Kantábria – na pútnickej trase Camino del Norte

Kantábria – jedno zo 17 autonómnych spoločenstiev Španielska – sa nachádza na severe krajiny. Okrem tradičných turistov obdivujúcich jej prírodné atraktivity a historické pamiatky sa po území Kantábrie pohybujú aj návštevníci s jednou alebo dvoma palicami v rukách a s veľkým ruksakom na chrbte. Na ruksaku sa spravidla hojdá aspoň jedna mušľa. Sú to pútnici do Santiaga de Compostela. Preto popri cestách nezriedka vidno značku Atención peregrinos – Pozor, pútnici!

Každý rok sa tisícky pútnikov vydávajú na púť do Santiaga, každý má na to iný dôvod, každý hľadá prostredníctvom tejto cesty odpovede na iné otázky, niektorí si testujú silu svojej viery alebo si chcú vyprosiť odpustenie svojich hriechov, zmeniť svoj postoj k materiálnym veciam a iní sa zas snažia nájsť pokoj v kontakte s bohom alebo s prírodou.

Cez územie Kantábrie prechádzajú dve pútnické cesty – pozdĺž pobrežia vedie severná trasa Camino del Norte, na ktorú sa napája Camino Lebaniego, ktorá pokračuje ďalej do vnútrozemia. Preto sa tu stretnete nielen s tradičným označením Svätojakubskej cesty – žltá šípka a žltá mušľa, ale aj s červenou značkou v tvare kríža.

Obe cesty boli v roku 2015 zapísané do UNESCO Zoznamu svetového dedičstva. Obe sa vyznačujú svojou osobitou krásou, históriou aj spiritualitou. Na týchto trasách objavíte malebné dedinky, zaujímavé mestá aj chutnú gastronómiu. Ja som síce nepodnikla tradičnú púť, ale navštívila som viaceré z miest na týchto trasách, stretla som sa s oduševnelými organizátormi a pozrela som si aj niektoré ubytovacie zariadenia. O svojich dojmoch by som sa teraz chcela podeliť v dvoch článkoch – tieto články nie sú určené vyslovene pre pútnikov, ale pre každého, kto sa rozhodne navštíviť túto časť Španielska.

CAMINO DEL NORTE

Severná cesta (dĺžka cca 820 km) vedie z mesta Irún blízko hraníc s Francúzskom po španielskom severnom pobreží až do Ribadeo, kde sa stáča smerom na juhozápad a ďalej vedie do Santiaga. Je to vlastne alternatíva k preľudnenej Francúzskej ceste, je ale zelenšia, s pestrejším reliéfom a chladnejším počasím, ale schodná po celý rok. Pútnik môže počas svojho putovania nielen meditovať, ale aj sa pokochať výhľadmi na more.

Už v minulosti bola táto cesta atraktívna, loďkami sa dalo prepraviť do niektorých prístavov a potom zase pokračovať peši. Pozdĺž trasy sa stavali kaplnky aj veľkolepé chrámy, nemocnice a ubytovne pre pútnikov, ktoré sa v Španielsku nazývajú albergue. Cesta začína v Baskicku a za Bilbaom pokračuje cez Kantábriu (213,95 km). Ja som počas svojej návštevy Kantábrie navštívila tieto zaujímavé miesta:

Santander

– ležiaci pri jednom z najkrajších zálivov sveta – je hlavným mestom Kantábrie. Pre pútnikov je určite najzaujímavejšia Katedrála nanebovzatia Panny Márie – symbol mesta priamo v jeho srdci. Jej história siaha až do roku 1187, kedy Santander získal štatút mesta.

Ale Santander toho ponúka omnoho viac. Nezabudnuteľná je návšteva rybieho trhu, pri peknom počasí sa môžete kúpať alebo slniť na tunajších plážach a vašej pozornosti určite neujde ani nový, avantgardný symbol mesta – múzeum a kultúrne centrum Botín.

Ak máte záujem viac spoznať toto mesto, prečítajte si článok: 9 tipov na jeden perfektný deň v meste Santander

Santillana del Mar

Malé mestečko (30 km od Santandera) s dláždenými ulicami a kamennými domami, jedno z najzachovalejších stredovekých miest v Kantábrii. Tieto domy si nechali postaviť obyvatelia, ktorí zbohatli v Novom svete. Svoje nadobudnuté bohatstvo demonštrovali nielen krásnym domom, ale aj okázalým kamenným štítom na fasáde.

Pútnici určite nevynechajú návštevu majestátneho Kolegiálneho kostola sv. Juliany, ktorá patrí k najvýznamenjším románskym sakrálnym stavbám v krajine. Kedysi to bola len jednoduchá pustovňa, kde boli uložené relikvie sv. Juliany. So stavbou kostola sa začalo v 12. storočí a už vtedy sa tu zastavovali pútnici do Santiaga.

