Laponsko 1
Ďaleko na severe

Tohto roku nebola poriadna zima, a tak som veľmi uvítala možnosť vycestovať na sever Fínska – do Laponska. Nič to, že bola už polovica apríla, bolo to 250 km za polárnym kruhom a tam zima trvá až sedem mesiacov!

Lietadlo fínskych aeroliniek s nami pristálo na najsevernejšom letisku Európskej únie, toto malé, ale medzinárodné letisko sa volá Ivalo. Na mape ďaleko, ale ľahko dostupné. Z Helsínk trval let len 1,5 hodiny.

Na letisku čakala dodávka, ktorou sme sa mali presunúť do arktického rezortu, ktorého názov mám ešte stále problém si zapamätať – Kakslauttanen. Neprešli sme ani dve minúty a už stál pri ceste výstražný trojuholník: Pozor, soby! Počas 30-minútovej jazdy sa tá značka zjavila trikrát, ale soby sa nezjavili žiadne.

Doviezli sme sa pred budovu recepcie, kde stáli (naozaj stáli, neležali) drevené sane.

Až keď som dostala kľúč od svojej chatky, pochopila som, na čo tie sane sú: šup kufor na ne a po snehu si pekne svojpomocne odtiahnuť batožinu k svojmu novému obydliu. Tak je to zadarmo. Ak by ste potrebovali niekoho na pomoc, musíte si za to zaplatiť 9 €!

Rezort je rozdelený na západnú a východnú dedinu. Okrem kľúča som dostala do ruky aj mapu, podľa ktorej som sa vydala s kufrom na saniach k svojej chatke vo východnej časti.

Hovorím, že chatka, ale v skutočnosti je to poriadne veľký zrub (pre 4-6 osôb).

Práve som sa chystala potiahnuť sane cez posledných pár metrov, keď som neďaleko zrubu zbadala krásneho, veľkého, bieleho zajaca, ako stojí nehybne na snehu a úkosom ma pozoruje. Chýbalo už len, aby prehovoril a ja by som sa za ním rozbehla ako Alica. Rýchlo som vytiahla fotoaparát a cvak! Keď som však chcela vymeniť objektív, zajko sa na chvíľku pootočil a potom bleskurýchle odhopkal kamsi do zimnej krajiny. Nevadí, veď zázraky možno zažiť aj mimo rozprávky!

Na stavbu týchto zrubov sa použilo drevo borovice kelo. Je to strom, ktorý pochádza práve z Laponska. Vďaka nízkym polárnym teplotám rastie veľmi pomaly a keď dosiahne určitý vek, ihličie aj konáre opadnú, korene prestanú prijímať živiny a strom postojačky uschne. Preto sa tejto borovici hovorí aj „dead standing“. Zruby sú celé z tohto dreva, šedasté kmene dávno vyschnutých stromov do seba presne zapadajú.

Aj vnútri je samé drevo. Obrovská drevená posteľ, skrine a skrinky, stôl, hojdacie kreslo… Ešte aj rám na zrkadle a kľučka na dverách sú z tohto masívneho dreva.

Spálni dominuje obrovský krb. Za dverami vedľa krbu je sauna. Sprevádzkovať saunu sa mi podarilo vcelku bez problémov, horšie to bolo s tým krbom. V debničke bolo síce pár polien, avšak nikde žiaden papier, žiadne staré noviny. Vraj – ošúpte si z polien kôru a tou to zapálite. Drevo bolo ale vlhké, nechytalo. Obetovala som jednu stranu z nablýskaného prospektu, no predstavte si, ani tá horieť nechcela! Drevo nehorelo, prospektový papier nehorel, už som to pomaly vzdala. Ale napokon som to predsalen zvládla s pomocou toaletného papiera. 🙂 Ruky mi smrdeli od dymu, ale bola som hrdá – 200 kilometrov za polárnym kruhom, obklopená tichom a pokojom divej prírody, vysaunená som pozorovala plápolajúce ohnivé plamienky a rozmýšľala, kam asi odskackal ten zajac… Postupne som sa s tým kladením ohňa zlepšovala, každým dňom som na to potrebovala menej času.

Až neskôr som si všimla, že na všetkých krboch v reštauráciách a iných spoločných priestoroch sú drobné figúrky škriatkov. V červených oblečkoch a čiapkach, bez tváre, ako by na miesto nej mali len chumáč čiernych vlasov. Na krbe v mojom zrube neboli žiadni škriatkovia ani trolovia, možno preto to tak dlho trvalo, kým sa oheň rozhorel. Ale som presvedčená, že nejaký ten škriatok sa aj v tom mojom zrube predsalen niekde schovával…

S drevom sa tu stretnete všade. Pozrite si fotografie rôznych interiérov z tohto arktického rezortu – nádherné hladké stoly, stoličky a rôzne dekoratívne ozdoby, trámy, ale aj masívne stĺpy tu naďalej stoja ako tie vyschýnajúce borovice. To všetko dodáva týmto priestorom nezameniteľnú príjemnú a teplú atmosféru.

Fascinovali ma aj lustre. Buď to bol prepletenec parožia, ktorý po rozsvietení vrhal na strop až strašidelné tiene, alebo to boli lampy v tvare rôznych kvetov, ktoré sa ako kvetinový vodopád spúšťali ponad stoly v miestnosti.

Pobyt v tomto rezorte je hlavne pre tých, čo chcú aspoň na čas uniknúť hluku a špine veľkých miest a túžia byť odrezaní od vonkajšieho sveta. V zruboch totiž nie je televízor, wi-fi ani telefón. Čo teda robiť po večeroch? Čítať pri ohni v krbe, relaxovať v saune. Za hrubými stenami zo starého dreva si vychutnávať pokojnú atmosféru a potom Buorre idja! Dobrú noc! Ale aj tak som tu mala občas trochu divný pocit. Hlavne v saune. Keby mi tam náhodou prišlo zle, neviem, kto a kedy by ma našiel. Na papieroch s mapou bolo síce uvedené telefónne číslo na recepciu (nikto ma ale na to neupozornil, keby som si to sama nepreštudovala, tak to neviem), ale volať by som mohla len zo svojho mobilného telefónu a ten si predsa so sebou do sauny nikto neberie. A obávam sa, že telefonovanie by bolo aj tak zbytočné, pretože recepcia sa o 23. hodine zatvárala… Ostávalo teda jediné: spoľahnúť sa na dobrú vôľu tunajších škriatkov. No možno moje obavy pramenili z toho, že som bola na tomto výlete sama. Sama v zrube, sama v saune, sama pri krbe… Arktický rezort Kakslauttanen je miesto, kam sa chodí hlavne vo dvojici. Dokonca sa tu môžete aj zosobášiť alebo stráviť medové týždne! Prstienky si môžete vymeniť a dať si prvý manželský bozk v sklenenej kaplnke, v zimných mesiacoch priamo pod ihrajúcou polárnou žiarou!

Každý rok sa tu však stavia aj kaplnka zo snehu. Nevesta a ženích kľačia pred ľadovým oltárom na kožušine zo soba. Interiér dopĺňajú sochy vysekané z ľadu, nechýba labuť – dôležitý symbol sámskej kultúry. Ruže v ľadových vázach pôsobia trochu smutne, ich krása zamrzla a stemnela. Jeden lístok sa stihol prilepiť do zamŕzajúceho ľadu a teraz – uväznený v priehľadnej, studenej stene – ako zakliata princezna čaká, kým príde čas a všetko navôkol sa začne roztápať a lístok sa oslobodí z ľadového zajatia.

Svadby sa tu konajú už 17 rokov, za ten čas si tu svoje áno povedalo takmer 500 dvojíc, prevažne zo zahraničia, rôznej viery aj náboženstva…

 

 

 

 

 

Save