Laponsko 3
Domček, domček, kto v tebe býva?

Počas môjho pobytu v Laponsku ma čakala jedna veľmi, veľmi špeciálna návšteva. Odviezli nás – mňa a jednu rodinku s malým chlapčekom z Austrálie – k tomuto krásnemu domu.

O chvíľu sa dvere začali pootvárať…

A z nich vyšiel Santa Claus – Father Christmas – alebo Joulupukki – ako sa mu hovorí tu vo Fínsku – a pozval nás do svojej rezidencie. Ho ho ho!

Možno namietate, že Santa žije na inom mieste vo Fínsku. Nepopieram. Dokonca každá severská krajina prehlasuje, že Santa má domov práve na jej území. Ale detí je na svete veľa, aj darčekov treba veľa rozdať, tak prečo by tých Santov nemohlo byť viac? Veď podľa Guinessovej knihy rekordov sa ich v roku 2014 v Indii stretlo takmer 20 tisíc!

Aj tento Santa mal bielu bradu, ktorá mu splývala s fúzami a dlhými bielymi vlasmi. Mal oblečené červené nohavice a červený kabát ozdobený bielym golierom a bielymi manžetami a prepásaný širokým koženým opaskom. Na hlave mal červenú čiapku, na nohách hnedé, kožené čižmy a na rukách hrubatánske kožušinové rukavice.

V dome to vyzeralo veľmi útulne. Santa sedel v kresle vedľa rozsvieteného vianočného stromčeka, pod ktorým bolo niekoľko tradičných hračiek: kočík s bábikou, hojdací kôň, sánky, nákladné a pretekárske auto, ale aj niekoľko ešte nerozbalených darčekov.

Na písacom stole aj na policiach boli úhľadne poukladané listy s detskými kresbičkami a želaniami. Keďže si väčšina ľudí myslí, že skutočný domov Santa Clausa je naozaj niekde v Laponsku, do Fínska v priebehu rokov dorazilo už viac ako osem miliónov takýchto listov, každý rok okolo 600 tisíc, zo 198 rôznych krajín. Aj tento Santa dostáva niekoľko tisíc detských listov ročne.

Na policiach bola vedľa listov zbierka cumlíkov. Väčšinou pricestovali za Santom z Ameriky, kde sa vraj detičky odúčajú používať cumlík tak, že ho jednoducho pošlú Santovi. Ho ho ho!

Škoda, že sme nezastihli doma aj pani Santovú. Áno, čítate dobre, tento laponský Santa má aj manželku. Ho ho ho! No smeli sme nahliadnuť aj do ich kuchyne a spálne. Na stene nás upútal obraz, na ktorom boli Santovi rodičia – tiež Santovci, ale v tradičnom laponskom oblečení. Toto „povolanie“ sa zrejme v Laponsku dedí, zatiaľ čo v Amerike máte dokonca aj školy pre Santov! Tou najstaršou je „Charles W. Howard Santa Claus School“, ktorá bola založená v roku 1937 v Midlande (Michigan). Vyučujú sa tam také predmety ako: životopis sv. Mikuláša a Santa Clausa, ako sa správne obliecť, ako poskytovať rozhovory pre rádiá a televízie, Santova znaková reč, ako vychádzať so sobmi, oboznámenie sa s najnovšími trendmi v hračkách a pod.

Bolo fajn, že na návšteve bolo s nami aj dieťa. Deti a Santa Claus proste patria k sebe. Chlapček, ktorý inokedy toho veľa narozpráva, stratil reč ešte vonku, len čo sa otvorili dvere na dome. Ale zmohol sa aspoň na to, aby povedal svoje meno. Santa ho pochválil, zalovil vo svojom vaku a vytiahol z neho darček – plyšového sobíka. Chlapček sa hanbil poďakovať a keď napokon z neho vypadlo slabé ďakujem, Santa povedal: „V tvojom jazyku sa to povie „thank you“, ale vieš, čo sa povie u nás?“ Nevedeli sme ani my. Santa sa zasmial: „U nás sa povie: môžem dostať ešte?“ Ho ho ho!

Správny Santa má aj svojich pomocníkov – škriatkov (elfov), len ma trochu prekvapilo a zmiatlo, že ten, čo nás mal počas návštevy na starosti, bol až z ďalekého Thajska. Škriatkovia nechýbali samozrejme ani na krbe. Mimochodom, v Laponsku neprichádza Joulupukki s darčekmi cez komín, ale na Štedrý večer klope na dvere a keď mu otvoria, hneď sa opýta: „Sú tu nejaké dobré deti?“ Ale vlastne je to jedno, kadiaľ sa k nám Santa dostane, veď ako povedal zakladateľ tej najstaršej školy Charles W. Howard: „Mýli sa ten, kto si myslí, že Santa prichádza do domu cez komín. Santa prichádza cez naše srdce.“