Viac o tomto očarujúcom mieste v článku: Santillana del Mar

Jaskyne

Ak sa do Kantábrie nevyberiete na tradičnú dovolenku, ale na púť, aj tak vám odporúčam navštíviť aspoň jednu jaskyňu – veď v Kantábrii je ich až 6500! Môže to byť napríklad Altamira (verná kópia pôvodnej jaskyne), prezývaná aj Sixtínska kaplnka pravekého človeka, pretože jej strop je pokrytý úžasnými maľbami bizónov, býkov a iných zvierat a symbolov. Viac v článku: Altamira

Comillas

– malé pobrežné mestečko (50 km západne od Santandera) – kedysi dedina s malým prístavom, odkiaľ sa rybári vydávali na lov veľrýb. Neskôr sa stalo letoviskom kráľovskej rodiny – vďaka markízovi z Comillas Antoniovi Lópezovi y Lópezovi. Bol to jeden z najbohatších mužov v Španielsku v tej dobe, veľa investoval aj do svojho rodného mesta. Aj dnes tu možno obdivovať jeho palác a tiež Pápežskú univerzitu, ktorú založil.

Nájdete tu zaujímavé architektonické skvosty, vrátane El Capricho – jednej z prvých stavieb slávneho architekta Antoni Gaudího. Tento farebný dom je dôkazom úžasnej nápaditosti a kreativity tohto architekta.

Prečítajte si celý článok o tomto meste: Comillas

San Vicente de la Barquera

Obrázky malebného prístavného mestečka som poznala už pred tým. Vždy na nich vidno jeho symboly – kráľovský hrad, zvyšky opevnenia a monumentálny kostol a v pozadí (často dokonca zasnežené) vrcholy masívneho pohoria. Keď sa vysťahovalci, ktorí v minulosti hľadali svoje šťastie za oceánom v Novom svete, vracali loďami z Ameriky domov do tohto prístavu, prvé, čo zbadali v diaľke, boli práve tieto štíty majestátnych hôr. Vtedy obvykle začali nadšene kričať: „Európa! Európa!“ Tak pohorie dostalo názov Picos de Europa.

Neviem, v ktorom presne období vznikajú tie dokonalé fotky, na ktorých Picos vyzerajú tak blízko. Keď som do mestečka prišla ja, hory boli ďaleko. A ešte bol aj super odliv a väčšina lodí a člnov ostala uviaznutá v piesku a bahne.

Aj ďalší symbol mesta – 600 m dlhý most s 28 oblúkmi pôsobil trochu smutne. No keď spoza mrakov vykuklo slniečko, rozihrali sa farby po celom meste a všetkých ovanula lenivá atmosféra septembrového dopoludnia. V reštauráciách sa začali pripravovať čerstvo ulovené ryby…

V San Vicente de la Barquera majú pútnici dve možnosti – pokračovať po Severnej trase alebo sa neďaleko mestečka (12 km) odkloniť na trasu Camino Lebaniego – o nej si prečítate viac v nasledujúcom článku: Camino Lebaniego

V rámci môjho výletu do Santandera som navštívila aj ubytovňu pre (nielen) pútnikov Albergue la Cabana del Abuelo Peuto v dedinke Güemes. Pôvodný dom bol postavený v roku 1910. V ňom sa narodil Ernesto – 85-ročný muž s bielymi vlasmi a láskavým pohľadom.

Ernesto manažuje celý areál, ktorý pôvodne slúžil len domácim, no keď pred cca 20 rokmi vzrástol záujem o Svätojakubskú cestu, začali sem prichádzať pútnici z celého sveta. Odvtedy sa ich tu vystriedalo už stotisíc. Ernesto si vedie presnú evidenciu – poznámky, ale aj grafy, kde vidno úspešný rok 2019, ale aj totálny pokles hostí počas pandemických rokov.

Každý príchodzí hneď dostane koláčik a pohár vody. Za nocľah sa anonymne dáva dobrovoľný poplatok, pričom sú k dispozícii rôzne typy ubytovania. Viac informácií na stránke: alberguedeguemes.es

Areál je tak trochu aj múzeom. Vo vitrínach sú v nádobách rôzne prste zeme, piesky a kamienky alebo aj iné suveníry od pútnikov alebo také, ktoré si Ernesto priniesol zo svojich ciest. V jednej miestnosti je dokonca vystavené terénne auto, na ktorom kedysi podnikal expedície do Afriky a Latinskej Ameriky (Ernesto im hovorí Univerzita života), o čom svedčia aj fotografie na stenách. No najviac ma fascinoval jeho archív diapozitívov v pedantne uložených a označených krabičkách.

V spoločenskej miestnosti sa zas môžete dozvedieť viac o Svätojakubskej ceste v rôznych krajinách (Japonská, Egyptská cesta…). Na púti nie ste sami, pútnici sa navzájom vítajú a stávajú sa putujúcim spoločenstvom. Tu sa stretávajú aj v špeciálnej kaplnke. Je to miesto spoločných debát, zamyslenia, modlitby i meditácie, otvorené pre všetkých – veriacich aj ateistov. Steny kaplnky pomaľoval španielsky maliar a klaretián Maximino Cerezo Barredo (viď titulnú fotku).

Nie sú to však scény zo života svätých, ale zobrazenia pútnickej cesty k osobnému oslobodeniu. Na jednej maľbe sa pútnici tešia zo slnka, pretože „pre tých, čo kráčajú, vždy vychádza slnko“ – ako hovorí jeden z množstva citátov v tomto netradičnom ubytovacom komplexe.

Viac informácií o Severnej ceste a ďalších možnostiach ubytovania nájdete na stránke (v španielčine s automatickým prekladom do iných jazykov): Hostely na Severnej ceste, odkiaľ je aj mapa v úvode článku.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri