už celé mesiace na oblohe vysielali domov zašifrované správy v podobe svojho tajného roztancovaného písma zelenej farby. Hovoria mu aurora borealis – polárna žiara.

Foto plus ilustračné foto © Kakslauttanen

Potešila som sa, keď mi na recepcii oznámili, že poslednú noc strávim v jednom z týchto iglu. Rezort to má aj vo svojej ponuke – pár nocí v drevenom zrube a jednu noc v iglu (alebo naopak). Keďže mi ponechali kľúče aj od chaty, neodpustila som si svoj večerný rituál – plápolajúci oheň v krbe a relax v saune. A dobre som urobila. Iglu je totiž zaujímavý ubytovací objekt, ale nie je v ňom žiadna sauna, ba dokonca žiadna sprcha! Len malá toaleta s miniumývadielkom.

Hostia sa musia chodiť sprchovať a saunovať do verejnej sprchy a sauny, vzdialenej asi 10 minút. V zime a tme táto prechádzka nie je práve najpríjemnejšia. Mne stačilo, keď som sa pred polnocou presúvala zo zrubu do svojho iglu. Široko-ďaleko ani živej duše, z diaľky sa ozývalo zavýjanie. Ako môžem vedieť, či sú to vlci alebo len nedočkaví huskyovia, ktorí sa chú už zase niekam rozbehnúť? Opäť som mala divný pocit z toho, že ani v zruboch ani v iglu nie je žiaden telefón. Ak by som sa pošmykla a niečo by sa mi stalo, koho by som sa do hory volala???

V iglu pre štyri osoby máte síce sprchu, ale celý priestor v podstate vypĺňajú len štyri postele. Aj v iglu pre dve osoby je len základné vybavenie: toaleta, lampy a dve postele. Síce polohovacie, aby ste sa mohli čo najoptimálnejšie naštelovať na pozorovanie polárnej žiary. Ale inak žiadna stolička, žiaden stolík, o nejakej možnosti uvariť si napríklad čaj ani nehovoriac.

Stráviť noc v sklenenom iglu je určite super zážitok, keď vám nad hlavou tancuje polárna žiara. Ale v čase mojej návštevy už mimozemšťania prestali vysielať, žiadna zelená show sa na oblohe nekonala. Najlepšie obdobie pre pozorovanie polárnej žiary je od septembra do apríla. Starí Saamovia verili, že polárnu žiaru má na svedomí veľká polárna líška, ktorá tak svišťala po tunajších zasnežených kopcoch, až z jej huňatého chvosta, ktorý sa obtieral o sneh, odletovali iskry. Preto sa táto žiara po fínsky volá „Revontulet“ – líškin oheň. No aspoň neboli oblaky ako po predchádzajúce noci. Polárnu žiaru som síce nevidela, ale aj tak to bol zvláštny pocit, ležať uprostred zimnej krajiny priamo pod hviezdami, navyše obloha po mojej pravej strane bola čierna ako úhoľ, zatiaľ čo po ľavej strane stále prenikalo svetlo. Cítila som sa osamelo, malá bodka v nekonečnom vesmíre…

Moje počiatočné sklamanie sa vytratilo. Bola som rada, že som predchádzajúce noci strávila v zrube, kde je predsalen viac možností, ako stráviť dlhé zimné večery. Keby som si mala vybrať, tak by som sa najradšej ubytovala v kombinácii zrubu a iglu, v tzv. Kelo-Glass iglu. Je to vlastne pohodlný, priestranný zrub, ku ktorému je „prilepené“ sklenené iglu.

Zrejme je tento typ ubytovania tiež veľmi populárny, pretože výstavba nových neustále pokračuje. Popri ceste čakali celé haldy nachystaných kmeňov borovice kelo.

Tí, čo netúžia po tom, aby spali v sklenenom iglu, môžu aspoň navštíviť tento iglu-bar.

Keď sa vyberiete do Laponska, návšteva sauny sa stáva dôležitou súčasťou vašej dovolenky. Každý drevený zrub má svoju vlastnú saunu, ale v rezorte je aj niekoľko najtypickejších fínskych – tzv. dymových sáun (smoke sauna). Spoznať ich podľa toho, že sú očadené zvonku i zvnútra. Túto saunu si však treba špeciálne predobjednať, pretože jej vyhriatie trvá najmenej šesť hodín. Princíp tejto sauny vám priblíži toto video: https://www.youtube.com/watch?v=jj94pxpAFOw