Ešte ostávalo zoznámiť sa so Santovými sobmi. Podľa tradície jeho sane ťahá osem sobov, ktoré majú aj svoje mená: Dasher (Švihák), Dancer (Tanečník), Prancer (Ten, čo poskakuje – možno Hopsľo?), Vixen (Semetrika), Comet (Kométa), Cupid (Amor), Donner (Hrom) a Blitzen (Blesk). Že vám tam chýba Rudolf? Tak tento deviaty sob sa do záprahu dostal neskôr, vraj až v roku 1939. Soby ho najprv medzi seba nechceli pre jeho žiariaci červený nos. Ale potom raz bola hmla, darčeky sa nedali doručiť. Santa prišiel k Rudofovi a všimol si, že jeho nos svietil aj v tmavej izbe. Požiadal preto Rudolfa, aby viedol jeho sane v hmle, aby sa už viac nestalo, že kvôli nej deti nedostanú darčeky včas.

Keď sme šli k Santovi na návštevu, vonku bolo celkom príjemne. Aj keď sme sa rozlúčili a vyšli z domu, spoza oblakov občas presvitalo podvečerné slnko. Zastavili sme sa pri veži, kde bývajú elfovia strážiaci Santov most. Ale vyzeralo, že nikto nie je doma.

Prešli sme k mostu…

Podľa inštrukcií nášho elfa-sprievocu sme si na moste urobili zo snehu guľu, potom sme si niečo mali zaželať a guľu zahodiť z mosta. Rozmýšľala som, čo by som si priala, keby Santa naozaj mohol plniť želania? Bieleho zajaca, ktorý by ma odviedol do Krajiny zázrakov? Nie. Mám rada Vianoce a vianočný stromček, a tak by som si priala, aby som zabudla na celý ten zhon a komercialitu okolo Vianoc a aby som sa ešte aspoň raz mohla pozrieť na rozsvietený vianočný stromček detskými očami…

Chvíľami som si aj tak pripadala ako v zimnej rozprávke…

Rieku ani nebolo poriadne vidno. Aj tu sa v lete ryžuje zlato. A ryžujú ho vraj aj Santovi škriatkovia, ktorí to zlato potom premieňajú na hračky pre deti.

A vtom sa z neba začali sypať chumáče snehu, ako keď Perinbaba natriasa svoju perinu. Apríl…

Cez sklo sme aspoň rýchlo nakukli do jasličiek. Drevené figúrky boli typicky laponské a medzi zvieratmi v maštali nechýbal ani pes husky. Na vedľajšej budove sme si stihli pozrieť zaujímavo vyrezávané stĺpy, každý bol iný.

Potom sme sa priblížili k ohrade so sobmi. Santov pomocník dal každému z nás za hrsť lišajníka a tak sme tam čakali s pripravenými fotoaparátmi, ktoré sme sa ale zároveň snažili zakryť pred poletujúcim snehom. Soby sa však odmietali priblížiť.

Santov škriatok bol veľmi milý, chcel nám ukázať, ako tých sobov zvládne presvedčiť, preliezol ohradu a rozbehol sa za sobmi. V tej chvíli som si pripadala ako v nejakom absurdnom filme. Fujavica a ja a traja Austrálčania, ktorí sem prišli až z druhého konca zemegule, s lišajníkom v ruke sme stáli pred ohradou, zatiaľ čo thajský elf v červenom plášti, zabárajúc nohy do hlbokého snehu rozťahoval ruky, mával nimi ako obrovský červený motýľ, a tak sa snažil popohnať stádo Santových laponských sobov bližšie k našim objektívom. Jedenkrát sa mu to aj podarilo, ale splašené soby preleteli popri nás v šialenom tempe, na žiadnu fotku sme sa nezmohli a ani sme si nestihli všimnúť, či mal niektorý z nich červený nos. Ďalšie pokusy boli neúspešné, soby sa zaťali, udivene hľadeli na toho červeného motýľa a mysleli si svoje…

Na soby som sa preto musela ísť pozrieť až na ďalší deň, keď už zase svietilo slnko. Ešte boli bez parožia (zase budú nové svietniky!). Soby sú výnimočné tým, že parohy nosia aj samice. Vraví sa, že zrejme preto, že pomocou nich odhŕňajú sneh, aby sa dostali k rastlinkám, ktoré sú pod ním. Saamovia majú vraj veľa slov na označenie sobov a všetkého, čo sa ich týka. Inak sa povie sob biely, inak tmavý, ten, čo sa narodil v lete, ten, čo má ešte novorodeneckú srsť, a pod. V živote Saamov má toto zviera najdôležitejšie postavenie. Spočiatku soby len lovili, ale v 16. storočí ich začali ochočovať. A z parožia sa nerobia len lampy, ale ešte aj dnes sa prináša ako obetný dar, keď si chcú Saamovia nakloniť svojich škriatkov.