Laponsko 4
Husky – môj najväčší zážitok

Mám niekoľko kamarátok psíčkarok, ktoré sa dokážu vrhať aj na cudzieho psa, škrabkať ho za ušami i pod bradou, prihovárať sa mu a maznať sa s ním ako s malým dieťaťom. Tak toto ja neviem. Zvieratá mám rada, nemám nič proti psom, ale ťuťkať sa s nimi nedokážem. Mám proste pred psami rešpekt. Možno aj preto bol štvorhodinový výlet na psích záprahoch pre mňa tým najväčším laponským dobrodružstvom.

Najprv nás zase navliekli do veľkých modro-čiernych kombinéz.

Dostali sme aj čižmy a teplé rukavice, no namiesto prilby sme si tentokrát nasadili na hlavy ušianky s kožušinkou vo vnútri.

Psi nás už očakávali, niektorí nás vítali hlasným brechotom. Husky je vraj priateľský, veľmi inteligentný a učenlivý, milý, verný a vytrvalý pes. Uf, tak čoho sa báť?

Spolu so mnou sa na psiu výpravu vydal ešte jeden pár z Austrálie. Naším sprievodcom bol americký kovboj (v duchu som sa pýtala, kde vlastne sú všetci Fíni? Veď zatiaľ som stretla len dvoch, z toho jeden bol Santa Claus! 🙂 ). Austrálčanka sa pohodlne usadila do saní, na ktoré jej prestreli sobiu kožušinu. V záprahu mali šesť psov, ja päť. Nasledovala krátka inštruktáž. Najdôležitejšou súčasťou saní bola vlastne brzda, vzadu medzi lyžami.

Pevne som uchopila obomi rukami operadlo saní a celou váhou som sa postavila na brzdu. Psi sa už nevedeli dočkať. Len čo nám dal náš sprievodca pokyn, premiestnila som nohy z brzdy na lyže. Nasledovalo silné trhnutie. Vôbec sa nečudujem, že niektorí sa pri tom prevrátia dozadu, aj keď to myknutie očakávate, prekvapí vás sila tých psov. No nemáte čas rozmýšľať, psi sa vyrútia ako šialení a bežia a bežia, čo im nohy stačia…

Občas sme si urobili krátku prestávku. Nie kvôli nám, ale kvôli psom, lebo my sme museli ostať stáť obomi nohami na brzde, inak by sa huskyovia rozbehli a leteli hádam až na Severný pól. Asi po hodine sprievodca navrhol, aby sme sa s Austrálčankou vymenili. Musím sa priznať, že som sa potešila, s radosťou som si sadla na kožušinku a nechala sa viezť. Sane vŕzgali, psom sa sneh prášil za pätami a ja som konečne mohla urobiť pár fotiek.

No po dvadsiatich minútach si to Austrálčanka rozmyslela. Musela som sa vrátiť do stojacej pozície. Po ďalšej hodine jazdy laponskou tundrou som začala cítiť únavu. V poslednej dobe ma bolí pravá päta. Do kopca bolo treba psom pomáhať, ako keď sa odrážate na kolobežke. Moja päta pri tom bolela ešte viac. Navyše, kombinéza bola veľká ako skafander, začali sa mi pod ňou zošuchovať pančuchy. Po celý čas sa bolo treba držať pevne saní obomi rukami. Moje prázdne sane boli dosť nestabilné, v niektorých zákrutách som sa ich pridŕžala až kŕčovite. Stále ma bralo akosi doľava. Najväčší strach som mala z toho, že na ľavej strane narazím do stromu. Americký kovboj ma síce ubezpečoval, že psi vedia, kade a ako majú bežať, ale veľmi som mu neverila. Asi päťkrát som minula strom popri trati naozaj veľmi tesne, dokonca som sa ešte pri tom v plnej rýchlosti musela uhnúť trčiacemu konáru. V jednej zákrute vleteli moje sane do hlbokej brázdy, ktorú tam vyryl niekto pred nami, skrútená v neprirodzenom uhle som sa veľmi snažila, ale neudržala som to, a sane som pustila. Spadla som na kolená a psi kupodivu okamžite zastali. Takže stačilo len znovu naskočiť a pokračovať v šialenej jazde, len mi tak remienky z ušianky poletovali okolo uší.

Bol nádherný deň. Pre nás. Nie pre psov. Im sa vraj najlepšie behá, keď je -15 až -30°C. Teraz, pri -5°C, im bolo teplo. Pri každej zastávke sa váľali po snehu a sneh si naberali do papúľ. Ich mandľové oči sa pritom zúžili do malých čiaročiek a občas vystrúhali aj smiešne grimasy.

Niekedy sa psi tak zamotali, že ich musel náš vodca rozmotávať.

Niektorí psí jedinci si vôbec nedokázali vychutnať chvíľu kľudu, cez každú pauzu spustili taký brechot, ako by si išli pľúca vybrechať. Sprievodca síce povedal, že nebrešú od zlosti, ale neviem, moc sa mi to nezdalo. Psej reči nerozumiem, navyše predpokladám, že títo psi brechali po fínsky. Pri častom opakovaní hlások vo fínčine ich zavýjanie vyzeralo asi takto: hhaaääuu… 🙂

Iba jedenkrát nám kovboj doprial normálnu prestávku, keď sane priviazal o strom, takže sme nemuseli stáť na brzde, ale konečne sme si mohli vychutnať nádherný deň. Sneh sa trblietal v slnečnom odraze. Vôbec si neviem predstaviť, že tunajší obyvatelia slnko nevidia niekoľko dlhých mesiacov. Saamovia sa tešia, keď napadne prvý sneh, lebo biely sneh aspoň trochu zosvetľuje zimu a tmu. A keď sa slnko opäť objaví na horizonte, organizujú mu rôzne slávnosti.

Saamovia slnko často zobrazovali aj na svojich šamanských bubnoch zo sobej kože a ako darcovi života mu prinášali obete. Staré saamské príslovie hovorí: „Nedívaj sa príliš dho na slnko, lebo ťa potresce.“

Práve keď som fotila okolitú krajinu zaliatu slnkom, celá šťastná, že nemusím stáť na brzde, ľavá noha sa mi až nad koleno zaborila do hlbokého snehu. V tom momente boli pri mne všetci moji psi. Neviem, či mi chceli pomôcť alebo ma ešte viac zadupať do snehu. Sama som sa z tej snehovej pasce nevyhrabala, musel ma vytiahnuť americký kovboj. Moji psi ešte nejaký čas oňuchávali dieru, čo v snehu ostala po mojej nohe.

Jeden zo psov využil prestávku na to, aby sa ku mne prilíškal. A aj keď sa nedokážem veľmi maznať so psami, jeho nezábudkovému pohľadu sa nedalo odolať…

S výcvikom týchto psov sa začína v ich druhom roku. V službe končia ako 10-roční, poslúžiť môžu ešte akurát tak ako babysitter pre malé psíčatá, pretože sú už unavení a crazy (presne toto slovo použil náš sprievodca).

Blížil sa záver našej expedície a s ním aj najstrmší kopec. Už vopred ma sprievodca tak vyplašil, že keď akurát na začiatku strmého zrázu psi trhli mojimi saňami, v panike som namiesto na brzdu stúpila vedľa na sneh. Ihneď som vedela, že som urobila chybu a že je zle. Pustila som sane a spadla. Tentokrát psi nezastali, prázdne sane ich naháňali dolu kopcom a tak oni utekali a utekali. Kovboj naštartoval skúter a pelášil za nimi. Netrvalo dlho a zastavil ich. Na tom kopci vraj spadne veľa ľudí, Austrálčania to zvládli výborne. Ospravedlnila som sa psom a naskočila som znovu na sane, hoci som už bola totálne vyšťavená. Onedlho sa objavila farma. Očakávali veľkú skupinu turistov, všetci psi z farmy boli zapriahnutí.

Zabrzdila som, ale moji psi vynaložili všetky sily na to, aby sane ešte potiahli na úroveň prvého páru nachystaných psov a dodnes neviem, či zo zúfalstva alebo od radosti sa tak vrhli na tých svojich kamošov, že museli prísť všetci chlapi z farmy a psov od seba silou a povykmi oddeliť. Zoskočila som zo saní a bola som fakt rada, že som túto adrenalínovú zábavu prežila. Pozrela som na tú moju svorku, po chvíli už psi vyzerali, ako by si kľudne mohli zabehnúť ešte zopár kilometrov. Tak som sa len usmiala a zanôtila s Rolling Stones:

Walking the dog

I’m just walking the dog

If you don’t know how to do it

I’ll show you how to walk the dog…

Vošli sme do stanu – laponského típí, kde nás čakal obed. Opäť rybia polievka, ale s tou predchádzajúcou sa nedala porovnať. Žiadne kúsky ryby, iba zemiaky a trošku mrkvy. Zato mi ale chutil teplý nápoj, ja som ho nazvala čaj, ale sprievodca ma upozornil, že je to džús, nie čaj. Pripravuje sa zo sirupu z rôzneho lesného ovocia, ktorého je v Laponsku neúrekom. Popol z ohniska v strede stanu sa vznášal v celom priestore a pomaly padal do polievky i džúsu. A v tom začal koncert. Skupina turistov dorazila a psi ich vítali brechotom. Viete si predstaviť, keď breše naraz osemdesiat psov???

Jedlo nám bolo servírované v typických laponských nádobách. Tie originálne sa vyrábajú z brezového dreva. Teda zo stromov, ktoré museli odolať silným mrazom a na ktoré svietilo polnočné slnko v lete a polárna žiara v zime. „Kuksa“ nádobky sa vyrábajú v rôznych veľkostiach, dokonca aj ako malé poháriky, ktoré nosia domáci zavesené na koženej šnúrke na krku, takže sú stále po ruke. Pije sa z nich káva aj pálenka…

Súvisiace články:

Ďaleko na severe

Päťdesiat odtieňov sivej a bielej

Domček, domček, kto v tebe býva?

Noc v iglu