Arktický rezort Kakslauttanen je určite úžasné, atraktívne miesto na dovolenku. Ponúka zaujímavé ubytovanie, ktoré prekvapí fantasticky premyslenou exteriérovou i interiérovou architektúrou. Vybrať sa dá aj z pestrej ponuky zimných aktivít. Napriek tomu ma niektoré veci prekvapili či zaskočili. V prvom rade to, že som za celý čas stretla len troch Fínov. Veľmi by ma zaujímalo všetko okolo Saamov a ich kultúry, ale akosi sa nebolo koho opýtať. Personál v rezorte pochádzal zo zahraničia. Zvykla som si, že v rakúskych horách vás často obsluhujú Slováci, ale nepôsobí to na mňa rušivo, veď sme z jednej zemepisnej šírky. V Kakslauttanen pracuje prevažne personál z exotických krajín – z Thajska, Indie, Filipín a pod. 200 kilometrov za polárnym kruhom! Tak to ma fakt šokovalo. Navyše, domorodci vám svoj región či svoju krajinu vedia predstaviť s otvoreným srdcom, tak toto mi tu chýbalo.

Sklamali ma aj raňajky. Fínsko je krajina lesných plodov, rastie ich tu vyše 50 rôznych druhov. My sme dostali na raňajky len klasický jahodový džem. Losos bol síce veľmi chutný, mal úplne inú chuť než ten, čo sa predáva v našich supermarketoch, ale myslím si, že nie iba ja, ale hlavne hostia, ktorí sem prichádzajú počas treskúcej zimy, by uvítali apoň jedno teplé jedlo skôr než šaláty zo sleďov. Ak by ste nepodnikli žiadnu aktivitu a ostali by ste vo svojom prechodnom príbytku, v reštaurácii bola na obed v ponuke len polievka. A len za 12 €. Polievka!

Prekvapilo ma tiež, ako sa za všetko musí extra platiť – nielen za odtiahnutie vašej batožiny 9 € (pritom od recepcie k iglu to je 15 – 20 minút), ale aj za odvoz k Santovmu domu a dokonca ak miniete tých pár polien, ktoré máte nachystané pri krbe, za novú dávku musíte zaplatiť 13 €. Za požičanie teplého oblečenia 19 € na deň. Ak si žiadate, aby vám každý deň upratali izbu alebo vymenili uteráky, nech sa páči – 13 € na deň a osobu! Zimné aktivity si nesmiete objednať vy sami, ale len cez recepciu, ibaže za toto sprostredkovanie musíte ešte zaplatiť 20 € extra. Bez internetu môžem spokojne vydržať, ale že v zruboch ani v iglu nebolo spojenie na recepciu, ma prekvapilo. Nikdy neviete, čo sa môže stať. Keď som sem prišla, dostala som kľúč od zrubu, odtiahla som si k nemu batožinu na saniach a keď som odomkla, zistila som, že zrub nebol uprataný a že všetko ostalo tak, ako to zanechali predchádzajúci hostia. Ok, môže sa stať, ale čo teraz? Volať recepciu z môjho vlastného mobilu alebo ísť zase pekne po snehu naspäť? (samozrejme, že som išla naspäť, na recepcii sa ospravedlnili a dali mi kľúče od vedľajšej chatky). V areáli mi tiež chýbal obchod s potravinami, hlavne lokálnymi. Keď som sa opýtala na recepcii, odporučili mi najbližší supermarket, vzdialený 10 kilometrov od rezortu. Jediná možnosť, ako sa tam dostať, by bola zobrať si taxík. Jedna cesta „len“ za 25 € !

Môj pobyt v Laponsku sa končil. Opäť som sa ocitla na malom letisku v Ivalo. Do odletu zostávalo ešte dosť času, tak som zašla do obchodíkov a skúmala, čo sa tam všetko predáva: typické laponské modré a červené čiapky, repliky šamanských bubnov či sobie mäso v konzervách. Zaujala ma aj pestrá paleta džemov, ktoré mi tak chýbali pri raňajkách.

A v tom mi padol zrak na stojan s plyšovými zvieratkami. Boli tam všetky, ktoré som tu stretla: veverička, husky, soby…

Neverila som vlastným očiam – úplne v rohu na najnižšej polici trónil veľký, biely zajac! Presne v tej istej pozícii, ako keď stál pri zrube tesne po mojom príchode do Kakslauttanen! Ale nekúpila som ho. Nech láka zase iných do krajiny zázrakov. Ja som sa už tešila domov! 🙂

Súvisiace články:

Ďaleko na severe

Päťdesiat odtieňov sivej a bielej

Domček, domček, kto v tebe býva?

Husky – môj najväčší zážitok