Keď vo Viedni rozkvitne orgován
Pri mieste posledného odpočinku W. A. Mozarta

Začiatok mája je obdobie, kedy kvitne orgován. A to je čas, keď jednou z povinných prechádzok vo Viedni sa stáva návšteva cintorína St. Marxer Friedhof (Leberstrasse 6-8). Na tomto jedinom viedenskom cintoríne z obdobia Biedermeier nájdete v máji nielen ametystovú nádheru kvitnúcich orgovánov a ich prenikajúcu vôňu, ale aj nostalgickú atmosféru dávno odviatych čias.

Staré symboly…

Náhrobky s ozdobnými nápismi alebo už bez nich, masívne kríže, vázy s vytekajúcou pokrčenou látkou, anjeli, ktorým vietor a dážď zmyl kus podoby alebo im zobral krídla, takže vyzerajú ako nešťastný Ikaros. Pozerám sa na nich a rozmýšľam, či sa tí, čo pod nimi odpočívajú, aspoň raz v živote pokúsili tiež vzlietnuť, dotknúť slnka alebo aspoň prekročiť svoj tieň…

Anjeli väčšinou držia v ruke zhasnutú fakľu, knihu histórie alebo trúbku osudu.

A všade dookola kvitnú orgovány. Myslím, že nepoznám iné miesto, kde by ich bolo toľko pokope. Ich farba pripomína ametyst, ktorý sa považuje za symbolické prepojenie medzi nebom a zemou. Vo fialovej farbe sa spája červená, reprezentujúca životnú silu, a modrá, ktorá je farbou ducha a pokoja.

Cintorín sa používal v rokoch 1784 až 1874. Možno už vymreli aj tí, čo sem nosili kvety a prichádzali zapaľovať sviečky. Nevadí. Príroda tu „zažíha“ celé lampáše a lustre v podobe nádherných bielych a ružových kvetov pagaštana konského, ktorý tiež práve kvitne.

Omamná vôňa láka sem na jar včely, nachádza sa tu dokonca aj niekoľko úľov.

Bolo tu pochovaných veľa významných osobností, niektorí z nich sa naozaj zapísali do histórie – Alois Negrelli – autor plánu výstavby Suezského kanála, Ida Pfeiffer – jedna z prvých odvážnych žien cestovateliek, architekt Ludwig Joseph Montoyer, ktorý sa zaslúžil o prestavbu paláca Albertiny a Leopold Ernst, ktorý mal zas na starosti rekonštrukciu Stephansdómu, Michael Thonet – známy vďaka dreveným stoličkám a ďalší spisovatelia, operní speváci, rytieri vojenského rádu Márie Terézie, architekti, hudobníci, herci…Ale aj iní si s hrdosťou nechali na náhrobkoch zvečniť svoje povolanie – účtovníci, úradníci alebo aspoň majitelia domov. V roku 1852 tu bol pochovaný aj slovenský básnik, historik a jazykovedec Ján Kollár, jeho pozostatky boli ale v roku 1904 prevezené na Olšanský cintorín v Prahe. Hoci je jeho meno uvedené na orientačnej tabuli viedenského cintorína, pomník s jeho menom sa mi nepodarilo nájsť…Zato som našla Theresiu Kampany, ktorá má na náhrobku uvedené, že zomrela v roku 1847 a bola dcérou mešťana z Pressburgu.

Aj pozostatky iných významných osobností boli neskôr prenesené na Centrálny cintorín (Zentralfriedhof), ale ich náhrobné kamene tu ostali. Kto tu však i naďalej sníva svoj večný sen, je Wolfgang Amadeus Mozart.

Anjel pri jeho náhrobku drží v ľavej ruke pohasnutú fakľu a pravou rukou sa opiera o zlomený stĺp. No možno je to stĺp nedokončený – tak ako Rekviem, zádušná omša, ktorú už Mozart nestihol dokončiť. Anjel podľa výrazu tváre vyzerá, ako by nemohol uveriť, že na tomto skromnom mieste odpočíva hudobný génius, ktorý už ako trojročný začal hrať na klavíri, o rok neskôr na husle, a ako dvanásťročný mal na svojom konte tri opery, šesť symfónií a mnoho ďalších hudobných diel.

Mozart zomrel 5. decembra 1791. Síce nie chudobný, ale bez prostriedkov. Aby mohla mladá vdova s dvomi deťmi splatiť dlžoby, zorganizovala sériu spomienkových koncertov a predala časť manželových rukopisov. Široká verejnosť jej ani dnes nevie odpustiť, že pre muža objednala lacný pohreb tretej kategórie s uložením štyroch tiel do spoločného hrobu a že jeho rakvu odprevadila len po kostolnú bránu. Podľa vtedajších zvyklostí sa to však považovalo za normálne, taktiež sa vtedy nezvykli dávať žiadne kríže ani náhrobné kamene, preto keď sa Konstanca po sedemnástich (!) rokoch rozhodla vyhľadať hrob svojho manžela, nik jej už nedokázal ukázať, kde sa presne nachádza. Biely anjel s náhrobkom označuje len približné miesto a akiste sa aj preto tak udivene tvári.

A kde ostala Mozartova rodina? Za odpoveďou na túto otázku by sme sa museli vypraviť do Salzburgu.

Manželom Leopoldovi a Anne Márii Mozartovcom sa narodilo sedem detí, ale iba dve prežili – Mária Anna Walburga Ignatia, prezývaná Nannerl, a Wolfgang. Otec čoskoro zistil, aké talenty doma má a hoci sa v tých časoch dievčatám nedostávalo kvalitného vzdelania, začal horlivo vyučovať obe deti. Nannerl bola vynikajúca klaviristka, s ľahkosťou zahrala aj najťažšie sonáty, jej hra bola perfektná a mala silný výraz. Rodina Mozartovcov podnikla veľké turné po Západnej Európe, ich zázračné deti koncertovali na kráľovských dvoroch a v honosných rezidenciách vysokej šľachty. Talentovaných detských hudobníkov prijímali významné osobnosti, všetci ich obdivovali a zahŕňali komplimentmi a darčekmi. Vo voľnom čase navštevovali zámky, galérie a divadlá. Cestovanie pre nich znamenalo nielen možnosť prezentovať a zdokonaľovať svoje nadanie, ale aj rozšíriť si vzdelanie a poznanie. Pre Nannerl sa toto triapolročné európske turné stalo najzaujímavejšou a najvzrušujúcejšou etapou jej života. Situácia sa totiž čoskoro začala meniť… O päť rokov staršia sestra začala dospievať a otec rýchlo pochopil, že dospievajúcu dcéru už nemôže viac prezentovať ako dieťa. Mozart sa mohol i naďalej producírovať, celý svet sa krútil okolo neho. Pre neho sa život vlastne ešte len začínal. Ale čo s Nannerl? V druhej polovici 18. storočia by ešte publikum nedokázalo akceptovať na pódiu klavírnu virtuózku – ženu, a už vôbec by ju neuznalo ako komponistku. A tak namiesto veľkej kariéry klaviristky, neostalo Mozartovej sestre iné, len dávať hodiny klavíra priemerne nadaným dievčatám z lepších rodín. S cestovaním bol koniec a trpké bolo i poznanie, že v otcových umeleckých projektoch už pre ňu nie je miesto. Len silná viera v boha jej pomohla vyrovnať sa s osudom. Nannerl sa nevzbúrila voči otcovej autorite a bez odporu sa podľa jeho priania vydala za omnoho staršieho, dvojnásobného vdovca s piatimi malými deťmi. Namiesto hrania na klavíri sa musela starať o domácnosť a manžela. Sedemnásť dlhých rokov strávila v provinčnom mestečku St. Gilgen. Wolfgang pre ňu k meninám spočiatku pravidelne komponoval klavírne skladby, no neskôr začala byť korešpondencia zriedkavejšia. Keď zomrel otec, kontakt sa úplne prerušil a súrodenci sa vlastne už nikdy nestretli. Po smrti muža sa Nannerl vrátila do Salzburgu. Svojho brata prežila o 38 rokov a podľa jej želania ju pochovali v komunálnom hrobe na cintoríne Petersfriedhof v Salzburgu, ktorý je jedným z najstarších v tomto meste. Nachádza sa na úpätí skaly, na ktorej sa hrdo rozpína známa pevnosť Hohensalzburg, čo tomuto miestu dodáva špecifickú atmosféru.

A čo sa stalo s Mozartovou manželkou Konstancou?

Štyri roky po tom, ako Mozartovi zlomila srdce Alojzia Weberová, Wolfgang sa rozhodol oženiť s jej sestrou Konstancou. Dramatická vášeň síce chýbala, ale v Konstanci videl ženu, ktorá mu zabezpečí teplú posteľ a teplé jedlo. Otec však nemal Weberovcov v láske, výberom nebol nadšený, preto dlho otáľal s udelením súhlasu k svadbe. Situácia začínala byť vážna. Šírili sa rôzne klebety, najmä keď Mozart a Konstanca začali už spolu žiť. Napätie vzrástlo, a tak sa prikročilo k radikálnemu riešeniu – k svadbe, síce vo viedenskom Stephansdome, ale len v úzkom kruhu. Sobáš sa konal 4. augusta 1782 a otcovo požehnanie prišlo presne o deň neskôr. Nie iba on mal o neveste zlú mienku. Väčšina historikov opisuje Konstancu ako ľahkomyseľnú, sebeckú ženu, ktorá nedokázala s manželom hospodárne viesť domácnosť a peniaze odkladať na horšie časy. Mozart síce zarábal veľa, nemal však trvalé zamestnanie, jeho príjmy boli nepravidelné a život veľmi nákladný. Po celú dobu zápasil s úvermi, vyhrážkami a úžerníkmi. Bol známy svojou extravaganciou – čo chcel, to mal, často (na tie časy) luxusné veci: sviečky na osvetlenie celého bytu, maslo, tabak, kávu, punč, ale spotreboval aj veľa drahého notového papiera. Každý deň prichádzal holič prečesať a napudrovať parochne, Mozart aj Konstanca mali radi nápadné oblečenie. Vlastnili drahý nábytok, klavírne krídlo a aj biliardový stôl. Obaja vášnivo hrali karty a nevynechali žiadny ples. Spoločný život však nebol vždy len zábavný. Zarobené peniaze sa rýchlo rozkotúľali a bolo treba si požičiavať. Za deväť rokov manželstva Konstanca šesťkrát otehotnela, ale prežili len dvaja synovia. Po Mozartovej smrti sa v roku 1809 znovu vydala – v Bratislave (!), za dánskeho diplomata Nicolausa von Nissena a spolu s ním sa pustila do prvej dokumentárnej biografie svojho prvého manžela. Nech už jej historici vyčítajú čokoľvek, vďačíme jej za zozbieranie Mozartovho hudobného dedičstva.

Poslednú časť života strávila Konstanca opäť ako vdova v Salzburgu, kde je aj spolu s Nissenom pochovaná na cintoríne Sankt-Sebastiansfriedhof. Ani jeden z dvoch synov sa nikdy neoženil a nemal deti, takže nijaký priamy potomok hudobného génia, ktorý by nosil Mozartovo meno, nežije…

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri